10. po sv. Trojici (Kajúca) – Všetko je inak
Written by radovan on aug 22, 2014 in - No Comments
10. po sv. Trojici – Kajúca – 24. 8. 2014
„Všetko je inak“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Lk 18, 9 – 14
9 Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10 Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. 11 Farizej zastal a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. 13 Mýtnik však stál opodiaľ a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Toto je jeden z tých biblických textov, ktoré sú na prvé prečítanie tak zrozumiteľné, že ich už netreba ani siahodlho vykladať. Zdá sa, že karty sú tuná rozdané celkom zreteľne, postavy a role zadelené presvedčivo : kladná, záporná, čierna a biela figúrka. Nie je o čom diskutovať.
Skúsme si však položiť otázku : O čom toto podobenstvo vlastne je? Čo nám chce povedať? Čomu nás chce naučiť? Jedna možnosť je táto : Je to podobenstvo o modlitbe. Tomu by zodpovedala aj tá skutočnosť, že náš dnešný príbeh bezprostredne nasleduje za iným príbehom, ktorého námetom je práve modlitba. A skutočne – ak človek hľadá poučenie, ako má či nemá vyzerať modlitba, ako máme a ako zasa nemáme hovoriť s Pánom Bohom, v tomto podobenstve sa mu takéhoto poučenia dostane.
Iná možnosť : Je to poučenie o tom, že sa nemáme jedni nad druhých povyšovať. Tomuto zas zodpovedá poznámka v úvode, že Pán Ježiš toto podobenstvo hovoril o „tých, čo si namýšľali, že sú spravodliví a inými pohŕdali.“ Takých ľudí nájdeme bezpochyby v každej dobe a ľudskej spoločnosti. Žiaľ, aj v kresťanskej cirkvi a cirkevných zboroch, a je potrebné pred nimi varovať.
Je tu však aj tretia možnosť : Je to podobenstvo o tom, aké normy a miery platia v Božom kráľovstve, čo je vlastne veľkosť a malosť, povýšenosť a poníženosť. Tomu by zas zodpovedala záverečná poznámka : každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Bratia a sestry, tak o čom je vlastne toto známe podobenstvo? Ktorá možnosť platí? – Platia všetky tri.
Poďme v tejto chvíli pekne krok za krokom! Dnešný evanjeliová príbeh je podobenstvom o dvoch mužoch. Budeme im zatiaľ hovoriť „číslo 1“ a „číslo 2“. Sú predstavení zvláštnym spôsobom : Jeden bol farizej a druhý mýtnik. Muž číslo 2 je predstavený svojim zamestnaním : živil sa vyberaní daní, teda remeslom, ktoré vtedy nebolo práve počestné. U chlapíka číslo 1 povolanie nie je uvedené. Je povedané len toľko, že to bol farizej. Farizej nie je zamestnanie. Farizej je dobrý, slušný, spravodlivý a bohabojný muž. Nevieme síce, čím sa živil, aké mal remeslo, ale veríme, že nejaké poctivé. Nevieme, či bol bohatý, ale veríme mu, keď hovorí, že nie je žiaden vydierač. Nevieme, či mal rodinu, ale veríme, keď hovorí, že nie je žiaden cudzoložník. Skrátka : živil sa poctivo, nikoho „neobťahoval“, a aj po stránke mravnej – morálnej bol v poriadku. A nielen to : Postil sa dva razy do týždňa. To je niečo! Niekto spočítal, bratia a sestry, že keby si každý človek dvakrát do týždňa odriekol rôzne pôžitky – jedlo, cestu autom, elektrické spotrebiče a podobne – tento svet by mal po problémoch. Životné prostredie by sa výrazne zlepšilo. Mohli by sme zavlažovať púšte, rozdeľovať potraviny medzi hladujúce deti, stavať školy a nemocnice, zaplatiť bezstarostnú starobu seniorom. A ešte k tomu : dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Len si to predstavte, milí priatelia! Keby každý v cirkvi odovzdal desatinu svojho príjmu, mala by cirkev po problémoch a nemusela by sa handrkovať o reštitúcie a štátne dotácie. Keď si to tak zhrnieme : muž číslo 1 je vzorný chlapík. Aspoň tak sa nám on sám v podobenstve predstavuje. Ja čestne musím priznať, že taký vzorný nie som! L
Ako to vyzerá s mužom číslo 2? Ten toho o sebe veľa nenahovorí. V podobenstve je predstavený ako mýtnik – vyberač daní – a vtedy to skoro všetci boli podvodníci a zlodeji. Obohacovali sa na úkor obyčajných ľudí, chudákov, do ktorých nemilosrdne a tvrdo vyberali poplatky za každú maličkosť. Daňové predpisy boli vtedy samá diera, a tak zvádzali ku korupcii. A okrem toho : tí kolaboranti pracovali pre rímsku správu, pre cudzincov, ktorí neprávom ovládali júdsku krajinu. Ten druhý muž je teda úplne iný ako muž číslo 1. To je jasné už na prvý pohľad.
