11. po sv. Trojici – O dvoch synoch
Written by radovan on aug 26, 2014 in - No Comments
11. po sv. Trojici – 31. 8. 2014
„O dvoch synoch“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Mt 21, 28 – 32
28 Ale čo sa vám zdá o tomto: Jeden človek mal dvoch synov. Pristúpil k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu! 29 On odpovedal: Dobre, pane! Ale nešiel. 30 Potom prišiel k druhému a povedal mu to isté. A ten odpovedal: Nechce sa mi! Ale potom oľutoval a išiel. 31 Ktorý z tých dvoch splnil vôľu otcovu? Odpovedali Mu: Ten druhý. Povedal im Ježiš: Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho. 32 Lebo Ján prišiel so spravodlivosťou, a neverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy však, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali, aby ste mu uverili.
Drahí bratia a sestry, milí priatelia!
Podobenstvo o dvoch synoch, nad ktorým sa dnes chceme spoločne zamyslieť sa nachádza len v Matúšovom evanjeliu. Ježiš tento príbeh hovorí niekoľko dní pred svojou smrťou v jeruzalemskom chráme vediac a plne si uvedomujúc túto skutočnosť. Hovorí tento príbeh v podstate ako poslednú výzvu k náprave, k pokániu adresovanú vysokým židovským náboženským predstaviteľom. Zdá sa, že poučenie z podobenstva je celkom jasné a jednoznačné. Dalo by vyjadriť snáď aj týmito slovami : Nesľubuj, čo nedokážeš vykonať alebo čo sa ti nechce vykonať! Možná aplikácia je však aj takáto : Dobre si premysli, aké sľuby dávaš Pánu Bohu a snaž sa aj skutkami potvrdiť to, čo ústami sľubuješ! Alebo tiež : Nebuď lenivý v plnení toho, čo od teba žiada tvoj Boh! Zdá sa, že na každej z uvedených výpovedí je kus pravdy. Predsa však len, poďme pekne krok za krokom a snažme sa v tomto krátkom Ježišovom príbehu objaviť ešte aj niečo viac! Snažme sa v ňom objaviť nás samých!
Pán Ježiš prečítané podobenstvo adresuje predovšetkým svojim odporcom, farizejom, veľkňazom a starším ľudu a aplikuje ho na situáciu, v ktorej sa Izrael ako národ pred Bohom nachádza. Príbeh pojednáva o človeku, ktorý mal dvoch synov. Otec požiadal staršieho, aby šiel pracovať na vinicu. Syn slovami sľúbil, že pôjde, ale nakoniec nešiel. Keď otec o to isté požiadal druhého, ten slovami síce odmietol vykonať otcovu vôľu, neskôr to však oľutoval a šiel. Následne Ježiš žiada svojich odporcov, aby Mu oni povedali, ktorý z tých dvoch synov vykonal otcovu vôľu. A oni odpovedajú, že ten druhý. Na to Ježiš povie svoju aplikáciu povedaného podobenstva :
Otec v podobenstve reprezentuje Pána Boha. Vodcovia Izraela sú ako ten prvý syn. Ústami sa síce priznávajú k Bohu. Deklarujú svoju vieru, prijímajú Boží zákon ako aj učenie Mojžiša a prorokov, no ich skutky tomu nezodpovedajú. Ústami síce hovoria áno, skutkami však hovoria nie. Celé náboženstvo ako aj vzťah s Bohom je pre nich len niečím oficiálnym a formálnym. Je to v podstate ako by z Pána Boha robili blázna. Jedno Mu totiž sľúbia a úplne iné robia. Po vonkajšej stránke síce plnia ustanovenia a predpisy zákona, ale chýba tomu srdce a „duša“. Chýba skutočná bázeň a rešpekt pred Hospodinom ako aj láska voči Nemu. Títo vodcovia si z náboženstva urobili akúsi výkladnú skriňu vlastnej zbožnosti a dokonalosti, ktorú radi všetkým naokolo ukazovali na obdiv. Namiesto aby ich štúdium Božieho zákona viedlo k pokore, skromnosti a pokániu, oni sú plní pýchy na samých seba, plní spravodlivosti, náboženských zásluh a povýšenosti. A tým popierajú vlastne všetko. Tým dokazujú, že ničomu neporozumeli. Pointa im načisto ušla. A aby im to Ježiš dokázal, poukazuje na Jána Krstiteľa. Ján prišiel so zvesťou od Boha a každý by očakával, že prví, ktorí mu uveria, budú práve veľkňazi a starší ľudu. Ale oni mu neuverili. Ich skutky boli opačné než ich slová plné horlivosti pre Boha a pre plnenie Jeho vôle. Naproti tomu colníci a neviestky – prostitútky, odmietajúci slovami a hriešnym spôsobom života Božiu vôľu Jánovi uveria a robia pokánie zo svojich hriechov, zo svojho doterajšieho hriešneho života. Slovami a životom síce najprv hovorili „nie“ tak Bohu ako aj Jeho vôli, svojimi skutkami však neskôr potvrdili, že Boha i jeho slovo prijímajú, rešpektujú, berú vážne a zariaďujú sa podľa neho. Toto potvrdzujú jednak tým, že prijímajú Jánov krst a jednak tým, že ich životy sa viditeľne menia. To je ich „konfirmácia“, potvrdenie, dôkaz, že to myslia vážne a nielen formálne, papierovo – ich zmenené životy.
