7. nedeľa po sv. Trojici – Vďačný! Komu? A začo?
Written by radovan on júl 29, 2014 in - No Comments 
7. nedeľa po sv. Trojici – 3. 8. 2014
„Vďačný! – Komu? A začo?“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Žalm 107, 1
Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť.
Drahí bratia a sestry, milí priatelia!
Keď som bol ešte malý chlapec, rád som v telke pozeral na príbehy o Bambuľke a dedovi Jozefovi. Boli to pekné príbehy, ktoré v sebe mali nenásilný a dobre podaný výchovný charakter, pričom hlavná myšlienka konkrétneho príbehu bola vždy zdôraznená aj v chytľavej melódii piesne. Po mnohých rokoch, keď som vyrástol a narodili sa nám deti som sa k Bambuľke a dedovi Jozefovi vrátil zas. Tentokrát už na DVD. Nebolo to však kvôli mne, ale kvôli našim deťom. Uvažoval som : ak sa to páčilo mne, keď som mal toľko rokov čo oni teraz, mohlo by sa to páčiť aj im. A nemýlil som sa. Môžem čestne povedať, že jedno z troch DVD, ktoré máme, prehrávač už ani nevie dobre načítať od častého používania.
V jednom z príbehov sa objavila pieseň aj s takýmito slovami : Dve zázračné slová viem, pri sebe ich nosím. To prvé je „ďakujem“ a to druhé „prosím“. Celý príbeh ako aj pieseň chcela poukázať na to, aké dôležité je vedieť používať tieto slová v medziľudskej komunikácii a vzťahoch, a to samozrejme nielen v detskom veku, ale počas celého života. Používanie týchto slov svedčí o slušnosti a vychovanosti človeka. Ako „zázračné“ sa tieto slová označujú aj preto, nakoľko nimi človek vie v živote poriešiť aj zázraky – poriešiť viac ako arogantným vyjadrovaním a chovaním. Niečo na spôsob : Pekným slovom ďalej zájdeš. Na druhej strane : absencia týchto tzv. zázračných slovíčok v prejave človeka dáva tušiť, že sa jedná o človeka arogantného, neslušného, nevychovaného, sebeckého, namysleného, či pyšného. A to nie je práve vizitka pekného ľudského charakteru.
Bratia a sestry, zrejme každý rodič či starý rodič, ktorému záleží na tom, aby mu jeho dieťa či vnúča nerobilo hanbu, si dá záležať na tom, aby jeho potomok tieto slovíčka nielen poznal, ale ich aj používal. Je zaujímavé, koľko pozornosti venujeme tomu, aby sme to našich potomkov naučili, koľko pozornosti venujeme týmto zdvorilým prejavom v našej medziľudskej komunikácii, čo je iste dobré a správne. O to zvláštnejšie je, keď nás Božie slovo musí upozorňovať, aby sme na slušnosť a zdvorilosť ako ľudia nezabúdali ani vo vzťahu k Pánu Bohu. Všetko nám to akosi dáva tušiť, že my ľudia mnohé veci, ktoré od Pána Boha prijímame, vnímame ako samozrejmosť a nie ako dar. Vnímame to neraz ako Božiu povinnosť, že sa o nás stará, že nás chráni, vedie a sprevádza, že nás požehnáva, že predlžuje dni nášho života, že nás obdarúva primeraným zdravím a podobne. A preto Bohu neďakujeme dostatočne. Resp. Mu niektorí neďakujú vôbec, pretože ani nevidia dôvod, začo by Mu mali byť vďační. A to je vskutku prejav nielen ľudskej neslušnosti, arogantnosti, namyslenosti a pýchy, ale aj hlúposti.
Preto hneď na začiatku 107. žalmu stojí výzva, imperatív : Ďakujte Hospodinovi! Bolo by určite zaujímavé, keby niekto medzi ľuďmi spravil anketu s jednoduchou otázkou : Komu ste v živote vďační? Poprípade by mohla ešte nasledovať pod otázka : A začo? Pre mňa osobne je zakaždým zaujímavé sledovať tzv. ďakovné reči významných ľudí, umelcov, spevákov, hercov, či športovcov, keď sa udeľujú ceny ako napríklad : Zlatý slávik, televízna osobnosť roka, najlepší moderátor, športovec roka a podobne. Ľudia vtedy zvyknú ďakovať svojim manažérom, producentom, režisérom, kolegom, životným partnerom, rodičom, sponzorom, osudu, šťastnej hviezde a ešte kadekomu či kadečomu inému. No len minimálne, ak vôbec, sa objavujú slová vďaky aj na adresu Pána Boha. Človek to neraz berie tak, že všetko, čo má a čo dosiahol je predovšetkým jeho vlastná zásluha. Je to výsledok jeho driny, námahy, cvičenia, odriekania, šikovnosti a podobne. Niektorí za svojim úspechom možno vidia aj výrazný Boží podiel v podobe talentu, ale ďakovať na verejnosti Pánu Bohu – to sa dnes akosi nenosí. Len málokto dnes rozmýšľa v intenciách, že všetok ten potenciál, ktorý ja ďalej v živote využívam a rozvíjam do mňa predsa niekto musel vložiť. Veď to predsa nie je len náhodná hra genetiky. Veď to predsa nie je môj výkon a zásluha, že som sa vôbec mohol narodiť, prísť na tento svet a žiť v ňom.