A teraz idú obidvaja do kostola, aby sa modlili. Pri čísle 1 nás to neprekvapuje. Ten nám do kostola akosi patrí. Svojim spôsobom nás to zaráža, že do kostola ide aj ten druhý. Čo ten tam hľadá? Nuž, budeme si musieť zvyknúť, že kostol je otvorený pre takých i onakých. Pre poctivých i nepoctivých, slušných i neslušných ľudí.
Teraz sú obidvaja v kostole a každý z nich sa modlí. A tu, pred tvárou Božou, sa ukáže, čo je kto zač. Človek totiž môže navonok niečo zastierať, či predstierať, ale keď sa modlíš, je s tým koniec. Dlho sa môžeš pohybovať v pološere, ale tu musíš ísť s farbou von. Nuž a muž číslo 1, zdá sa, ide skutočne s farbou von a hovorí, čo je zač : Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia. Zaujímavé. On vlastne nehovorí, čo je zač. Hovorí, čo nie je zač. nie som ako ostatní ľudia … To je vskutku zvláštny druh sebapredstavenia : nepovedať, kto som, ale kto nie som. Porovnať sa s tými, ktorí nie sú ako ja, a teda na tom ani nie sú tak dobre ako ja. Zvláštne, ale nie tak celkom neobvyklé. Bratia a sestry, koľko ľudí to tak robí! Je ľahké a pritom aj lákavé. Veď takéto porovnanie nakoniec vždy dopadne v môj vlastný prospech. Vždy sa nájde niekto, kto je na tom trošku horšie než ja. Nie som síce v kostole každú nedeľu – ale táto tu rodinu príde do kostola len na Vianoce. Moja vnučka nešla na konfirmáciu, to je pravda, ale švagor nedal dieťa ani pokrstiť. S manželkou sa síce občas pohádam, to nepopieram, ale aspoň sme sa nerozviedli ako tí susedia na prvom poschodí. Nie som ako iní ľudia. Nefunguje to náhodou takto? Je to ľahké a lákavé. Ale nie je to pravdivé. Je to stále len nejaký tieň, v ktorom nejdem s farbou von. To len samého seba balamutím, samému sebe o sebe niečo nahováram, samému sebe klamem.
Ale ten muž číslo 1 takto hovorí nie sebe samému, ale Pánu Bohu : Nie som ako ostatní ľudia … Pána Boha neinformuje pravdivo o tom, kým je, ale len o tom, kým nie je. Pán Boh však nepotrebuje, aby sme Ho informovali. Čo je však povážlivé je to, že on za to Bohu ešte aj ďakuje. Je toto ešte modlitba? Veď čo vlastne ten dobrý muž v tej chvíli Bohu hovorí? Povedané inými slovami : Ďakujem ti, že nie som ako ostatní. Alebo : Ďakujem Ti, že ostatní nie sú ako ja. Ďakujem Ti, že existujú nepoctiví, vydierači, cudzoložníci – alebo aj tento mýtnik. Za toto ďakovať? Že ostatní chodia do kostola len na Vianoce, nedali dieťa pokrstiť a rozviedli sa? čo je to za modlitbu? Keby ten muž číslo 1 prosil za toho druhého, ktorý stál v kúte kostola, keby sa za neho prihováral, aby mu Pán Boh otvoril oči a pomohol mu spamätať sa – to by bolo niečo iné. To by bola modlitba. Ale ten muž číslo 1 vlastne ani nechce, aby sa niečo zmenilo. Všetko má zostať tak, ako to je. On je lepší a tí druhí horší. Všimnite si to : Ten muž číslo 1 vlastne od Pána Boha ani nič nechce. On Ho fakticky nepotrebuje. On Ho potrebuje len ako zrkadlo svojej dokonalosti. Takáto modlitba však potom nie je nič ako len nejaký vnútorný monológ. Nemá adresáta. Človek hovorí vlastne len k sebe samému. Ďakuje sebe samému. Hľadí na Boba iba ako na zrkadlo, aby sa sám sebou pokochal.