Vodcovia Izraela, aj keď toto vidia, ani neskôr svoj odpor neľutujú. Naopak! Zostávajú vo svojom odmietaní Božej vôle. Zostávajú zatvrdilí, urazení, dotknutí, nakoľko Ježiš si dovolil povýšiť v tej dobe všeobecne zavrhovaných colníkov a prostitútky nad nich, výkvet židovského národa. Ich pýcha utŕžila vážny úder. Ich zbožné slová sa stávajú lžou, nakoľko podstata a pravda im uniká. Dôsledok je ten, že colníci a prostitútky ich predchádzajú do kráľovstva Božieho. Toto, bratia a sestry, je pre smotánku národa taký úder, že túžia už len po jednom. Tak ako sa zbavili Jána Krstiteľa, tak túžia čo najrýchlejšie sa zbaviť aj Ježiša z Nazaretu. Vo svojej nadutosti však nechápu a akoby prepočujú jedno : Ježiš ani ich nevylučuje z kráľovstva Božieho. Aj pre nich je ono otvorené, avšak za predpokladu, že si uvedomia vlastné poblúdenie a skorigujú svoje myslenie tým spôsobom, že začnú konať pokánie, ľutovať svoju namyslenosť a duchovnú pýchu. Že začnú brať Boha nielen ako premet svojho teologického štúdia, ale predovšetkým ako svojho Otca, ktorému ak raz poviem „áno“, potom to „áno“ aj musím zrealizovať a nemôžem z Neho robiť blázna, ktorého môžem vodiť za nos. Veď tak nás učí Písmo, že : Boh sa nedá vysmievať.
Dnešné podobenstvo, milí priatelia, nás však učí aj inej veci, a síce : nikto nám nedal právo povyšovať sa nad druhých. To, že chodíme do kostola; to, že sme veriaci ľudia je síce super, ale nerobí to z nás ešte lepších ľudí. To, že má niekto iný názor na cirkev, na Boha, alebo na veci náboženské ako my; to, že niekto žije iné hodnoty než my ešte neznamená, že je horší alebo že je menej Bohu milý ako my. Veď i takýto človek môže postupom času svoje názory a myslenie korigovať, meniť a transformovať. Môže sa aj pri ňom objaviť aspekt pokánia a ľútosti a vtedy je kráľovstvo Božie otvorené aj pre neho. Nám zas, ktorí sme si Božím kráľovstvom istí, pritom hrozí, že vo svojej viere, vo svojom vzťahu s Pánom Bohom takpovediac „zaspíme na vavrínoch“, stanú sa z nás formálni kresťania, ktorí si v nedeľu splnia svoju náboženskú povinnosť, no podstata veci im postupne bude unikať. Preto dávajme si pozor, aby Ježišove slová : Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho – raz nezazneli aj nám. To znamená : pred Pánom Bohom má každý šancu na prijatie, omilostenie a odpustenie za splnenia určitých požiadaviek. No rovnako o to všetko môže prísť, pokiaľ sa jeho viera zmení na suchý pyšný formalizmus bez srdca, bez duše, bez lásky k blížnemu, a teda aj bez lásky k Bohu.
Drahí bratia, milé sestry, pravda je taká, že Pán Ježiš prečítané podobenstvo adresuje dnes aj nám, ktorí sme jeho súčasnými poslucháčmi. V ktorom zo synov sa dnes poznávaš ty, milý priateľ? V tom prvom, ktorý je ochotný Bohu sľúbiť kadečo, ale v realite života sa sľuby rýchlo vytratia, rýchlo sa na ne zabudne a rozplynú sa rýchlo ako letný opar? Alebo samého skôr vnímaš ako toho druhého syna, ktorý nie vždy je ochotný dať sa povolať do služieb svojho Otca nebeského, niekedy aj jasne hovorí „nie“, no neskôr sa v ňom niečo zlomí, pohne a on oľutuje svoju drzosť, zaťatosť i zatvrdilosť a nakoniec predsa len poslúchne a dá sa vyslať na vinicu – do služby lásky blížnemu, do služby v cirkevnom zbore, do služby v cirkvi vo všeobecnosti, do služby pre dobro druhého človeka v charite, či komunálnej, resp. vysokej politike?
