14. po sv. Trojici – Zachráni ťa tvoja viera
Written by radovan on sep 02, 2015 in - No Comments
14. po sv. Trojici – 6.9.2015
„Zachráni ťa tvoja viera“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
L 17, 11 – 19
11 Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš cez Samáriu a Galileu. 12 Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už zďaleka zastali 13 a hlasno kričali: Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami! 14 Keď ich uvidel, povedal im: Choďte a ukážte sa kňazom! A keď odchádzali, boli očistení. 15 Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. 17 Vtedy Ježiš povedal: Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? 18 Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a oslavoval Boha? 19 A jemu povedal: Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
I keď po vypočutí si prečítaných slov kazateľovi napadne viacero výkladových možností, ktorými sa dá uberať, predsa asi to prvé, čo v človeku zarezonuje, je pohoršenie sa nad nevďačnosťou deviatich uzdravených malomocných mužov. Pohoršenie nad tým, že Ježiša v podstate iba využili na svoje ciele. Keď však dosiahli to, po čom túžili, viac Ho nepotrebovali. Akosi nám to pripomína konanie niektorých ľudí aj v dnešnej dobe a spoločnosti. Keď dosiahnu to, čo chceli, rýchlo zabudnú na toho, kto im v núdzi pomohol a idú si ďalej po svojom. Takto nám príbeh, ktorý sa odohral pred dobrými 2000 rokmi, nepripadá až tak veľmi vzdialený.
Jedna z vecí, ktoré v nás silne rezonujú a nedajú sa nevšimnúť, je však aj vďačnosť jediného z uzdravených, ktorý v tom všetkom šťastí, ktoré ho postretlo, nezabúda na Darcu daru zdravia, ktorého sa mu dostalo. Vracia sa k Ježišovi a „silným hlasom oslavuje Boha“. Nebojí sa, ani sa nehanbí ďakovať Tomu, ktorý si zaslúži vďaku nás všetkých. Nerobí to medzi štyrmi očami, niekde v utajení, ale celkom otvorene a verejne. Týmto sa stáva nasledovaniahodným príkladom a vzorom vďačnosti aj pre nás všetkých. Priatelia : Buďme Bohu vďační takým spôsobom, aby si to všimlo i naše okolie! Neprejavujme Pánu Bohu vďačnosť len v súkromí! Nebojme sa spraviť to aj na verejnosti! Irónia je v tom, že ten vďačný nie je nikto iný ako zbožnými Židmi opovrhovaný Samaritán.
Na druhej strane tzv. zbožní Židia odchádzajú ku kňazom, aby tí potvrdili ich uzdravenie. Je azda dobré vedieť, že podľa Mojžišovho zákona to boli práve kňazi, ktorí ako jediní mohli vyhlásiť človeka postihnutého malomocenstvom za „čistého“, teda uzdraveného, ak naozaj k uzdraveniu došlo. Takéto uzdravenia sa síce samovoľne neodohrávali často, ale možné to bolo. Zbožní Židia teda i naďalej pokračujú v náboženstve svojich otcov, po starých, osvedčených a vychodených cestách svojich predkov. Svojim rozhodnutím jasne deklarujú, že toto im stačí. Po ničom viac netúžia. Nič nové a nikto nový ich v duchovno – náboženskej sfére nezaujíma. Akoby sme tu počuli slová jednej pesničky : Čo bolo dobré, to stále dobré je! Primárne ich teda nezaujíma, kto za ich uzdravením stojí, a to je viac než smutné. Ježiš sa pre nich stal iba prostriedkom na dosiahnutie cieľa, a tým bolo telesné uzdravenie. Toho sa im napokon aj dostalo. Žiaľ, neuvedomili si, že Ježiš im môže ponúknuť aj niečo omnoho cennejšie, než je telesné zdravie, a síce uzdravenie celej svojej bytosti, duše i tela. Uzdravenie od hriechu v zmysle jeho odpustenia. Uzdravenie v zmysle prijatia nového života v Duchu Svätom a obrátení. To, čo si neuvedomujú oni, to jasne dochádza opovrhovanému Samaritánovi. Vo chvíli uzdravenia si mocne uvedomuje, že Ježiš má moc očistiť nielen jeho telo, ale aj srdce, teda jeho bytosť ako takú. Túži po tomto celkovom očistení, a preto sa vracia, aby vzdal Ježišovi ako Bohu slávu.
