Pamiatka Reformácie – Vidieť toho Pravého!
Written by radovan on okt 27, 2014 in - No Comments
Pamiatka Reformácie – 31. 10. 2014
„Vidieť toho Pravého!“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 17, 8
8 A keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, len samého Ježiša.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Celý protestantský – luteránsky svet sa pomaly intenzívne pripravuje na oslavu 500. výročia Reformácie, ktoré si pripomenieme o 3 roky. Takto sa aj na pôde nášho cirkevného zboru už niekoľko rokov pred samotným sviatkom reformácie stretávame na tzv. Reformačnom týždni, počas ktorého sa sústreďujeme na dôležité témy a odkazy reformácie. Ani tento rok nebol výnimkou.
Ako evanjelici sústreďujeme na dr. Martina Luthera, ktorý stál na počiatku celého hnutia. Sústreďujeme sa na tzv. reformačné „sola“ – jedine. Jedine Božia milosť, jedine vykúpenie skrze Krista, jedine Písmo sväté a napokon – jedine Kristus. Dosť sa sústreďujeme na naše reformačné učenie, na dogmatiku, teológiu. Je pre nás sympatické sústreďovať sa aj na rozdiely medzi nami a rímsko – katolíckou cirkvou. V našej cirkvi prebieha projekt, v rámci ktorého sa má do roka 2017 zasadiť 500 stromov reformácie. Snáď len prezradím, že ak sa nám Pán dá dožiť, tak koncom júna na budúci rok takýto strom za prítomnosti dôstojného brata generálneho biskupa zasadíme aj tu v Dobšinej v okolí nášho chrámu. Luteránsky svet robí zbierku na opravu chrámu vo Wittenbergu, na dvere ktorého náš reformátor pribil svojich 95 výpovedí – téz proti praxi predávania odpustkov. Toto všetko, bratia a sestry, má slúžiť tomu, aby sme nezabudli na odkaz reformácie, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnil odvtedy mnoho generácií na tomto svete, vrátane nás.
Je to všetko zaiste super. Všetko to s reformačným hnutím nejakým spôsobom súvisí. Je to základ a súčasť nášho protestantského dedičstva a existencie ako takej. Pri dnešnom sviatku sa však spoločne s vami chcem sústrediť ani nie na Luthera, ani na Melanchtona, ani na Hrad prepevný (ktorý si zakaždým milujem zaspievať), ani na dogmatiku, či teológiu, ani na rozdiely medzi nami a katolíkmi. Chcem sa sústrediť, chcem spolu s vami svoje oči pozdvihnúť na Pána Ježiša. Na nikoho iného viacej ani menej. Presne tak ako to urobili aj učeníci vtedy, keď sa ocitli na hore premenenia spoločne so svojim osláveným Pánom a Majstrom.
Osobne mám totiž pocit, že či už vo svojom súkromnom kresťanskom živote alebo v živote cirkvi ako takej sa dnes skôr sústreďujeme na všeličo možné a iné, len ten Kristus akoby ostal stáť bokom. Akoby sa pre nás stal už len akousi obchodnou značkou, no v skutočnosti Mu nevenujeme až toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil, ktorá Mu prináleží. Takto sa žiaľ dnes aj na pôde našej evanjelickej cirkvi radšej venujeme tomu, kto má pravdu a kto klame. Zrejme pod vplyvom sekulárnej – svetskej spoločnosti sa snažíme aj v cirkvi byť čím úspešnejší, známejší, dôležitejší a významnejší. Snažíme sa v cirkvi niečo znamenať. Snažíme sa byť pri moci a túto moc aj radi dávame všetkým neposlušným, či inak zmýšľajúcim pocítiť. Delíme sa na sympatizantov a opozíciu. Na kamarátov – spojencov a nepriateľov a pritom nemáme problém sa oslovovať „bratia a sestry v Kristu“. Nemáme problém bez dôkazov krivo obviniť človeka a pošpiniť ho. Nuž a čo sa týka protestantizmu vo svete, zrejme v snahe byť populárni, obľúbení, či pokrokoví, veď takí sme napokon ako protestanti vždy aj boli, radšej rušíme biblické učenie a žehnáme zväzkom homosexuálov. Žehnáme tých, čo sa rozvádzajú, aby sa rozišli v dobrom. Nie sme ďaleko od eutanázie a od toho, aby si aj homosexuáli mohli adoptovať a vychovávať spolu dieťa. Pýtam sa : Kde je v tom všetkom Kristus? Kde sa v tom všetkom stratilo Jeho slovo, učenie, biblická etika? To v snahe byť obľúbení v liberálnej spoločnosti sme naozaj ochotní postupne vzdať sa aj samotného Krista? Čo potom ešte ako cirkev reformácie tomuto svetu môžeme ponúknuť?
