1. po Zjavení 2014 – Misia je, keď …
Written by radovan on jan 08, 2014 in - No Comments
1. nedeľa po Zjavení – 12. 1. 2014
„Misia je, keď…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Žalm 105, 1 – 3
1 Ďakujte Hospodinovi, vzývajte Jeho meno! Hlásajte Jeho skutky medzi národmi! 2 Spievajte a hrajte Mu! Rozprávajte o všetkých Jeho divných skutkoch! 3 Chváľte sa Jeho svätým menom! Nech sa raduje srdce tých, čo Hospodina hľadajú!
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Stalo sa už v našej cirkvi tradíciou, že 1. nedeľu po sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom tematicky venujeme misii. Dnes, keď sa povie slovo „misia“, si človek asi najskôr predstaví vojakov smerujúcich do Afganistanu alebo na Cyprus. Jedná sa o vojenskú misiu, teda o skupinu vojakov, ktorých do týchto konfliktných území vysiela náš štát s konkrétnymi úlohami a poslaním.
Keď sa povie „misia“, v cirkvi si človek predstaví obetavých misionárov – šíriteľov evanjelia o Ježišovi Kristovi, ktorí sú ochotní ísť aj do nebezpečných oblastí, medzi domorodé, neraz nepriateľsky naladené kmene, veľakrát riskujúc vlastný život. Sme Pánu Bohu vďační, že ako ECAV na Slovensku máme niekoľko takýchto misionárov aj v zahraničí. Sme vďační, že sa nechali povolať aj do takejto neľahkej služby.
Takáto misia, tzv. vonkajšia, je bezpochyby dôležitá. Je totiž priamym naplnením slov, a síce „misijného mandátu“ Pána Ježiša, ktorý krátko pred svojim vstúpením do neba svojim učeníkom hovorí : Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Boha – Otca, i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.
Nie každý je však povolaný, resp. cíti povolanie Ducha Božieho k takejto forme misie. K čomu sme ale povolaní všetci, to je tzv. vnútorná misia – teda misia v domácom prostredí. V prostredí vlastnej rodiny; na pracovisku; v dedine, či meste, v ktorom žijem, či v cirkvi, ktorej som členom.
Úžasné na Bohu a na Jeho slove je to, milí priatelia, že Pán Boh nás skrze svoje slovo nielen k misii nabáda, nielen k misii pozýva, ale nám aj dáva inštrukcie, čo to misia vlastne je a ako ju treba robiť. Prečítaný text z Písma Svätého nám dnes prináša viacero povšimnutiahodných impulzov, ktoré i nám môžu byť nápomocné v našej osobnej, individuálnej misii. Pozrime sa na lepšie!
Ďakujte Hospodinovi, vzývajte Jeho meno! Ľudia vo všeobecnosti majú mylnú predstavu o misionároch. Neraz máme pocit, že misionár je človek, ktorý v zásade musí žiť asketickým spôsobom života, v odriekaní a odopieraní si všetkých výdobytkov a možností okolitého sveta. Pánu Bohu však pritom nejde o našu askézu. Pán Boh nás do tohto sveta nepostavil preto, aby sme si to dobré, čo nám ponúka, odopierali, a tak dokazovali svoju zbožnosť, či vieru. Naopak! Dokáž svoju vieru v Krista a svoju zbožnosť okolitému svetu tým, že budeš vďačný Darcovi všetkých dobrých darov, ktoré si v živote už prijal a ktoré deň čo deň prijímaš! Svojou vďačnosťou naproti Pánu Bohu vzývaj Božie meno! Vzývaj Božie meno tak, že za úspechmi a zdarmi svojho života nevidíš len šťastnú náhodu, ale predovšetkým Božie požehnanie, dobrotu a milosť! Nuž a túto vďačnosť voči Bohu a vzývanie Božieho mena pretav aj do svojej aktívnej účasti v cirkevnom spoločenstve! Toto, drahý brat, milá sestra, môže byť prvý krok v tvojej misii. Je to pekné svedectvo viery, ktoré si ľudia isto všimnú a budú si klásť otázku : Čo tohto človeka vedie k tomu, že robí to, čo robí, že koná tak ako koná a rozmýšľa tak ako rozmýšľa?
Hlásajte Jeho skutky medzi národmi! Keď František z Assisi vysielal svojich žiakov na misie, povedal im : … a keby sa už nedalo nijako ináč, tak ľuďom aj kážte!… To znamená, zvestujte svoju vieru v Boha predovšetkým svojim životom, svojimi skutkami nezištnej, čistej lásky, svojou pravdovravnosťou, čistotou srdca a dobrosrdečnosťou! Svedectvo života je bezpochyby to najkrajšie, najpresvedčivejšie a najmocnejšie svedectvo. No pravda je taká, že okrem toho by sme mali byť pripravení aj vydať svedectvo o tom : Kto je pre mňa Ježiš? Pripravení druhým hovoriť o tom, čo On vykonal pre nás a našu večnú spásu. Drahý brat, milá sestra, vedel by si niekoľkými vetami povedať, čo pre teba znamená veriť v Krista? Kým je On pre teba? Čo ti to dáva? Čo pre teba vykonal? Skúste si možno za domácu úlohu takéto krátke, no zrozumiteľné, jasné a pravdivé svedectvo viery pripraviť a naučiť sa ho, aby ste ho vedeli kedykoľvek použiť. I toto môže byť ďalší krok na ceste našej misie.