Bratia a sestry, téma dnešnej nedele hovorí o tom, že vďačnosť je ovocím Ducha. Bolo by však značným zredukovaním prečítaného evanjeliového príbehu, ak by sme ho zúžili iba na morálno – etický aspekt v zmysle : Je slušné poďakovať sa. Je pekné povedať „ďakujem“. Patrí sa prejaviť vďačnosť. To všetko celkom bezpochyby je pravda. No ja by som si dovolil povedať aj to, že pravá vďačnosť je ovocím pravej viery. A že je viera pre Ježiša rozhodujúca, to jasne vidíme aj na poslednej výpovedi v prečítanom texte. Sú to Ježišove slová na adresu uzdraveného vďačného Samaritána : Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila. Teda : nie tvoja odvaha prísť za mnou ťa zachránila. Nie tvoja vďačnosť ťa zachránila. Nie tvoja slušnosť, či imunita ti pomohla. Ani nie to, že to bol opovrhovaný Samaritán vyvolalo Ježišov súcit. Tvoja viera ťa zachránila. Nuž a práve viere by som sa chcel venovať v ďalšej časti kázne. Pretože tá je v tomto príbehu kľúčová. Vďačnosť a túžba po očistení je len jej ovocím a bezprostredným prejavom.
Áno, milí priatelia, o viere sa toho v cirkvi nahovorí nemálo. Svojim spôsobom, všetko je to o Božej milosti, ktorú my do svojho života prijímame vierou. To je napokon jeden z hlavných pilierov reformácie a protestantizmu vôbec. Čo je to však viera, priatelia? Alebo skôr : Ako by sa v našom živote ona mala prejavovať?
Je treba hneď na úvod povedať, že vnímanie viery sa počas storočí existencie cirkvi značne menilo. Žiaľ, neraz i deformovalo. Raz bola viera vnímaná ako schopnosť rozumu chápať nadprirodzené veci. Inokedy bola paradoxne vnímaná ako prežitok staroveku. Neskôr zas boli veľkosť a pravosť viery považované za meradlo úspechu, zdravia a disponovania duchovnými darmi. Čo teda je vlastne tá viera, bratia a sestry? Môže si byť človek istý, že je veriaci? Že je skutočne veriaci?
I dnes je nemálo kazateľov v tzv. charizmatických – letničných hnutiach, ktorí sú presvedčení o tom, že kto je pravý veriaci, ten má schopnosť hovoriť tzv. duchovnými jazykmi (glosolália). Má od Boha schopnosť uzdravovať, poprípade disponuje inými duchovnými darmi ako ich opisuje apoštol Pavol. Kto nevie hovoriť jazykmi, nie je skutočne veriaci, ani jeho viera nie je skutočná. Na druhej strane, kto má pevnú vieru v Boha, ten sa dokáže uzdraviť z rôznych ťažkých, aj nevyliečiteľných nemocí.
Bratia a sestry, to sú pomerne vážne tvrdenia, ktoré však väčšinou narobia viac zla ako dobra. Tvrdenia, ktoré vieru jednoduchého človeka skôr spochybňujú ako posilňujú alebo vzbudzujú. Veď je nemálo tých, ktorí vo svojej chorobe úprimne verili, že budú uzdravení, že Pán Boh sa k nim prizná, a predsa – nič sa nezmenilo. Buď musia útrapy choroby znášať ďalej, alebo už nie sú medzi nami. Je nemálo tých, ktorí sa v úprimnej viere modlili za uzdravenie svojich blízkych nemocných, a nič sa nestalo. Modlitby šli akoby do vetra. Žiadne zlepšenie, žiadna zmena. Bola viera týchto azda ľudí nedostatočná, nepravá, či slabá? Kto z nás má právo posudzovať veľkosť viery toho druhého? Neprislúcha toto právo azda len samotnému Pánu Bohu? Dokázali by ste trpiacemu človeku povedať, že trpí preto, lebo má slabú, nedostatočnú vieru?
Poučenie z nášho prečítaného textu je v tom, že takto sa viera nemeria. Veľkosť viery sa nedá merať veľkosťou zázrakov, ktoré sa pri danom človeku udiali. Veď všetko je len o Božej milosti. Keby nám, svojim deťom, Pán Boh nechcel dať dobré dary, mohli by sme veriť neviem ako! Ale ono je to všetko o Božej láske, milosti a dobrote, ktorá nehodným ľuďom dáva dobré veci do života, tak materiálne ako aj duchovné, a to celkom nezaslúžene. Nuž a dáva ich tak dobrým ako zlým, veriacim ako aj neveriacim. Je to tak ako Pán Ježiš hovorí vo svojej kázni na vrchu : Slnko svieti na dobrých i zlých a dážď padá na spravodlivých i nespravodlivých.
