9. po sv. Trojici – O prezieravej múdrosti
Written by radovan on júl 30, 2015 in - No Comments
9. po sv. Trojici – 2. 8. 2015
„O prezieravej múdrosti“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lk 16, 1 – 8
1 A svojim učeníkom povedal: Bol bohatý človek, ktorý mal správcu majetku. Toho obžalovali, že mu rozhadzuje majetok. 2 Zavolal si ho a povedal mu: Čo to o tebe počúvam? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš byť ďalej správcom. 3 Správca si povedal: Čo budem robiť, keď ma pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. 4 Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím správcovstvo. 5 Po jednom k sebe volal dlžníkov svojho pána. Prvého sa spýtal: Koľko dlhuješ môjmu pánovi? 6 Ten odpovedal: Sto batov oleja. Povedal mu: Vezmi si svoj úpis, sadni si a rýchlo napíš päťdesiat. 7 Potom sa opýtal iného: A ty koľko dlhuješ? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Tomu povedal: Tu máš svoj dlžobný úpis a napíš osemdesiat. 8 Pán pochválil nepoctivého správcu, že si počínal prezieravo. Veď synovia tohto sveta sú voči seberovným prezieravejší, než synovia svetla.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Téma dnešnej nedele pojednáva o tzv. prezieravej múdrosti, nuž a prečítaný evanjeliový text je jedným z možných kázňových textov určených pre dnešok. Je to nevšedné Ježišovo podobenstvo, ktoré je zaujímavé hneď po niekoľkých stránkach. Predovšetkým je provokatívne. Najmä v tom, že záležitosti kráľovstva nebeského prirovnáva k ekonomickým pomerom. Už to samo o sebe pôsobí nie celkom šťastne. A keby tie ekonomické pomery boli aspoň poctivé a čestné! Ale nie, všetko to vyznieva veľmi zvláštne a pre zbožného človeka priam až urážlivo, zarážajúco, minimálne prekvapujúco! Priznám sa, sám som mal dlho problém s pochopením tohto príbehu.
Máme tu teda pred sebou podozrivo bohatého muža a ten má podozrivého správcu majetku, povedané moderne : manažéra. Keby ten manažér bol nakoniec aspoň pokarhaný a potrestaný, keby aspoň zle dopadol a prejavil ľútosť – keby sa pre všetkých stal odstrašujúcim príkladom! – to by nám potom tento príbeh dával zmysel a mal by logiku aspoň po morálnej – etickej stránke. Ale nie! Nič z toho! Naopak. On je nám tu daný ako vzor v tom, ako chytrácky a šikovne vie podvádzať! Nie celkom dobre rozumieme, čo ten správca vlastne urobil, že si tým v očiach svojho pána pomohol. A už vôbec nechápeme, ako ho za jeho chytráctvo jeho pán môže ešte aj chváliť.
Bratia a sestry, pozrime sa teda na také tri možné výklady – riešenia tohto podobenstva. Prvé riešenie by sme mohli nazvať ako existencialistické. Jeho pointa je asi takáto : podobenstvo zobrazuje človeka, ktorý sa ocitol vo vážnej kríze, takpovediac v hraničnej situácii, v ktorej musí rýchlo jednať, nejako sa v nej zachovať a nejako si v nej aj pomôcť. Manažér má bezprostredne pred očami svoj „vyhadzov“. Je náhle vytrhnutý zo svojho zabehnutého spôsobu života. Zo všetkého, čo pre neho život znamenal a s čím bol spojený. A zrazu je voči budúcnosti bezradný. Má pocit, že už dávno nič iné robiť nevie. Takže vlastne ani žiadnu budúcnosť nemá. Tvárou v tvár tejto kríze podnikne preto kroky, ktoré z ľudského hľadiska dávajú zmysel a ktorými si budúcnosť predsa len zaistí, i keď to nie je práve čistý spôsob. Povedzme to rovno : ten správca sa dopúšťa podvodu!
