4. po Zjavení (Hromnice)
Written by radovan on jan 28, 2014 in - No Comments
4. po Zjavení – 2. 2. 2014 (Hromnice)
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
3 Mojžišova 12, 1 – 8
1 Hospodin hovoril Mojžišovi: 2 Hovor s Izraelcami: Ak žena počne a porodí chlapca, sedem dní bude nečistá; tak dlho bude nečistá ako pri mesačnej nečistote. 3 Na ôsmy deň má byť obrezaná predkožka chlapca. 4 Tridsaťtri dní ostane žena doma kvôli svojmu očisteniu od krvi, nedotkne sa ničoho posvätného a do svätyne nevstúpi, kým neuplynú dni jej očisťovania. 5 Ak porodí dievča, dva týždne bude nečistá ako pri mesačnej chorobe a šesťdesiatšesť dní zostane doma kvôli svojmu očisteniu od krvi. 6 Keď uplynú dni jej očisťovania, či už pre syna alebo dcéru, prinesie kňazovi do vchodu svätostánku jednoročné jahňa na spaľovanú obeť a holúbä alebo hrdličku na obeť za hriech. 7 Ten nech ho obetuje pred Hospodinom a vykoná za ňu obrad zmierenia; potom bude čistá od svojho krvotoku. To je zákon o rodičke, či ide o chlapca alebo dievča. 8 Ak jej nedochodí na jahňa, nech vezme dve hrdličky alebo dve holúbätá, jedno na spaľovanú obeť, druhé na obeť za hriech. Keď kňaz vykoná za ňu obrad zmierenia, bude čistá.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnes v kresťanskej cirkvi slávime sviatok, ktorý sa ľudovo nazýva „Hromnice“. V ľudovej tradícii sa používa porekadlo, ktoré naznačuje, že dni sú opäť o niečo dlhšie : „Na Hromnice – o hodinu více.“ Samotný ľudový názov tohto sviatku má však pohanský podtext. V rímsko katolíckej cirkvi sa dnes v chrámoch posväcujú sviečky, tzv. „hromničky“, ktoré majú domácnosť počas celého roka chrániť počas búrok a hromobitia. Možno aj z toho pochádza samotný názov tohto sviatku „Hromnice“.
Kresťanský názov dnešného sviatku oficiálne znie : „Predstavenie Pána“. Alebo tiež „Očisťovanie Panny Márie“. Resp. tiež „Zasvätenie Pánovi“. Je to v podstate názov odvodený od udalosti, o ktorej pojednáva samotný evanjelista Lukáš v 2. kapitole: Keď prišiel ôsmy deň a dieťatko bolo treba obrezať, dali Mu meno Ježiš, ako Ho anjel pomenoval skôr, než sa počalo v živote. 22 A keď sa minuli dni ich očisťovania, podľa zákona Mojžišovho priniesli Ho do Jeruzalema, aby Ho predstavili Pánovi, 23 ako je napísané v zákone Pánovom: Každý mužský plod, ktorý otvára život, nech je zasvätený Pánovi, 24 a aby priniesli obeť podľa slov zákona Pánovho: dve hrdličky alebo dve holúbätá.
Na akt očisťovania rodičky by som sa dnes chcel sústrediť ako na prvé. Viera Izraela spočívala v presvedčení, že pôrodom sa žena stáva kulticky (nábožensky) nečistou. Pre nás to nie je príliš logické, ale pre starovekého človeka pôrod patril do sféry nečistého. Zrejme kvôli strate krvi, ktorá pôrod sprevádzala. Určite tomu nebolo tak preto, žeby dieťa bolo výsledkom predchádzajúceho pohlavného styku. Určite tomu nebolo tak preto, žeby sa sexualita vnímala ako niečo zlé, či nedajbože – hriešne. To by predsa protirečilo biblickému konceptu Božieho požehnania ľudskej plodnosti. Rovnako by to protirečilo chápaniu, že dieťa je Božím darom (Ž 127, 3 : Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života; Ž 128, 3 – 4: 3 Tvoja žena bude ako úrodný vinič vo vnútri tvojho domu; tvoji synovia ako mladé olivy okolo tvojho stola. 4 Hľa, takto dôjde požehnania muž, ktorý sa bojí Hospodina.)
Bratia a sestry, pri čítaní tejto biblickej state by snáď bolo dobré vedieť, že podľa náboženských predstáv susedov Izraela patrila oblasť plodenia a rodenia do moci prírodných božstiev. Plodením a rodením sa človek ocital akoby na vrchole svojich možností a približoval sa bohom vo svojej schopnosti tvoriť nový život. S tým potom súviselo množstvo magických predstáv. Starozmluvné predpisy však tomuto stavajú jasnú hrádzu. Bolestné materstvo a nariadené očisťovacie predpisy poukazujú na to, že človek i napriek obdržanej výsade plodenia zostáva aj naďalej obyčajným hriešnikom, ktorý je odkázaný na Božie odpustenie a milosť. To znamená, človek sa ani plodením ani rodením nijako nevlamuje do božskej sféry. Materstvo a otcovstvo je dar a výsada, ktoré však nesmú byť zbožstvené. Za toto všetko človek ostáva vo vzťahu k Bohu dlžníkom.
