1. nedeľa po Veľkej noci – (Ne)veriaci Tomáš?
Written by radovan on apr 07, 2015 in - No Comments
1. po Veľkej noci – 12. 4. 2015
„(Ne)veriaci Tomáš?“
Milosť nášho vzkrieseného a živého Pána Ježiša Krista nech je so všetkými nami! Amen.
J 20, 25.29
(Tomáš hovorí): Ak neuvidím, vôbec neuverím. (Ježiš hovorí): Blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Možno sa vám to už niekedy stalo. Taká smola! V telke vám vypadol obraz. Ostal iba zvuk. To všetko práve v momente, keď vo finále majstrovstiev sveta v hokeji hrá Slovensko. Do konca chýba už len asi 30 sekúnd. Náš súper hrá bez brankára. Hrá vabank, hrá o všetko. Buď zvráti náš jednogólový náskok, a tým si vynúti ďalšie predĺženie hry, alebo príde o všetko a my sa staneme majstrami sveta! Neopakovateľný moment, a stane sa toto! To snáď nemôže byť ani pravda! – poviete si.
Keď sa niečo také stane, je to vskutku smola. Blbá náhoda, povieme si. Prečo práve teraz? Chlap to s nervami nevydrží a nadávajúc odchádza z obývačky. O niekoľko minút neskôr ho nasleduje jeho manželka. „Myslím, že sme sa stali majstrami sveta“ – hovorí. „Som si celkom istá. Síce som to nevidela kvôli výpadku obrazu, ale počula som celkom zreteľne, ako komentátor od radostí kričí, že Slovensko zvíťazilo 3:2.“
Bratia a sestry, z času na čas poznáme tie chvíle, keď síce nič nevidíme, iba počujeme. Nič nevidíme, ostáva nám iba veriť slovám tým, ktorí vidia namiesto nás, pre nás a kvôli nám. A to nám stačí. Tak ako to stačilo aj nazlostenému mužovi. Ten, keď sa od svojej ženy dozvedel, ako skončilo finále, upokojil sa a oslavoval. V tej chvíli mu stačilo počuť. Nemusel už ani vidieť. Vidieť to naživo by síce bolo určite fajn, ale keď sa nedalo, dobre aj tak. Dôležitý je predsa samotný výsledok. A ten je priaznivý, hodný oslavy a radosti.
Milí priatelia, s niečím podobným sme konfrontovaní aj pri počúvaní evanjelia dnešnej nedele, ktorá je prvou po Veľkej noci. Nikto z nás síce nebol očitým svedkom veľkého Ježišovho pozemského finále. Nikto z nás Ho živého a vzkrieseného na vlastné oči nevidel. Aj my sa musíme uspokojiť s výpadkom obrazu. No zvuk ostáva. Tým zvukom, ktorému môžeme dôverovať, na ktorý sa môžeme spoľahnúť, sú svedectvá tých, ktorí Ježiša ako živého a vzkrieseného videli, aj kvôli nám, aj pre nás. Nuž a ich svedectvá sú jasné a jednoznačné.
Jedným z očitých svedkov vzkrieseného Krista Pána bol aj učeník Tomáš. Zvykneme ho nazývať aj ako „neveriaci“. Neviem, či právom. Veď z úst niekoho, kto neverí, by asi len ťažko vyšlo vyznanie na Ježišovu adresu : Pán môj a Boh môj. Osobne preto nechcem Tomášovi krivdiť. Tomášove slová možno pokojne označiť za vrcholné novozmluvné kristologické vyznanie. Práve toto vyznávali raní kresťania ako opozitum voči pohanským občanom rímskej ríše, ktorí vyznávali vieru v rímskeho cisára ako svojho pána a boha (dominus et deus noster – pán a boh náš). Tomášovo vyznanie viery sa tak stáva vrcholom štvrtého – Jánovho evanjelia.
Drahí bratia, milé sestry, Tomášovu odpoveď – Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím – ktorá zaznieva ako reakcia na slová ostatných učeníkov : Videli sme Pána! – osobne skôr vnímam nie ako prejav Tomášovej nevery. Áno, sú tu určité vážne pochybnosti. Tomáš dôrazne prehlasuje, že vôbec neuverí, dokiaľ sa sám zmyslovo (empiricky) nepresvedčí o skutočnosti Ježišovho vzkriesenia, a to nielen zrakom, ale dokonca aj hmatom. Chce mať vieru len na základ empirickej skúsenosti, zrakovej a hmatovej, i keď je treba poznamenať, že takáto skúsenosť, či poznanie, už nie je vierou. Veď ak niečo vidím, už v to predsa nemusím veriť.