Ale čo ten muž číslo 2 v kostole? Jeho modlitba je omnoho stručnejšia : Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Jedna veta. V nej však ide s farbou von a hovorí o sebe, kto je zač : hriešnik. Neporovnáva sa s inými ľuďmi. Iste by našiel niekoho, kto je ešte väčší hriešnik. Možno niekoho, kto do kostola ani nevojde. Ale tak nejako. No on tu stojí v kúte kostola, úplne vzadu, úplne ďaleko, ako pohan, ktorý tu nemá čo hľadať. Neodváži sa ani pozdvihnúť oči, ale vyznáva : Som hriešny. Hovorí o sebe pravdu, čistú pravdu a nič len pravdu – ako na súde. Na nič sa nehrá, nič nepredstiera, na nikoho neukazuje prstom.
Ďalší rozdiel medzi týmito dvoma mužmi je v tom, že muž číslo 2 od Pána Boha niečo chce a žiada : Buď milostivý! Zmiluj sa! Zľutuj sa! On chce, aby sa niečo zmenilo. Nechce, aby všetko ostalo len tak, ako to je teraz. Nežiada Pána Boha o svoju nápravu, pretože to môže byť až druhý krok a ten musí urobiť on sám – možno tak ako mýtnik Zacheus, ktorý vrátil všetko, čo nakradol. Najprv preto žiada mýtnik Pána Boha o zmilovanie. Vie, že inú možnosť nemá. Nič iného mu neostáva. Nemý zmysel, aby sa s Pánom Bohom handrkoval, aby s Ním niečo zjednával, aby sa Ho snažil podplatiť tým, že bude poukazovať na svoje lepšie stránky, na svoju lepšiu minulosť. Alebo sľubmi, ako sa v budúcnosti plánuje zmeniť. Nie! Nič také! On vie, že je pred Bohom v nepráve. Ako Dávid v známom žalme : Oproti Tebe samému som zhrešil. Páchal som, čo je zlé v Tvojich očiach, aby si Ty bol spravodlivý vo svojich rečiach … (Ž 51). Oproti Tebe samotnému som zhrešil, keď som sa obohacoval na úkor chudákov. Veď hriechom proti Bohu sú už aj ekonomické podvody, nie len vražda alebo cudzoložstvo.
Svojou jedinou vetou modlitby vyslovuje muž číslo 2 dve pravdy. Najprv : Áno, Pane Bože, dávam Ti za pravdu, že som pred Tebou v nepráve. A ďalej : Bože, hojný v milosrdenstve, zmiluj sa aj nado mnou! Aj nado mnou! Už nemám žiadnu inú možnosť. Nič iného neostáva. Je tu už len táto možnosť! On o zľutovanie prosiť musí. On o zľutovanie prosiť smie. A my spolu s ním, každý z nás s ním. Ten mýtnik využil právo, ktoré dáva Boh všetkým hriešnikom : prosiť o Božie zľutovanie. A dočkal sa. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Nehovorí sa, že farizej bol za svoju namyslenosť nejakým spôsobom potrestaný. Ide len o to, že z kostola odišiel naprázdno. Zato ten druhý sa dočkal. Určite nie v tom zmysle, že by bol ospravedlnený za svoj doterajší život. Hriech neprestal byť hriechom, keď sa k nemu mýtnik priznal. Ale nad hriechom a väčšie než hriech je Hospodinovo zľutovanie ponúkajúce sa nám nanovo každý nový deň nášho života.
A to je celý príbeh. Príbeh dvoch mužov, muža číslo 1 – spravodlivého, ktorým by som chcel byť, ale nie som ním. A muža čísla 2 – hriešnika, ktorým byť nechcem, ale ním som. Ale nad to, a predovšetkým : príbeh o Bohu, ktorý má a uplatňuje svoje miery na to, čo je nízke a vysoké. To platí všetkým, ktorí sa radi chvália svojou bezúhonnosťou a honosia svojou dokonalosťou : Pán Boh na vás má inú mieru. Toto však platí aj všetkým tým, ktorí sa ani neodvažujú pozdvihnúť oči k nebu a v zahanbení sa zdržujú radšej niekde v kúte, lebo si uvedomujú a vedia, že pred Bohom i pred ľuďmi sú v nepráve : Aj na vás má Pán Boh svoju mieru – mieru svojho zľutovania. Amen.
Použité materiály : Pavel Filipi – Kolik zbývá z noci? / Kalich /