Máme ešte čo o 3 roky oslavovať? Je potom ešte byť na čo hrdý? Veď reformácia na čele s Martinom Lutherom postavila na piedestál Krista. Toho Krista, ktorého postupne zahnívajúca stredoveká cirkev odložila na bok, na perifériu a viac ako na Neho sa sústreďovala len na svoje požitky, na svoje blaho, bohatstvo, prospech, vplyv a politickú moc. Viac ako na svoje „ovečky“ a ich útechu duše sa skôr sústreďovala na ich vyciciavanie a zastrašovanie. Ak sa my dnes ako potomkovia reformácie vzdávame pomaly Krista, ak je pre nás vskutku už len akoby obchodnou značkou, akýmsi „trademark“, nerobíme azda to isté čo stredoveká cirkev, ktorú tak radi kritizujeme? Nepotrebujeme opäť nejakého nového reformátora, ktorý by nám otvoril oči a v dobrom nás prefackal? Nerobíme to isté, čo oni vtedy, keď Krista odkladáme bokom a namiesto, aby sme svoje oči /pohľady sústreďovali na Neho, poukazujeme skôr na seba, svoju prestíž, svoje úspechy, svoju moc?
Prečítané slova z Písma Svätého pochádzajú zo state, v ktorej sa Pán Ježiš svojim učeníkom na hore premenenia dáva poznať ako oslávený Syn Boží. Takto si Ho majú zapamätať Jeho učeníci, aby neskôr, keď Ho uvidia opľutého, zbitého, zbičovaného a ukrižovaného – nestratili vieru v Neho. A preto v kontexte tohto príbehu sa dnes aj my musíme pýtať samých seba : Má Pán Ježiš v našom živote vskutku také miesto aké Mu prináleží? Nie je toho totiž málo, čo môže vplývať na náš život viery : učenie, skupinkovanie v cirkvi, dôrazy v učení, alebo naša osobná skúsenosť, či sklamanie. Ako zriedka však robíme to, čo spravili učeníci na tom vrchu : pozdvihli svoje oči a videli IBA JEŽIŠA!
Drahí bratia, milé sestry, Kristus je všetko. Kristus postačuje. Bol všetkým pre Luthera ako aj pre ostatných „reformačných otcov“ a musí ostať všetkým aj pre nás, aj pri nás. Ináč nemáme právo niečo oslavovať, pripomínať si a sadiť stromčeky. Kristus je všetko v tom zmysle, že On sám chce byť obsahom nášho života. On sám chce náš život preniknúť a naplniť. Čo to znamená v praxi? My síce dobre vieme, že zachránení sme jedine skrze Krista Ježiša. Nie je to však už len dogmatická – náboženská poučka? Akási správna odpoveď, ktorú vieme kedykoľvek použiť? Ako je to však s našou túžbou po Ježišovi? Skutočne Ho milujeme? Skutočne Ho chceme deň čo deň poznať lepšie? Vo svojom egoizme tohto Krista neraz prosíme o požehnanie. Čo však keby sme sa vo svojich modlitbách skôr sústredili na to, aby sme Ho smeli viac poznať, napodobňovať a milovať? Čo keby sme si uvedomili, že viac ako požehnanie od Krista potrebujeme Krista samotného? Veď On je nekonečne viac ako to všetko, za čo neraz prosíme!
Dovolím si preto povedať, že ak dnes chceme pamiatku reformácie sláviť správnym spôsobom, neostáva nám nič iné, len sa začať seriózne zaoberať postavou Pána Ježiša. Je fakt, že aj učenie je dôležité, aj Kristovo dielo zmierenia a vykúpenia. Pamiatka reformácie je však aj o osobnom vzťahu s Kristom. Bez osobného kontaktu a vzťahu s osobou Pána Ježiša naše teoretické poznatky o Ňom totiž nemajú veľký zmysel. Iba Jeho osoba, nie informácie o Ňom, môžu naplniť naše srdcia a naplniť nás pokojom.
Dnes, bratia a sestry, to nie je ani Martin Luther, ani Filip Melanchton, ani zbor biskupov ani farár, kto sústreďuje našu pozornosť a naše oči na Krista. Je to sám Boh Otec, ktorý o svojom Synovi takto vyznáva : Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte! (Mt 17, 5 ek. preklad). Nuž a je to napokon aj sám Duch Svätý, ktorý chce, aby sme znovuobjavili Ježišovu veľkosť pre svoj život.
Milí priatelia, Pán Ježiš raz zomrel za nás. Teraz žije pre nás a skoro príde po nás. On musí byť centrum všetkého, čo robíme a cieľom, pre ktorý žijeme. Potom bude Kristus všetkým. Kristus totiž je všetko! Kristus musí byť všetko! – toto je vskutku jedinečný, stále živý, aktuálny a platný odkaz reformácie i pre nás dnes. Kiežby ním bol pri nás všetkých! Amen.