Treba vedieť, že v 12. Kapitole 3. Knihy Mojžišovej sa dôraz nekladie na pôrod, či na narodenie dieťaťa, ale na fyzikálne / telesné následky, ktoré s pôrodom súvisia a ovplyvňujú istý čas život rodičky. Jedná sa najmä o krvácanie a ďalšie možné sprievodné znaky, ktoré staroveký človek vnímal ako dočasné fenomény smrti. Všetko, čo dočasne alebo aj trvalo súviselo so smrťou, nemohlo prísť do kontaktu so svätými – posvätnými vecami. Tieto ustanovenia mali slúžiť tak na prospech rodičky ako aj kultického (bohoslužobného) spoločenstva Božieho ľudu. Chránila sa takto Božia posvätnosť – nič nečisté nesmelo vstúpiť pred Božiu tvár. A zároveň sa takto chránil aj život rodičky – nič nečisté pred Bohom nemohlo obstáť a ostať na žive.
Opätovné prijatie rodičky do bohoslužobného spoločenstva bolo možné až po uplynutí zákonom určenej lehoty, kedy bola žena do spoločenstva nanovo rituálne prijatá. Zápalná obeť, ktorá mala byť pri tomto rituály prinesená, pritom predstavovala obeť vďačnosti Bohu za narodenie dieťaťa. Na tomto mieste by som si dovolil položiť otázku : Aké obete vďačnosti voči Bohu za svoje deti, resp. vnúčatá prinášame dnes my? Je našou obeťou to, že si ich necháme pokrstiť? Je našou obeťou to, že ich po krste prihlásime na náboženstvo a konfirmáciu? Je našou obeťou to, že si pre nich vieme nájsť čas a čítame, resp. pozeráme si s nimi biblické príbehy? Je našou obeťou, že sa s nimi modlíme? Že s nimi hovoríme o Bohu? Že v nedeľu ráno vstaneme a ideme s nimi do chrámu? Druhá obeť – obeť za hriechy, bola zas potrebná k znovunastoleniu kultickej čistoty .
Čomu nás teda táto, snáď aj málo známa stať Písma Svätého dnes chce naučiť, bratia a sestry? Sú to dve veci : skazenosť človeka a Božie opatrenie proti tomu.
Skazenosť človeka. Keď sa dívame na našu padlú prirodzenosť, v ktoromkoľvek stupni jej vývoja – pri počatí, narodení, od materského lona až po rakvu, všade nesie dvojakú známku : bezmocnosť a poškvrnu. Na to sa niekedy aj zabúda uprostred lesku, okázalosti, elegancie, bohatstva a nádhery ľudského života. Nuž a ľudská myseľ je dosť chytrá na to, aby vymýšľala rôzne spôsoby ako prikryť túto svoju nahotu a pokoru. Preto sa snaží ozdobovať, pozlacovať a vzbudzovať dojem sily a slávy, ale všetko nadarmo. Veď stačí sa len pozrieť, ako každý človek vstupuje do tohto sveta – ako úbohé bezmocné stvorenie. Alebo ako odtiaľ odchádza. To je najpresvedčivejší dôkaz o prázdnote ľudskej pýchy a márnosti všetkej jeho slávy. Aj tí, ktorých vnímame ako slávnych, vstúpili do tohto sveta ako nahí a bezmocní a opúšťajú ho v nemoci a smrti.
Ale to nie je všetko. Nie je to len bezmocnosť, ktorá je vlastná každému človeku. Je to aj nečistota. V Žalme 51, 7 čítame : Hľa, v neprávosti som sa zrodil a v hriechu počala ma moja matka. Človek ak chce byť čistý, musí byť očistený zmierujúcou krvou. Môže si síce namýšľať, aký je mocný, slávny, pyšný, či vplyvný, ale pod optikou dnešnej kapitoly sa celá jeho okázalosť mení v ničotu. Naproti tomu, pevný základ svojej skutočnej dôstojnosti ako aj bezpečný základ Božej spravodlivosti človek môže nájsť jedine v kríži Pána Ježiša Krista.
Tieň tohto kríža sa v prečítanej kapitole Božieho slova pritom objavuje dvojakým spôsobom : je to predovšetkým obriezka chlapca, ktorou sa tento stal členom Božieho ľudu. A potom je to ešte zápalná obeť a obeť za hriech. Aj keď si to čitateľ možno ani nevšimne, je nám tuná poukázané na smrť Ježiša Krista ako na jediný prostriedok, ktorý sa mohol vysporiadať s poškvrnou človeka spojenou s jeho prirodzeným narodením a dokonale ju odstrániť. Nič iného totiž nemohlo sprostredkovať očistenie než preliatie krvi. Kríž Ježiša Krista sa tak stáva jediným prostriedkom na bezmocnosť človeka ako aj na jeho poškvrnenie. Ktokoľvek prijíma toto slávne Božie dielo do svojho života vierou, smie sa radovať z dokonalého očistenia.