Aktualizácia podobenstva pri tomto prístupe je asi v tomto : Každý sa skôr či neskôr ocitne tvárou v tvár smrti – ako totálnej kríze, ktorá i nás celkom určite vytrhne zo zabehnutého spôsobu života a vyhodí nás takpovediac „na dlážku“ kamsi mimo. A my budeme takisto nútení podniknúť niečo, čo by tvárou v tvár tomuto poslednému „vyhadzovu“ dávalo zmysel. Ináč povedané : každý z nás sa nejakým spôsobom bude musieť vyrovnať so svojou budúcnosťou, resp. so svojim koncom, so svojou smrťou. Nie je to teda celkom bez významu, že hrdina prečítaného podobenstva – manažér, robí kroky, ktoré v podstate spočívajú v akomsi nadväzovaní vzťahov, v získavaní si priateľov. Keď už má stratiť všetko, svoju existenciu, potom si ešte aspoň získa priazeň druhých ľudí, ktorí by mu mohli neskôr pomôcť a odplatiť sa mu za jeho „láskavosť“, ktorú im teraz preukazuje. V prenesenom význame ide teda o získanie si priateľstva niekoho, kto je silnejší než smrť, i keď za predpokladu, ktorému celkom nerozumieme a ktorý nás skôr rozhorčuje. Bratia a sestry, silnejší ako smrť je len Boh sám. Podľa takéhoto výkladu ide teda o získanie si priateľstva Boha. Ináč povedané : mať Boha na svojej strane. Získať si Jeho priazeň. Alebo aspoň : nemať v Ňom svojho protivníka, lebo to je koniec. Drahý priateľ, máš ty v Bohu svojho priateľa? Máš Boha ma svojej strane? Môžeš na konci počítať s Jeho priazňou? Budeš sa na Neho vedieť spoľahnúť, keď sa ocitneš v kríze, v hraničnej situácii, možno tvárou v tvár smrti?
Toto je teda jeden možný prístup k dnešnému podobenstvu – tzv. existencialistický. Jestvuje však aj iný, ktorý pracuje s viacerými postavami v podobenstve, nielen so správcom – manažérom. Pozrime sa v tejto chvíli naň : Pán, ktorému všetko patrí, je Boh. Správca alebo manažér – to sme my. Každý z nás. To znamená : podľa biblického pohľadu všetko, čo tu na zemi máme, čím disponujeme (nech už je to majetok, schopnosti, obdarovanie, talent), to všetko je nám iba zverené, aby sme s tým zodpovedne hospodárili. Je to napokon aj v zhode so zbožnou predstavou, že majetok je Boží dar a požehnanie od Boha. A podľa toho sa k nemu človek má správať, vážiť si ho a hospodáriť s ním zodpovedne. Zhromažďovať ho a nie ho ľahkomyseľne rozhadzovať ako by si ho ani nevážil. To znamená : byť dobrým hospodárom zvereného majetku.
Bratia a sestry, až doposiaľ nehovorím nič nové. Okrem Starej zmluvy sa s touto predstavou zahráva často dokonca aj Pán Ježiš vo svojich podobenstvách. Podobenstvo o nemilosrdnom služobníkovi napríklad priamo začína tým, že pán požaduje účet z toho, ako sme tu na zemi so svojim životom hospodárili. Podobenstvo o hrivnách, ktoré sme dnes počuli ako jeden z liturgických textov zas takýmto účtovaním končí. Aj v podobenstve o zlých vinohradníkoch pán na začiatku zveruje majetok a na konci požaduje výsledky. Z týchto obrazov sa dá ľahko odvodiť, že všetko, čo máme a o čom rozhodujeme, v skutočnosti nie je naše. Naopak! Patrí to Bohu a my sme za nakladanie s tým všetkým raz budeme Bohu aj zodpovedať.
