2. po sv. Trojici – Niektoré pozvania netreba odmietať
Written by radovan on jún 09, 2015 in - No Comments
2. po sv. Trojici – 14. 6. 2015
„Niektoré pozvania netreba odmietať“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
L 14, 15 – 24
15 Počul to jeden zo spolustolujúcich a povedal mu: Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve. 16 On mu na to porozprával toto: Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. 17 Keď prišiel čas večere, poslal svojho sluhu, aby oznámil pozvaným: Poďte, už je všetko pripravené. 18 No naraz sa všetci začali vyhovárať. Prvý mu povedal: Kúpil som pole a musím si ho ísť obzrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma! 19 Druhý povedal: Kúpil som päť párov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma! 20 Ďalší zas povedal: Oženil som sa, preto nemôžem prísť. 21 Keď sa sluha vrátil, oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa pán domu rozhneval a povedal svojmu sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých! 22 Sluha povedal: Pane, stalo sa, ako si rozkázal, ale ešte je miesto. 23 Nato pán povedal sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady! Koho stretneš, donúť ho vojsť, aby sa naplnil dom. 24 Lebo hovorím vám, že ani jeden z tých, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnes pred sebou máme jedno zo známych a vo svojej zvesti silných Ježišových podobenstiev, ktoré je známe aj pod názvom : Podobenstvo o veľkej večeri. Na tento príbeh sa samozrejme dá pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. Jedného sa v ňom dotkne to, druhého osloví niečo iné. Už teológovia ranej cirkvi v tomto podobenstvo videli Ježišovo odsúdenie Izraela svojej doby ako Božieho ľudu, ktorý vo svojej drvivej väčšine Ježiša odmietol prijať a uveriť v Neho ako v Krista. Tí, ktorí boli na nebeskú večeru pozvaní ako prví (Izrael), sa ukázali ako tí, ktorí niečoho takého nie sú hodní. A preto sú teraz na rade tzv. pohania. Treba však povedať aj to, že doslovný výklad tohto podobenstva, najmä v období stredoveku, napáchal značné škody v oblasti misie, a síce na základe slov : Nato pán povedal sluhovi: Vyjdi na poľné cesty a medzi ohrady! Koho stretneš, donúť ho vojsť, aby sa naplnil dom. Áno, jedná sa o donucovacie prostriedky, ktoré boli používané počas križiackych výprav, ale tiež neskôr pri juhoamerických Indiánoch, ale aj na európskej pôde, keď pod hrozbou straty života sa ľudia nechávali masovo krstiť a stávali sa akože kresťanmi. Nemyslím si, žeby o toto Ježišovi šlo v Jeho učení. Cirkevné praktiky sa však neraz zvrhli nesprávnym smerom a narobili zakaždým viac škody ako osohu. Drahí priatelia, ako toto podobenstvo máme vnímať dnes my? To je otázka! Čo nám ním náš Pán a Majster chce povedať?
„Predstav si, že je vojna a nikto nechodí“. Tento citát amerického spisovateľa Carla Sundberga by sa dal použiť aj po vypočutí tohto mocného Ježišovho podobenstva : „Predstav si, že sú bohoslužby – a nikto na ne nejde.“ Pozvaní síce boli všetci. Cez nedeľné oznamy, cez vývesnú informačnú tabuľu, ktorá visí na priečelí zborového domčeka, cez webovú stránku cirkevného zboru, cez facebook, možno aj osobne pri stretnutí s ľuďmi. V prečítanom podobenstve poverený sluha každému osobne doručil pozvánku : „Poďte, už je všetko pripravené!“. No pozvaní akosi nechcú prísť. Zdá sa nám to prinajmenšom čudné. Začína to zaváňať pekným trapasom. Veď hostina – to je predsa príjemná akcia. Je tam dostatok dobrého jedla a pitia. Je tam personál, ktorý sa o nás stará. Je tam zrejme zostava ľudí, ktorí sa chcú zabaviť. Keď k tomu ešte hrá dobrá hudba, nie je čo riešiť. V čom je teda problém?
I keď pozvaní hostia na prvé počutie dôvodia serióznymi argumentmi, čo všetko im bráni v tom, aby na večeru prišli, predsa poslucháč čoskoro zistí, že sa jedná skôr o trápne výhovorky. Kúpa poľa a jeho obhliadka – to predsa nie je životne dôležité. To predsa dokáže jeden deň počkať. Počkať to samozrejme nedokáže len vtedy, pokiaľ sú pre človeka záležitosti materiálneho charakteru dôležitejšie ako tie duchovné. Počkať to nemôže vtedy, pokiaľ je pre človeka pole dôležitejšie ako stretnutie s Bohom. Veď práve Jemu je treba vzdať úctou, a síce našou účasťou na večeri.
Kúpa piatich párov volov a ich vyskúšanie? Pevne veríme, že to nebola lacná investícia. Nový majiteľ je plný očakávaní, ako budú jeho nové nadobudnuté ťažné zvieratká pracovať na hospodárstve, ako budú ťahať. No jeden deň sa s tým azda dá počkať, alebo nie? Opäť je to o prioritách! Ak je pre mňa dôležitejší vôl ako stretnutie s Kristom – Pánom a Spasiteľom, potom k tomu ťažko čosi povedať. Potom fakt niet čo riešiť. Ak je dôležitejším objektom mojej pozornosti a záujmu kadečo iné a kadekto iný len nie stretnutie s Bohom, potom som nepochopil nič a strácam všetko. Pokiaľ viac uprednostňujem stvorené veci namiesto Stvoriteľa, mám to pomýlené!