Spievajte a hrajte Mu! Spev, či hudba majú moc ľudí zbližovať. A pritom sa môže jednať aj o ľudí rôznych, rozdielnych svetonázorov. Keď nezaberajú slová, môže zaujať hudba, či pekný spev. Človek môže byť oslovený peknou harmonizáciou, dynamikou, rytmikou. Hudba sa dotýka našich citov. Nielen našich uší, ale aj našich sŕdc. Nuž a ak sa jej obsahom stane oslava Hospodina, potom môže byť úžasným misijným nástrojom. Iste, nie každý má hudobný sluch. Nie každý je dobrý spevák alebo dokáže na niečom hrať. No každý, kto od Boha tento dar dostal, by ho mal používať aj na Božiu oslavu. Týmto chcem pozvať vás, ktorí možno váhate v našom spoločenstve, no pritom by ste vedeli pomôcť, aby ste prišli na nácvik spevokolu a posilnili naše rady! I spevom duchovných piesní môžeme svojmu okoliu pekne svedčiť o tom, v koho sme uverili a kto sa stal našim Pánom.
Chváľte sa Jeho svätým menom! Človek dokáže ešte tak vychvaľovať samého seba. To z nás ide neraz aj samo od seba. Chváliť sa Bohom, to však už nie je až také prirodzené. Nejeden sa hanbí, čo si o tom pomyslí okolie. Či to nebude vyzerať divne, trápne a podobne. No pravda je taká, že pokiaľ si človek uvedomuje, čo všetko v Bohu má a čo všetko má v Jeho Synovi – Kristovi, potom ho to nemôže nechať chladným, hanblivým, či bojazlivým. Nechváľme sa preto tým, čo všetko v živote sme už dosiahli, kto sme a čo znamenáme! Ak by Boh nechcel, nič by sme nemali, ani nedosiahli ani neznamenali. Chváľme radšej Pána Boha za všetko, čím nás denno – denne zahŕňa a požehnáva! Takýto netypický životný postoj a netradičná „filozofia“ v dnešnej dobe určite zaujme druhých ľudí a môže byť takisto skvelým prostriedkom misie – získavania ľudí pre Krista.
Nech sa raduje srdce tých, čo Hospodina hľadajú! Ustarostenosť, utrápenosť, ubolenosť, neprestajné sťažovanie sa – určite nie sú dobrým svedectvom kresťanskej viery ani dobrou misijnou stratégiou. Samozrejme – nie vždy je dôvod na úsmev v živote. Zdá sa nám niekedy, ako by bolo viac tých chvíľ, kedy nám treba skôr plakať a bedákať. Pravda je taká, že všetko má svoj čas v živote. Pre kresťana by však typická mala byť radosť zo života, akýsi životný optimizmus, aktivita, pohľad do budúcnosti spojený s nádejou. Nie je to pritom radosť, či nádej, ktorú si v sebe človek sám vypestuje a takpovediac si ju prikáže. Je to radosť z toho, že som Božie dieťa, že mám Otca v nebi, ktorý ma nesie, miluje a nesie ma. Stojí pri mne a pomáha mi prekonávať kadejaké úskalia života. To mi dáva a napĺňa ma to nádejou aj do budúcich dní, že s týmto Bohom zvládnem všetko. Je to radosť a nádej z toho, že tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro. Je to nádej a radosť z toho, že nikto a nič nás nemôžu odlúčiť od Božej lásky v Kristovi Ježišovi. Naša vnútorná radosť založená na našej nádeji, ktorú máme v Bohu, nech je našou ďalšou „devízou“ pri konaní misie!
Drahí bratia, milé sestry, spoločne sme si poukázali na niekoľko dôležitých impulzov, ktoré by mali definovať a charakterizovať naše misijné úsilie. Boli to tieto : vďačnosť naproti Bohu a vzývanie Jeho mena; hlásanie Jeho skutkov; spev a hra na Jeho oslavu; chválenie sa Jeho svätým menom a napokon – radosť zakotvená v nádeji.
Prajem nám všetkým, milí priatelia, aby sme deň čo deň prosili nášho nebeského Otca o to, aby si nás do svojich misijných služieb povolával. Kiežby sme cítili zodpovednosť za svojich blížnych! Kiežby nám na nich záležalo a neboli sme ľahostajní, čo sa ich spásy týka! Kiežby sme im dokázali primeranou a vhodnou formou priblížiť Krista ako Pána a Spasiteľa a Boha ako dobrého a láskavého Otca nás všetkých! Kiežby si nás, nedokonalých a nehodných, v tomto dobrom úsilí a zápase vedel Duch Boží správnou a nenásilnou formou použiť! Amen.
