1. nedeľa po Veľkej noci – Na správnom smere záleží
Written by radovan on apr 23, 2014 in - No Comments
1. nedeľa po Veľkej noci – 27. 4. 2014
„Na správnom smere záleží“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Vzkrieseného Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista! Amen.
Lk 24, 13 – 35
13 V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená na šesťdesiat stadií . 14 A rozprávali sa o všetkom, čo sa udialo. 15 Ako sa tak zhovárali a vzájomne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi. 16 Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. 17 I spýtal sa ich: O čom sa takto idúcky rozprávate? Oni sa zronení zastavili a 18 jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema, ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo! 19 On sa ich spýtal: A čo? Odpovedali mu: To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok, mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkými ľuďmi. 20 Ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. 21 A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo. 22 Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, 23 a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije. 24 Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli. 25 Ježiš im povedal: Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! 26 Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy? 27 A počnúc Mojžišom cez všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. 28 Tak sa priblížili k dedine, do ktorej sa uberali, a on sa tváril, že ide ďalej. 29 Ale oni naňho naliehali: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa schýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. 30 Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. 31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. 32 Tu si povedali: Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma? 33 A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi. 34 Títo hovorili: Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa Šimonovi. 35 Aj oni porozprávali, čo sa im cestou stalo a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Milé sestry, drahí bratia vo vzkriesenom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Máme pred sebou známy biblický príbeh, ktorý pojednáva o zjavení sa vzkrieseného Krista svojim učeníkom putujúcim do mestečka Emauzy. Je to mestečko, ktoré sa dnes už volá inak, no nachádza sa stále približne 6 km západne od Jeruzalema. Učeníci z tohto evanjeliového príbehu putujúci do Emauz nepatria do úzkeho kruhu Ježišových učeníkov, ale do toho širšieho tzv. 70. Napriek tomu sa im dostáva veľkého privilégia zažiť stretnutie so Vzkrieseným.
Prvá vec, ktorú si chceme na tomto príbehu všimnúť je smer, resp. destinácia, do ktorej to dvaja učeníci majú namierené. Resp. skôr sa ešte chceme pozrieť na to, odkiaľ to tí dvaja odchádzajú. Opúšťajú Jeruzalem. Opúšťajú toho Ukrižovaného. Opúšťajú užší kruh Jeho učeníkov. Opúšťajú spoločenstvo, vzďaľujú sa od neho. Veď načo tam ešte zostávať? Je to uzavretá kapitola – minulosť. Ukrižovaním Ježiša sa všetko skončilo. Všetky nádeje spľasli ako bublina. Zostáva len priestor na spomienky a všeobecné sklamanie. Teraz treba skúsiť niečo nové. Treba začať žiť inak.
Takto je to vždy, keď sa človek uberá nesprávnym smerom, teda smerom preč od základnej udalosti svojej spásy, smerom preč od spoločenstva bratov a sestier, smerom preč od Boha, smerom preč od spoločenstva cirkvi. Stráca nádej, stráca správnu orientáciu v živote. Stráca správny úsudok. Nevie dobre analyzovať a spracovať to, čo sa vlastne stalo. Nerozumie tomu, nedáva mu to zmysel. Nevie, čo si má ďalej počať so životom. Dostáva sa do situácie, keď ľahko rezignuje a vzdá sa tlaku pochybností.
Medzitým sa k nim približuje a pripája sa k nim Ježiš. Biblický text nič viac v tejto veci nekonkretizuje. Jednoducho zrazu je Ježiš tam. A tak sa prítomnosť toho Vzkrieseného stretáva so smútkom a sklamaním učeníkov ohľadom toho Ukrižovaného. Prítomnosť Vzkrieseného je konfrontovaná s minulosťou Ukrižovaného. Citlivým prístupom následne Ježiš začína svojim pochybujúcim, frustrovaným, sklamaným, snáď aj cítiac sa podvedeným učeníkom vysvetľovať, čo sa vlastne stalo.
Takto sa, bratia a sestry, Ježiš nenápadne pripája aj k nám. Vstupuje aj do nášho života. Celkom nebadane, ale nespochybniteľne. Možno si ten moment ani dobre nevšimneme. No zrazu cítime, že niekto je pri nás, že nie sme sami. A tak ako vtedy učeníkov smerujúcich do Emauz, spytuje sa i nás : Čo je to, čo momentálne prežívaš? Čo je to, čím sa momentálne zapodievaš? Čo je to, čo ťa momentálne teší alebo trápi? Ježiš vstupuje do reality smútku učeníkov a necháva im priestor, aby s ním vyšli von. Ježiš takto vstupuje aj do reality nášho života a necháva nám priestor, aby sme Mu zodpovedali svoj príbeh.
Kleofáš v sebe ešte má zvyšky viery. Ukrižovaného Ježiša vníma ako proroka, mocného v skutkoch a slovách pred Bohom i pred všetkým ľudom. Avšak nehovorí o Ňom už ako o Synovi Božom. Vidí v Ňom vykupiteľa Izraela, ktorý však skrachoval, neuspel. Už sú to tri dni ako sa stalo. To znamená : všetkému je koniec. Ženy ich síce naplnili úžasom, keď hovorili o zjavení anjelov deklarujúcich, že Ježiš žije. No môže to byť pravda? Veď Ho nikto nevidel!