Úplne rovnako je to s tretím argumentom. Vstup do manželstva predsa takisto nemôže a nesmie byť dôvodom na prerušenie kontaktu s Pánom Bohom. Medové týždne azda jeden deň vedia počkať. Alebo nie? Nuž a napokon, pozvanie v treťom prípade sa celkom určite týkalo nielen samotného ženícha, ale aj nevesty. Kto bráni tým dvom, aby na večeru prišli obidvaja, spolu? Snáď len ich lenivosť a pohodlnosť.
Bratia a sestry, zisťujeme, že ono je to všetko predovšetkým o chcení a prioritách. Keď niečo chcem, nájdem si preto čas a zariadim si veci v živote tak, aby som to mal, alebo dosiahol. Pokiaľ o niečo nestojím, budem vymýšľať kadejaké „presvedčivé“ dôvody ako sa to či ono nedá. O tom je to všetko. Tak je to aj s účasťou, resp. neúčasťou na bohoslužbách.
Mimochodom : Rozmýšľali ste už niekedy nad prvotným dôvodom, prečo tí pozvaní odmietli prísť? Mne sa zdá, že pole, voly a ženba – to sú len sekundárne dôvody. Myslím si, že prvotný dôvod je tento : Hostiteľ pre nich nebol dosť dobrý, dosť hodný toho, aby sa unúvali niekam chodiť. Pokiaľ Pán Ježiš toto podobenstvo hovorí ako analógiu s Božím kráľovstvom, potom človek, ktorý na večeru pozýva, je Boh sám. Večera potom nie je nič iné ako večný život v Jeho kráľovstve. Sluhovia, resp. poslovia – to sú všetci tí, ktorí prinášajú pozvanie – kazatelia, kňazi, misionári, ale napokon aj všetci úprimne v Krista veriaci, ktorí pozývajú svojich domácich, kolegov na pracovisku, susedov v dedine, či paneláku. Mnohí však odmietajú prísť, nakoľko v Bohu nevidia ani Kráľa kráľov, ani Pána pánov. Nechcú Mu vzdávať ani česť ani slávu. Namiesto toho, oni sami bažia po sláve, moci a uctievaní. Oni sami chcú byť pánmi a bohmi.
Čo sa teda deje? Na večeru sa dostávajú takí, o ktorých by to nebol nikto nikdy povedal : chudáci, mrzáci, slepí a chromí! Povedali by sme : samá vyberaná spoločnosť! J Len aby sme neboli prekvapení, koho každého v kráľovstve nebeskom stretneme! Alebo ináč povedané : Len aby sme neboli prekvapení, koho každého v ňom nestretneme! A ako to bude s nami? Budeme tam vôbec my? Prijali sme pozvanie? Nechávame sa každý týždeň nanovo osloviť, pozvať a nanovo prijať pozvanie do spoločenstva Božieho ľudu, hoc zatiaľ ešte len ľudsky nedokonalého? No predsa ono je akýmsi predobrazom toho dokonalého spoločenstva veriacich so svojim Pánom v nebesiach.
Pánov dom sa teda naplní tak či tak. Dokonca aj bez nás! Iba zostava pri stoloch bude iná. Možno to bude veľká senzácia, kto každý tam bude sedieť a pre koho tam miesta už nebude. Veľká večera je tu totiž len pre tých, ktorí sa slobodne rozhodli, nie pod nátlakom. Je tu pre tých, ktorí neotáľali, ale pozvanie vďačne prijali a s radosťou prišli. Pán Boh síce na svoju večeru pozýva, ale nikomu sa nebude prosiť donekonečna! Ten, kto dlho váha, zvažuje a otáľa s prijatím pozvania, riskuje, že nakoniec pre neho nebudú mať miesto. Môže sa ľahko stať, že premrhá vzácny čas, ktorý je mu daný k dispozícii, a tým pádom sa potrestá sám.
Drahí bratia, milé sestry – byť pozvaný – to je exkluzívne právo, ktoré máme. Boh sám nás pozýva a otvára nám brány svojho kráľovstva. Každý z nás dostal pri svojom krste osobnú pozvánku. „Poď, lebo všetko je už pripravené!“ Toto bolo aj mne pri mojom krste oznámené. To je to, čo môžem, smiem a mám bezodkladne využiť, minimálne raz za týždeň v nedeľu. Čo mi v tom bráni? Trápne dôvody a výhovorky, aké sa objavujú aj v dnešnom podobenstve? Alebo skôr ľahostajnosť, lenivosť, či pohodlnosť?
„Predstav si, že sú bohoslužby – a ostatní na ne idú!“ – práve tak končí toto podobenstvo. Božia večera sa naplní a miesta na nej budú zarezervované – aj bezo mňa. To pozvanie z Božej strany pre mňa stále platí. No rovnako tak oň môžem navždy prísť. Toto chcem?
„Poď, lebo všetko je už pripravené!“ – mňa i teba dnes Boh osobne týmito slovami pozýva. Pôjdeš? Amen.
Pomodlime sa : Pane, Trojjediný Bože, i mňa si pozval k svojmu stolu. Nechceš oslavovať bezo mňa. Nedeľa sa tak pre mňa viac nestáva kresťanskou povinnosťou, ale Tvojou túžbou stretnúť sa so mnou. Ďakujem Ti, že smiem prísť. Amen.