Sú tu teda určité vážne pochybnosti a výhrady z Tomášovej strany. Ale veď, či nie sú pochybnosti za istých okolností živnou pôdou samotnej viery? Dovolím si povedať, že kto nikdy, čo aj len na chvíľku vo svojej viere nezapochyboval, ten nikdy skutočne ani neveril. Za Tomášovou reakciou vidím teda skôr zdravý kritický prístup v otázkach viery. Kritický prístup k Písmu, ktorý je pre nás, protestantov, tak typický. V nezdravej miere je síce škodlivý, ako to vidíme v liberálnej teológii 19. Storočia, no za normálnych okolností je prospešný. Kritický prístup totiž človeku pomáha presnejšie a lepšie definovať subjekt svojej viery.
Ináč povedané : Veriaci človek nie je ten, kto verí vo všetko, všetkým a všetkému. Aj v Ježiša, aj v strigu na metle, aj v škriatkov v lese, aj v rozprávkové bytosti. To je blázon, nie veriaci. Človek má však rozum, dokáže kriticky myslieť a analyzovať, aby následne kriticky selektoval objekt, či subjekt svojej viery. Myslím si, priatelia, že o to ide aj Tomášovi. Chce mať nejaký rukolapný dôkaz. Chce mať dôvod, aby mohol veriť. Z celého srdca si praje veriť. No zároveň nechce, aby jeho viera bola založená takpovediac na ničom. Aby stála na vode, visela na vlásku a hýbala sa po tenkom ľade. Tomáš chce nejaký seriózny argument, ktorý by ho presvedčil a ktorý by mu umožnil vyznať : „Ho Kyrios mú kai ho Theos mú“ – Pán môj a Boh môj.
A Pán Ježiš mu vychádza v ústrety : A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 27 Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. Pán Ježiš vychádza Tomášovi v ústrety aj kvôli nám, bratia a sestry. Zjavuje sa mu, aby sa Tomáš mohol stať našimi očami, našim zrakom. Je mu umožnené vidieť, aby sme jeho očami videli aj my, aby sme počuli a následne aj my mohli na adresu vzkrieseného Krista vyznať : Pán môj a Boh môj. To všetko preto, aby sme aj my uverili a neboli neveriaci, ale veriaci.
Pretože si ma videl, uveril si – Ináč povedané : stal si sa veriacim na základe videnia, očného kontaktu. Nemyslím si, že je to hneď kritika voči Tomášovi, tak ako to vidí väčšina biblických komentárov. Iste, nie je to pochvala na Tomášovu adresu. Je to predovšetkým konštatovanie jeho viery : Uveril si! A byť veriacim je predsa úspech sám o sebe. Veriť samo o sebe je úžasné. No Ježiš akoby chcel Tomášovi povedať, že nie je viera ako viera. Nie každý veriaci totiž bude mať v budúcnosti takú možnosť ako mal on. Nie každý bude môcť založiť svoju vieru na videní. Práve naopak! Drvivá väčšina si bude musieť vystačiť len so „zvukom“, no bez „obrazu“. A práve tých Syn Boží označuje ako blahoslavených. Do tejto skupiny patríme dnes aj my, drahí bratia, milé sestry, pokiaľ srdcom veríme a o vzkriesenom a živom Kristovi ústami vyznávame : Pán môj a Boh môj! Pán náš a Boh náš!
Milí priatelia, Tomáša teda dnes v žiadnom prípade nechceme odsudzovať. Bol vo svojej viere kritický aj pre nás a kvôli nám. Bol kritický a skúmavý, žiadal dôkazy a dôvody pre vieru aj preto, aby sme slovám a svedectvám evanjelia my mohli pokojne dôverovať a spoľahnúť sa na ne. Dôverovať a spoľahnúť sa na to, že sa nejedná o fikcie, bludy a nereálne predstavy frustrovaných, sklamaných, zarmútených a opustených učeníkov, ani o ich blúznenie a halucinácie. Vzkriesený a živý Kristus nie je mýtus! Je to realita! Môžeme o tom mať istotu i vďaka „neveriacemu“ Tomášovi. No skôr vďaka jeho kritickému prístupu, ktorý chcel vyselektovať balast povery, fikcie a mýtu od pravdy a reality Ježišovho vzkriesenia. Myslím, že sa mu to skvele podarilo. Vďaka jeho videniu a „obrazu“ my dnes už nemusíme Krista žiadať o to, aby sa aj nám extra zjavil a ukázal, lebo tak by sa nám to páčilo a tak by sme to my chceli. Iste by to bolo super, ale stačí aj toto. Veď dôležitý je koniec Ježišovho finále! Podstatné je, že vstal z mŕtvych, žije a viacej neumiera. Ak tomuto veríme, priatelia, aj bez videnia, teda len z počutia, sme v Ježišových očiach blahoslavení, šťastní a požehnaní.
Tomášovo vyznanie : Pán môj a Boh môj – sa tak dnes, drahý brat, milá sestra, môže stať bez akýchkoľvek pochybností mojim i tvojim osobným vyznaním, našim vyznaním ako kresťanského spoločenstva a kresťanskej cirkvi vo všeobecnosti. Kiežby to bolo vyznanie čím viacerých! Veď je to vyznanie, odmenou ktorého nie je nič viac a nič menej ako samotný večný život! A ten predsa stojí za to! Amen.