Iba úžas nestačí, bratia a sestry. Je síce fajn, ale zároveň je to príliš málo. Len žasnúť nad prázdnym hrobom nestačí. Problémom emauzských učeníkov sú ich lenivé srdcia. Tie im bránia veriť všetkému, čo hovorili proroci. Tie im bránia, aby chápali, že toto všetko musel Kristus pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy. Lenivé srdce, to je veľký problém aj súčasného človeka. Ani ten si veľakrát nedáva námahu, aby hľadal odpovede na svoje otázky a skúmal pravdu. Radšej povie, že všetko je nezmysel. Že sa tomu nedá veriť. Všetko nejasné opúšťa a ide svojou cestou. Je lenivý, aby si zvolil ťažšiu cestu hľadania odpovedí a skúmania Božej vôle. Radšej to všetko nechá za sebou ako uzavretú minulosť. Keď bol ešte malý, starká ho síce privádzala na služby Božie. Pamätá si ešte dokonca kde sedával na detskej besiedke a ako robil farárovi zlosť. Ale jeho viera tam aj ostala. Prišla dospelosť, krízy, pochybnosti, zlá orientácia v živote a na vieru z detstva ostala už len spomienka – uzavretá minulosť, ktorú človeku možno pripomína už len vyblednutá fotka z dňa konfirmácie.
Ježiš sa však na ceste k takto pochybujúcim a lenivým srdcom pripája a všetko im vysvetľuje. Podáva im to takým spôsobom, že zrazu im to všetko ohľadom osoby Ježiša z Nazaretu začína dávať zmysel. Keď sa blížia k mestečku, kam majú namierené, On sa tvári, že ide ďalej. Všetko potrebné im už povedal a odovzdal. Už s nimi nemusí byť. No práve teraz nastáva prelomová chvíľa. Dovolia mu učeníci odísť alebo Ho poprosia : zostaň s nami?
Takto, milí priatelia, sa Ježiš pripája aj k nám osobne. Dáva nám dostatok príležitosti na to, aby sme si nechali objasniť všetko to, čo je nám nejasné. Či už na službách Božích, či už na biblických hodinách, či už na modlitebných stretnutiach, pri osobných stretnutiach, alebo prostredníctvom iných veriacich. Vždy vtedy sa k nám totiž prihovára On sám a dáva nám poznať pravdu. Dôležité je, ako s Jeho prítomnosťou my naložíme. Či si ju vôbec všimneme? Či na Ježišovu otázku : Čo sa deje? – vôbec chceme odpovedať. A či Ho vôbec poprosíme, aby zotrval s nami, keď je nám všetko vysvetlené.
Odpoveď viery a záujmu emauzských učeníkov je jasne deklarovaná ich pozvaním neznámeho k sebe. Aká je tvoja odpoveď viery na toto všetko?
Dochádza k ďalšiemu zlomu. Ježiš sa svojim nechápavým učeníkom dáva poznať. Deje sa tak pri lámaní chleba. Je to jednoznačný poukaz na udalosť Zeleného štvrtku. Ďalším dôkazom sú jazvy na Jeho rukách po ukrižovaní. Takto sa z Neznámeho stáva Známy. Z Nepoznaného Poznaný. Takto, ako živého a vzkrieseného Ho dodnes môžeme poznať aj my – v Jeho svätej večeri, v daroch Jeho tela a krvi. V Jeho slove, ktoré je pravda. V slove, ktoré nám vysvetľuje základy našej spásy ako aj dejiny spásy, ktoré prebiehali cez prorokov a vyvrcholili v Ňom.
Zo srdca lenivého sa stáva srdce horiace, zapálené pre vieru vo Vzkrieseného. Srdce, ktoré už nepochybuje, ale chápe a dôveruje. Nepochybuje, lebo sa mu dostalo osobného zážitku stretnutia so Živým. Drahý brat, milá sestra, zažil si už Vzkrieseného Krista vo svojom srdci?
Horiaci plameň veriaceho srdca je charakterizovaný aktivitou. Učeníci rýchlo chápu, že smer, ktorým sa vydali, nie je správny. Treba sa vrátiť. Do Jeruzalema – k spoločenstvu veriacich, do cirkvi. V izolácii sa viera predsa dlho praktizovať nedá. V izolácii je rýchlo nahlodávaná pochybnosťami a lenivosťou. Viera potrebuje dýchať, potrebuje svedčiť. Potrebuje spoločenstvo.
Drahý brat, milá sestra : a aké je tvoje srdce? Lenivé alebo horiace? Lenivé k viere, k svedectvu, k zmene orientácie svojho života alebo tvoje srdce horí? Horí pre poznávanie Božej vôle, ktorá je v Písme svätom, horí pre každodennú zmenu života, horí pre svedectvo o Vzkriesenom.
Udalosť Veľkej noci si žiada jasnú odpoveď. Boh nám svoju veľkonočnú odpoveď na dielo svojho Syna – Pána Ježiša, dal. Jeho odpoveďou bolo to, že svojho Syna vzkriesil z mŕtvych. Aká je tvoja odpoveď na túto zvesť evanjelia, milý priateľ? Viera alebo pochybnosti? Horiace alebo lenivé srdce? Túžba ostať so Vzkrieseným a byť v Jeho prítomnosti alebo skôr túžba nechať Ho ísť a dať nám pokoj?
Na Tvojej Veľkonočnej odpovedi veľmi závisí. Závisí totiž od nej celá tvoja večnosť. Závisí od nej pozemské smerovanie tvojho života. Závisia od nej hodnoty, ktoré chceš presadzovať a žiť.
Emauzskí učeníci pre nás dnes môžu a chcú byť dobrým vzorom v našom osobnom rozhodovaní. Rozhodli sa totiž pre toho Živého, Vzkrieseného. Rozhodli sa pre návrat. Pochopili, že ten Ukrižovaný je ten istý ako ten Vzkriesený. A že jedno s druhým ide dohromady. Rozhodli sa pre spoločenstvo s Ním. Pre spoločenstvo s druhými veriacimi a cirkev. Rozhodli sa pre večnosť a spásu. Rozhodli sa správne. I ty tak môžeš urobiť. Amen.
