Zelený Štvrtok – O láske v spoločenstve
Written by radovan on mar 30, 2015 in - No Comments
Zelený Štvrtok – 2. 4. 2015
„O láske v spoločenstve“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech ej so všetkými nami! Amen.
J 13, 31 – 35
31 Keď Judáš vyšiel, Ježiš povedal: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v ňom. 32 A keď je v ňom oslávený, aj Boh ho oslávi v sebe a oslávi ho čoskoro. 33 Deti, už len krátko budem s vami. 34 Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali. 35 Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Keď Ježiš hovorí o láske, nie je to nič nové. On o láske totiž hovorí veľakrát. No v tejto pasáži Jánovho evanjelia je to trocha iné. V iných textoch hovorí o láske univerzálnej, ku všetkým ľuďom, dokonca k nepriateľom – čo je ináč revolučná vec. No láska, o ktorej hovorí dnes, je úplne iná : je to láska medzi tými, ktorí sa rozhodli stať sa Jeho učeníkmi a vytvoriť spoločenstvo – cirkevný zbor. Ježiš sa teda v posledný večer svojho života nesústreďuje ani na lásku svojich učeníkov ku každému, ani na ich lásku k svetu, alebo k tým, ktorí sú mimo. Nie! Sústreďuje sa na lásku medzi nimi navzájom. Túto lásku aj spresňuje : Milujte sa tak, ako som ja miloval vás. A dodáva : Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému (keď sa budete vzájomne milovať). Milí priatelia, skúsme pouvažovať o tom, čo mal Ježiš na mysli, keď vyriekol tieto slová! Prečo potreboval hovoriť o tomto type láske ako o niečom osobitnom? Prečo potreboval o tejto láske hovoriť v poslednej reči pred svojou smrťou?
Myslím si, že ani v našej dobe – tak ako koniec koncov v každej – nechýba názor, že láska nie je možná. O láske sa dá síce hovoriť, či spievať, ale skutočná láska sa nedá žiť – hovoria ľudia. V histórii sveta vždy boli potrební jedinci, ktorí skeptikom vysvetľovali, že isté veci predsa len sú uskutočniteľné. My sa dnes tiež tešíme z mnohých objavov a vynálezov a mnohé kedysi nemožné veci používame v každodennom živote. No na to, aby k tomu prišlo, bolo treba niekoho, kto najprv prišiel s myšlienkou a potom dokázal, že tá či oná myšlienka je zrealizovateľná. Spomeňme si len na Lindbergha, ktorý preletel ako prvý Atlantický oceán (1927). Spomeňme na tých, ktorí vyliezli ako prví na Mount Everest, alebo na tých, ktorí objavili severný, či južný pól. Na tých, ktorí objavili elektrinu, benzínový motor, počítač, mobil …
Podobne je to aj s láskou. Ľudia v každej dobe túžili žiť v spoločenstve, ktorého členovia by sa navzájom ctili, boli si oporou, tolerovali sa, záležalo by im na sebe navzájom. Takéto komunity vznikali i zanikali. Nie málo bolo tých, ktorí ich opúšťali s tým, že také niečo nie je možné. Že je to čistá utópia. Idealizmus trvá len chvíľku. Neskôr však vyprchá a je po všetkom. Aj preto ohľadom trvalého spolužitia ľudí v jednej komunite panuje veľká skepsa.
Pán Ježiš však trvá práve na tom. Svojim učeníkom vo svojej rozlúčkovej reči hovorí, že majú utvárať práve takéto komunity. Spoločenstvá, ktoré by boli pre okolitý svet svedectvom, dôkazom, že vzájomnú lásku je možné žiť v praxi.
Milí priatelia, táto výzva zaznieva po tom, ako Ježiš svojim učeníkom poumýval nohy. Keď im to robil, povedal, že aj oni si majú navzájom umývať nohy. Myslel to, samozrejme, obrazne. V tomto geste im chcel dať najavo, čo je dôležité robiť, aby to fungovalo. Umývanie nôh bola v Ježišovej dobe činnosť vyhradená otrokom. Ježiš nemal problém sa k nej znížiť. Nečudo, že to niektorí učeníci nemohli zniesť. No On ich presvedčil. Nie je totiž cnosť iba dávať, ale aj prijímať. Pochopili, ale nie všetci. Pre Judáša to bol posledný popud k odchodu a následnej zrade.
Drahí bratia, milé sestry, v tomto geste máme teda naznačené pravidlo, či lepšie povedané – tajomstvo fungovania komunity, cirkvi, cirkevného zboru, či kresťanského spoločenstva. Je ním vzájomná služba, dávanie i prijímanie. A to v rozličných podobách.