Bratia a sestry : Čo je teda cieľom viery? Určite to nie sú zázraky, divy a znamenia. Pri kom Pán Boh chce vykonať div, pritom ho vykoná. Je to plne v Jeho kompetencii a réžii. My si na niečo také nemôžeme absolútne nárokovať. A pri kom nechce, potom na to má svoje dôvody, ktorým my zväčša ani nerozumieme. No určite to nie je trest za to, že naša viera je nedostatočná, slabá alebo nie pravá. Moje cesty nie sú vaše cesty a moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, čítame u proroka Izaiáša. Na druhej strane čítame, že Božie úmysly pri nás sú dať nám budúcnosť a nádej. Nám všetkým ako ľuďom.
Čo je teda cieľom viery? Je to napojenie na osobu Ježiša Krista. Spojenie s Ním. Prepojenosť s Ním. Keď Pán Ježiš nasýtil päťtisícový zástup (Ján 6), nadšenie zástupu nepoznalo hraníc. Keď sa však ten istý Ježiš v nasledujúcej reči identifikoval ako chlieb života, vtedy sa od Neho mnohí odvrátili, opustili Ho a odišli preč. I vtedy Ho mnohí vnímali cez prizmu zázračných znamení, ktoré konal. Ako dobre by nám bolo, keby tento bol našim kráľom. Všetko by nám vyčaroval. Už by sme nemuseli ani pracovať a On by nám bez práce naplnil bruchá. Keď je však reč o nasledovaní, o prinášaní obetí, o vzdaní sa seba samého, vtedy mnohí Ježiša odmietajú, strácajú s Ním spojenie, a tým aj vieru v Neho. Bratia a sestry, nestavajme svoju vieru na Ježišových zázrakoch a zázračných znameniach, ktoré konal! Stavajme svoju vieru na Ježišovi, na spojení s Ním, kontakte s Ním a na dôvere v Jeho milosť, lásku i moc!
Pre deviatich z desiatich uzdravených bol Ježiš tiež iba prostriedkom k dosiahnutiu cieľa. Iba jeden sa obrátil, vzdal Bohu slávu a poďakoval sa. Iba Jemu, nie tým ostatným, Ježiš hovorí : Tvoja viera ťa zachránila. Milí priatelia, možno niekedy sami túžime po zázraku vo svojom živote. Je nemálo vo viere pochybujúcich ľudí alebo rovno aj neveriacich, ktorí Bohu kladú podmienku : Keby si, Bože, toto a toto vykonal v mojom živote, začal by som v Teba veriť a brať ťa vážne. Na dnešnom príbehu vidíme, že prežitý zázrak je len 10% úspechu k tomu, aby si človek vytvoril kontakt s Ježišom. Až pri 90% sa tak, žiaľ, nestane. Jedni na to v radosti a oslave jednoducho pozabudnú. Ďalší začnú za divom v ich živote vidieť skôr výdobytok ľudského umu a vedy. Iní zas šťastnú náhodu či priaznivý osud. A ďalší pozitívnu karmu. Všetko možné, len nie Kristov uzdravujúci dotyk. A preto zázraky ani dnes nie sú cestou k viere. Pri kom Boh chce, pri tom ich vykonať môže. Ale tiež nemusí.
Počas Ježišovho pozemského pôsobenia mali zázraky, ktoré konal poukázať na Jeho poslanie ako Mesiáša. Predsa však, napriek znameniam, ktoré vykonal, na konci ostal na kríži golgotskom úplne sám. Iba zopár verných sa zhromaždilo pod Jeho kríž. Kde boli všetci tí, ktorým pomohol, keď sa rozhodovalo o Jeho vine alebo nevine? Kde boli, keď sa rozhodovalo o Jeho odsúdení či oslobodení? Kde boli, keď si musel niesť kríž? Kde boli, keď Ho pribíjali na kríž, keď na ňom visel?
Bratia a sestry, byť zázračne uzdravený z choroby je zaiste veľký div a zázrak. No je ešte väčší. Je to moment, keď človek aj v čase núdze a utrpenia, áno, dokonca tvárou v tvár smrti ostane pevne napojený v dôvere na svojho Vykupiteľa a neodvráti sa od Neho. Tomuto sa hovorí viera, priatelia. Každému, kto to takto vníma a prežíva vo svojom živote i dnes znejú slová Pána Ježiša : Tvoja viera ťa zachránila. Patríš k nim aj ty? Amen.