Je fakt, že každého jedného z nás Otec nebeský posiela na svoju vinicu ako svojho syna, či dcéru. Prvé vážne vyslanie nastáva v deň našej konfirmácie. Vtedy sme sľubovali vernosť Pánu Bohu, vernosť Jeho slovu, vernosť Kristovej cirkvi. Do akej miery sa nám tento sľub podarilo alebo darí realizovať? Z praxe, žiaľ, vidíme, že v ten deň všetci sľubujú, no svojim ďalším životom ďaleko od cirkvi, zboru a spoločenstva kresťanského ľudu tento svoj sľub akosi popierajú, negujú. Mnohí sú podobní tomu prvému synovi. Ostali len pri slovách.
Ďalšie vážne vyslanie na vinicu nastáva v deň nášho sobáša. I vtedy pred Pánom Bohom sľubujeme okrem iného aj vernosť nášmu budúcemu životnému partnerovi. Opäť : do akej miery sa nám tento sľub podarilo, resp. darí praktizovať? Ostávame verní v dobrom aj v zlom? V šťastí i nešťastí? V zdraví i chorobe? V dostatku i nedostatku? Z praxe, žiaľ, opäť vidíme, že nie všetci, ktorí to v ten deň tak nadšene pred tvárou Boha sľubujú, to aj svojim ďalším manželským životom dokazujú. A preto : dobre si premyslime, čo pred Bohom, čo Bohu sľubujeme! Nerobme z Neho na verejnosti hlupáka a svojim nezodpovedným životom neznižujme Jeho autoritu!
Azda ďalšie vážne vyslanie na vinicu nastáva v deň, keď ku krstu svätému prinášame svoje deti a tam, opäť pred Pánom Bohom sľubujeme, že ich budeme vychovávať v kresťanskej viere, po tom, ako sme vyznali Vieru všeobecnú kresťanskú. A opäť tá nepríjemná otázka : Do akej miery sa nám i tento sľub podarilo alebo darí napĺňať? Na čom bola alebo je postavená výchova našich detí, poprípade našich vnúčat, či krstných detí? Boli to vždy kresťanské a správne hodnoty? Alebo sme si z toho nerobili až takú ťažkú hlavu, čo vplýva na ich vývoj? A namiesto toho, aby sme cítili pred Pánom Bohom zodpovednosť za sľub, ktorý sme vyriekli, sme im skôr dali na výber. Nech si sami zvolia po duchovnej, či náboženskej stránke, čo chcú. Nuž, toto je, žiaľ, často opakujúci sa prípad prvého syna aj v našom prostredí.
Možno by sa tu dalo zakomponovať aj vyslanie na vinicu v zmysle prijatia funkcie v cirkevnom zbore : zborového farára, zborového dozorcu, presbytera, kurátora, kantora, kostolníčky, ekonómky, pokladníčky … I vtedy, keď sme boli do týchto funkcií volebným konventom zvolení, nám bola ostatnými bratmi a sestrami z cirkevného zboru prejavená dôvera a následne sme aj pred Pánom Bohom sľubovali, že túto službu budeme vykonávať podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia, čestne a zodpovedne. Priateľu : do akej miery tento sľub napĺňaš, napĺňam? Máš ešte radosť zo svojej služby v cirkevnom zbore? Napĺňa ťa ešte táto služba? Chce sa ti vôbec? Alebo to robíš už len z nutnosti a ty počítaš dni ako niekedy vojaci na vojne, koľko ešte majú do civilu? Možno to robíš len preto, že sa hanbíš, čo by povedali druhí, keby si prestal prichádzať na služby Božie alebo na zasadnutia presbyterstva! Spôsoby ktorého syna sú ti podobnejšie?
Drahý brat, milá sestra, som si istý, že každý jeden z nás sa v niečom alebo aj vo viacerých bodoch cíti vinný pred Pánom Bohom. Je dobré, ak svoju vinu ešte cítime. Je však ešte lepšie, keď ju pred Bohom dokážeme aj vyznať, pomenovať svoje osobné zlyhanie, tak ako aj colníci a prostitútky pred Jánom Krtiteľom. Je úžasné, ak vieme ešte robiť pokánie, ak sme to ešte nezabudli.
Preto v tejto chvíli tak aj spravme a každý sám za seba v tichej osobnej modlitbe nech Pánu Bohu predostrie svoje vlastné zlyhanie, v pokore, bázni a pokání, v istote Božieho milostivého odpustenia, ako aj s vedomím, že do kráľovstva Božieho nepríde ten, kto Božej vôli len slovami pritakáva, no skutkami ju neplní, ale ten, kto síce slovami možno najprv aj odmieta, ale neskôr skutkami života Božiu vôľu činí. Amen.