Je pravda, že niekedy tá naša viera aj zapochybuje, naše chápanie toho všetkého môže byť dosť povrchné a osobná skúsenosť veľmi obmedzená. Dôležité však je, že to nie je pevnosť našej viery, ani veľkosť našej skúsenosť a múdrosť nášho chápania, na čom záleží. Jediné na čom záleží, je totiž božská cena a nezameniteľná účinnosť Ježišovej krvi. Práve toto poznanie dáva ľudskému srdcu skutočný pokoj.
Bratia a sestry, úžasné na tomto predpise Božieho zákona je to, že myslí aj na chudobných, ktorí si nemohli z ekonomických / finančných dôvodov dovoliť priniesť ako obeť jahňa. Vtedy stačili aj dva holúbky a hrdličky, ktoré sa dali zaobstarať za lacný peniaz. Tým akoby sa chcelo povedať jedno : Milosť Božia je na dosah pre každého. Nie je tu len pre vyvolených, či pre bohatých a chudoba si môže „trhnúť“. Nie! Očisťujúca a zmierujúca krv je na dosah aj tomu najnižšiemu, najchudobnejšiemu a najslabšiemu. To je jedna stránka veci. Druhá je v tom, že ak je to takto, potom zároveň nikto nemôže mať výhovorku, nikto nemôže povedať : Ježišova zmierujúca krv bola mimo môjho dosahu. Každého takého sa potom môžeme spýtať : Ako bližšie by ti ešte Kristova krv mala byť? Spása je vskutku na dosah a rovnako blízko pre každého : Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci; to je slovo viery, ktoré kážeme. 9 Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený (R 10, 8 – 9). Bratia a sestry, spasenie je tu dnes pre každého zdarma. Môžeme ho dosiahnuť úplne, bez akéhokoľvek vlastného úsilia alebo našej zásluhy. Môžeme sa sýtiť z bohatstva, ktoré patrí niekomu inému. Smieme odpočívať v diele, ktoré vykonal niekto druhý.
Dnešná 12. Kapitola knihy Leviticus nás však chce naučiť ešte jedno. Ak ju porovnáme s evanjeliovým príbehom o Ježišovom predstavení v Lukášovi 2, 24 – spoznáme, do akej obrovskej biedy zostúpil v Ježišovi Boh, aby nám zjavil svoju milosť. Pán Ježiš – Boh zjavený v tele – čistý a nepoškvrnený Baránok, ktorý hriechu nepoznal, sa narodil zo ženy, ktorá sa po Jeho narodení musela podrobiť obvyklému obradu a vyplniť Mojžišov zákon o dňoch svojho očisťovania. Dokonca si s Jozefom nemohli dovoliť ani jahniatko ako obeť, a tak využili „lacnejšiu“ alternatívu zákona. Pán Ježiš prišiel na tento svet do tých najchudobnejších pomerov. Nevstúpil do tohto sveta, aby sa hneď od malička stotožnil s veľkými a mocnými tohto sveta. On svoje miesto zaujal medzi najchudobnejšími. Aj preto vo svojej veľkej kázni na vrchu blahoslaví práve chudobných. Identifikoval sa s hriešnikmi bez toho, aby sa sám stal hriešnikom. Podrobil sa vo všetkom Mojžišovmu zákonu, i keď On sám bol naplnením zákona.
Drahí bratia, milé sestry, dnešný sviatok „Predstavenia a zasvätenia Pána“ ako aj „Očisťovania Panny Márie“ nech je pre nás pozvaním, aby sme sa sýtili vzácnou milosťou nášho Pána Ježiša Krista, ktorá sa nám i v tento dnešný sviatok ponúka. On nás učinil bohatými pre časnosť i pre večnosť. On dal zo seba všetko, čo láska môže dať, aby sme my mali všetko. Vzdal sa svojho svätého šatu, aby tak zahalil našu hriešnu, zahanbujúcu nahotu. Zomrel, aby sme my smeli mať život. Z výšin neba zostúpil k nám dolu na zem, do ľudskej chudoby a biedy, aby nás vytrhol z padlej ľudskej prirodzenosti a dal nám slávu u Otca akú má aj On. Kiežby nás táto veľká Kristova milosť dnes viedla k tomu, aby sme sa Mu stále viac a bez výhrad oddávali a Jemu boli vďační za život i za večnosť, bránu do ktorej nám svojim dielom vykúpenia, svojou pokorou, svojou poníženosťou i svojou identifikáciou s chudobnými – otvoril! Amen.