Prečo to bolo treba? Základnou myšlienkou Ježišových kázní bolo kráľovstvo Božie. On preto prišiel, aby ho nastolil. Nie však – ako sa mnohí domnievajú – až tam, na druhej strane, po smrti. Prišiel ho založiť tu. Svet to potreboval. Preto vyzval svojich nasledovníkov, aby Jeho kráľovstvo začali žiť už tu a teraz. Preto sa kresťanské komunity už od samého začiatku stali miestami, ktoré ľudí inšpirovali a priťahovali. A preto sa kresťanstvo tak rýchlo šírilo. A preto sa niekedy šírilo tak pomaly a niekedy vôbec. To vtedy, keď vzájomná slúžiaca láska chýbala. Ukazovateľom, indikátorom bola zakaždým vzájomná láska vo vnútri spoločenstiev.
Som ja členom spoločenstva, cirkevného zboru a cirkvi vo všeobecnosti, kde panuje takáto láska? Máme biblické hodiny, spevokol, modlitebnú skupinku, filmový klub, detskú besiedku, stretávame sa na rôznych bohoslužbách – je na týchto stretnutiach viditeľné to, ako sa máme radi? Vidia aj ľudia, ktorí nie sú súčasťou nášho spoločenstva, že sa máme úprimne radi? Že nič nehráme, nepredstierame, že to nie je len na oko? Ak áno, potom aj spoločenstvo nášho cirkevného zboru môže byť dôkazom, že láska je možná. A priťahuje ostatných. Alebo je dôkazom, že takáto láska je mýtus a ostatných skôr odpudzuje.
Aké je to naše spoločenstvo, milí priatelia? V niečom je iste fajn, v niečom sa máme ešte čo učiť v čom sa zdokonaľovať. Ak nie sme celkom dokonalí, je to tak zrejme preto, že láska nie je našim najvyšším cieľom. Možno je to preto, že tomuto spoločenstvu nechceme poslúžiť. Možno je to preto, že v tomto spoločenstve nie sme sami sebou. Možno len predstierame, že sme niečím, čím nie sme. Možno druhým nedovolíme byť tým, čím sú. A možno nechceme skutočne slúžiť tým druhým. Alebo nám naša hrdosť bráni, aby sme dovolili tým druhým poslúžiť nám. V každom prípade : Ježišov ideál bude naplnený len vtedy, keď podstatou života našich komunít bude vzájomná láska, dávajúca i prijímajúca.
Bratia a sestry, ideál je jasný. Počas celých dejín bude nevyhnutné čítať toto evanjelium zas a zas. A vždy, keď budeme stáť nad troskami skrachovaných komunít a skúmať, prečo sa tak stalo, prídeme na to, že sa v nich nepraktizovala láska, ktorá je službou.
Pravda je však taká, že na tejto zemi nemožno budovať dokonalý raj. Komunita vytvorená podľa Kristových slov bude vždy komunitou zápasu o ideál, komunitou obnovy, reformy. Jeden z reformačných princípov znie : Ecclesia semper reformanda – teda : Cirkev je spoločenstvo, ktoré neustále potrebuje reformu. Je to tak preto, nakoľko ani ľudia v cirkvi nie sú nijakí anjeli. Tak ako rieka, ktorá sa musí po rokoch vyčistiť, lebo sa zanesie a hrozí jej, že zmení svoje koryto. Je to tak preto, lebo pokiaľ žijeme tu na svete, bude medzi nami a v nás hriech. Ten spôsobuje, že často sa dlho snažíme budovať ideál, no v jednej chvíli sme schopní ho zničiť. Stačí jedno gesto nelásky, a ideál sa rúca. Žiaľ, tak to je.
Milí priatelia, sme na ceste. Na ceste do večnosti. No zatiaľ sme ešte stále na svete. A preto neidealizujme príliš! Božie kráľovstvo – ako sa hovorí v teológii – je už tu, no nie je ešte tu. Je tu čiastočne, no nie úplne. Úplné realizované bude až vo večnosti, kde už hriech nebude. Napriek tomu sme pozvaní, aby sme sa o Jeho hodnoty snažili, zasadzovali sa o ne a presadzovali ich už tu v tomto svete. V tomto šľachetnom zámere nech nám sám Syn Boží pomáha!
V tejto chvíli, keď budeme pristupovať k svätej večeri nášho Pána, preukážme svoju vzájomnú lásku aj tým, že budeme ochotní a schopní pokľaknúť jeden vedľa druhého, vzájomne sa rešpektovať a prijímať, tolerovať a odpúšťať, a tak hodne prijímať dar Kristovho tela vydaného za nás a dar Kristovej krvi vyliatej za nás! Amen.
Použité materiály : Milan Bubák – Dve vína