Človek si teda akosi odvykol prejavovať vďačnosť Pánu Bohu. Namiesto toho radšej poďakuje osudu, náhode, životnému šťastiu a optimizmu. Je vďačný neraz iba sebe samému. Výzva : Ďakujte Hospodinovi! – má teda svoje opodstatnenie dnes viac ako inokedy a do značnej miery sa pre mnohých ľudí stáva obžalobou.
Vyvstáva snáď len otázka : A začo Mu máme byť vďační? Autor žalmu, ktorý nás k vďačnosti oproti Hospodinu vyzýva, nám hneď v druhej polovici verša dáva aj odpoveď : lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Božia dobrota a milosť (podľa niektorých prekladov : milosrdenstvo) nie sú samozrejmé veci, ktoré nám Boh musí prejavovať. To nie je Jeho samozrejmá náplň práce. Je smutné, ak to ako ľudia takto vnímame.
107. žalm, z ktorého som prečítal v úvode iba prvý verš, má celkom 43 veršov. Je výzvou k radostnej obeti vďaky a verejnej oslave Hospodina za Jeho pomoc. K chváleniu Hospodina vyzýva žalmista najprv celú izraelskú pospolitosť, potom názorne v 4 oddieloch poukazuje na rôzne situácie, v ktorých Hospodin pomohol svojim verným. Každý odstavec pritom začína charakteristikou ťaživej situácie a správou o úpenlivom volaní o pomoc. Potom nasleduje výzva k oslave Hospodina. Nuž a samotný záver žalmu poukazuje na neobmedzenú Božiu moc a končí výzvou, aby sa múdri snažili Božie milosrdenstvo pochopiť.
… lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Drahý brat, milá sestra, skús sa dnes rozpomenúť, keď sa ohliadneš na prežité roky svojho života, kedy vždy bol k tebe Hospodin dobrý! A kedy bol milostivý, či milosrdný! Určite tých chvíľ nebolo málo. Ba dovolím si povedať, že si už ani na všetky nedokážeš spomenúť kvôli ich veľkému počtu. Keď si však spomenieš aspoň na niektoré z nich, neostaň chladný! Ďakuj Hospodinovi. Nie preto, že sa to patrí, lebo ťa slušne vychovali. Ale preto, lebo tak to cíti a vníma tvoje srdce – ako niečo prirodzené, čo nemôže byť ináč.
Je určite nemálo ľudí, ktorí Boha nevnímajú ako dobrého, milostivého, či milosrdného. Vnímajú Ho skôr ako Boha krutého, ktorý nemá zľutovania ani zmilovania. Veď kvôli Nemu, kvôli nazeraniu na Neho, kvôli viere v Neho, či kvôli vierovyznaniu sa medzi sebou ľudia od nepamäti mlátia, vedú medzi sebou vojny a spôsobujú si kadejaké príkoria. A On to všetko nechá tak. Ľudia argumentujú : Kde je ten dobrý Boh, keď sa vraždia nevinní, keď zomierajú deti? To je jedna klasická obžaloba Boha, ktorá sa objavuje takmer v každej epoche ľudských dejín. Mojou úlohou dnes nie je Boha obhajovať. Ako to povedal jeden profesor teológie, prednášky ktorého som navštevoval : Pán Boh v tomto svete nepotrebuje obhajcov, ale svedkov.
Bratia a sestry, autor dnešného žalmu nám dnes prináša svoje osobné svedectvo o Hospodinovi. Vo svojom živote Ho vníma ako dobrého, ako toho, ktorého milosť trvá naveky. Neprináša nám tu celý mega súbor vlastností, ktoré by sme mohli na Boha aplikovať a pomocou nich Ho vyjadriť, či opísať. Nie, stačia iba dva fakty : je dobrý a milostivý. Je dobrý, lebo nás miluje takých hriešnych ako sme. A je milostivý, lebo nám odpúšťa a preukazuje nám milosrdenstvo deň čo deň. A tým je povedané všetko. To je pre žalmistu dostatočný dôvod na to, aby tohto Boha verejne oslavoval, chválil Ho a bol Mu vďačný.
Milý priateľ, ako Boha vo svojom živote vnímaš ty? Aké svedectvo života o ňom prinášaš vo svojej rodine, na svojej ulici, na svojom pracovisku, ale aj na pôde cirkevného zboru? Je aj tvoja skúsenosť s Bohom taká, ako tá žalmistova? Je aj tvoj Boh dobrý a milostivý voči tebe? Ak áno, ďakuj Mu za to! Ak áno, potom dobrý a milostivý buď aj ty voči druhým ľuďom! A to bude to najkrajšie svedectvo tvojho života pre okolitý svet! Pán Boh nech nám v tom všetkým pomáha! Amen.