Na scéne sa však objavuje ďalší prvok : obvinenie, že sme hospodárili zle. Správca – manažér ani nespochybňuje oprávnenosť takéhoto obvinenia. Sme hriešni ľudia a samozrejme neurobili sme všetko tak, ako sme mohli. Vždy sa dalo viac aj lepšie. Veľa sme toho v živote premárnili. Mnoho nám toho uniklo pomedzi prsty. Ani to však nie je na tomto výklade prekvapujúce.
Teraz však služobník z tohto podobenstva na chvíľku prepadá panike. A potom sa rozhodne konať – úplne ináč než doteraz. Keď už to pred Bohom, na Božom súde tak či tak prehrá, rozhodne získať si aspoň ľudí. Získať si ich priateľstvo, zahladiť alebo aspoň zmenšiť ich dlhy, ktoré by od nich pán mohol vymáhať. Podľa nášho najlepšieho presvedčenia teraz už tento manažér skutočne jedná proti svojmu pánovi. Pokiaľ už predtým ho ohovorili, že rozhadzuje a nehospodári ekonomicky, efektívne, či transparentne, tak teraz celkom evidentne rozhadzuje majetok svojho pána.
Prekvapujúce je to, že práve teraz je Boh spokojný. Práve toto je totiž predstava, ako sa má s jeho majetkom zaobchádzať. Bratia a sestry, existuje taká zbožná predstava, že zverený majetok máme hromadiť k Božej sláve. Podľa tejto predstavy, čím viac majetku človek má, tým väčší dôkaz Božieho požehnania ako aj ľudskej zodpovednosti daného človeka to je. Na základe takejto predstavy bezbožníci a neveriaci môžu s obdivom hľadieť na Božiu slávu, ktorá sa premietla do materiálneho bohatstva a zabezpečenosti zbožných ľudí. Toto je neraz predstava amerického kresťanstva. Má to však jednu slabinu. Aj medzi neveriacimi ľuďmi nájdeme dnes mnohých majetných ľudí. Koho slávu potom dosvedčujú oni?
Podľa druhého možného výkladu je však Pán Boh spokojný práve vtedy, keď sa o majetok vieme podeliť s druhými. Keď ho nezhromažďujeme a nekopíme len pre seba, aby sme tak dosvedčovali Jeho slávu a požehnanie pri nás. Veď ani On tento svet a vesmír nestvoril len pre seba, ale podelil sa oň s nami. A práve toto Ho oslavuje. Tento princíp preto máme napodobňovať aj my. Práve vtedy je Boh oslávený, keď sa o majetok, schopnosti, obdarovania a charizmy, ktoré nám On prepožičal a ktoré sú teda Jeho vlastníctvom, vieme podeliť s inými a vieme ich nezištne rozdávať tým, ktorí to potrebujú. Práve vtedy je Boh spokojný, keď sa s Jeho vlastníctvom a majetkom nešetrí, ale keď sa rozdáva (rozhaduje) a úžitok z neho majú čím viacerí. Drahý priateľ, aký vzťah k svojmu majetku máš ty a ako vnímaš? Vnímaš ho ako Boží dar, ktorý ti bol daný, prenajatý alebo je to pre teba iba výsledok tvojej driny, námahy, či šikovnosti? Ba čo viac – dokážeš sa oň podeliť?
To je teda druhá možnosť, ako sa dá tomuto podobenstvu rozumieť. Možnosť, ktorá sa sústreďuje na majetok, resp. na nakladanie s ním. Je tu však ešte aj tretí možný prístup, a síce hľadieť na toto podobenstvo cez dlhy. Dlžníci sú pánovi dlžní, lebo u neho majú dlh. Správca sa chová veľmi trúfalo, pretože odpúšťa dlhy, ktoré nie sú jeho, ale voči jeho pánovi! Čo má čo on odpúšťať z cudzieho?! – mohli by sme sa pokojne opýtať. Dokonca aj na začiatku, keď bol ohovorený, šlo svojim spôsobom o dlhy. Bol obvinený, že dlhuje dobrý hospodársky výsledok, že v jeho pokladni chýbajú peniaze, ktoré tam mohli a mali byť.
Bratia a sestry, pokiaľ je reč o dlhoch, potom všetko okamžite dostane nové zafarbenie, pretože dlh je v aramejčine metaforou pre hriech. Odpisovať dlhy teda neznamená nič iné ako odpúšťať hriechy. Vtedy bolo takéto vyjadrovanie bežné, preto sa aj v modlitbe Pánovej v origináli hovorí: Odpusť nám naše dlhy, ako sme aj my odpustili svojim dlžníkom!
Správca – teda my – prepadá panike, že na poslednom súde tak či tak neobstojí, preto aspoň začne odpúšťať hriechy a viny druhým. Je to skoro tak ako keby predával odpustky, pretože odpúšťa takpovediac z cudzieho. Farizeji a zbožní v Ježišovej dobe sa pri počutí týchto slov mohli právom búriť. Veď správca môže odpustiť len to, čím sa niekto previnil proti nemu. Nie je však v našej kompetencii odpúšťať to, keď sa niekto previnil voči Bohu. To je predsa iba medzi tým človekom a Bohom.
Milé sestry, drahí bratia, pokiaľ pri majetku existuje konzervatívna zbožná predstava, ako ho asi máme hromadiť k Božej sláve, potom pokiaľ sa jedná o hriechy – existuje ešte silnejšia predstava, že zbožný kresťan takéto hriechy nesmie odpúšťať, ale naopak – verejne odsudzovať a pranierovať – akoby zhromažďovať dlžobné úpisy, prinášať dôkazy, odsudzovať a dať to previnilcom pocítiť najlepšie aj s úrokmi. Veď si to napokon aj zaslúžili! Veď keby im bolo odpustené, potom stratí zmysel to, že my sme zbožní, nič sme nevykonali a predsa tak nám ako aj tým lotrom je nakoniec rovnako odpustené.
Milí priatelia, dnešného Ježišovo podobenstvo stavia aj takúto zbožnú morálku na hlavu a hovorí : samozrejme, že dlžobné úpisy patria Pánu Bohu. Tak je to aj spravodlivé. Na Pán Boh je zároveň najspokojnejší práve vtedy, keď sa z nich odpisuje a keď sa odpúšťajú. Veď práve toto je najlepší spôsob ako hospodáriť s Božou milosťou a evanjeliovou dobrou správou o Božom odpustení. Na základe toho, bratia a sestry, transformujme i my svoje vzťahy k druhým nie na základe prísnej, spravodlivej a quasi zbožnej morálky, ale na základe každodenného odpúšťania. Veď práve to je cesta , ktorá sa Bohu páči a ktorá mu robí radosť.
Bratia a sestry, snažil som vám dnes ponúknuť tri možné výklady nie práve jednoduchého Ježišovho podobenstva. Prvý, tzv. existenciálny nás priviedol k výzve, aby zoči voči smrti našim najlepším priateľom bol sám Pán Boh. Druhý výklad nás priviedol k poznaniu, že Pán Boh je vtedy spokojný a oslávený, keď sa Jeho majetok rozdeľuje pokiaľ možno pre čím viacerých, keď sa ním nešetrí. Nuž a tretí výklad spočíva v tom, že Pán Boh je najspokojnejší vtedy, keď si my ľudia dokážeme medzi sebou navzájom odpúšťať svoje dlhy – hriechy, viny, previnenia. Práve to Ho oslavuje najväčšmi.
Kiežby teda našim najväčším priateľom počas celého života i na jeho konci bol Pán Boh sám! Kiežby sme sa dokázali podeliť s tým, čo sme od Boha prijali my sami ako dar! Kiežby sme dokázali odpúšťať druhým tak, ako i nám Boh deň čo deň odpúšťa! Amen.
Použité materiály : Jiří Mrázek – Lukášovská podobenství /Nakladatelství Mlýn/
