1. adventná nedeľa – … Nunc dimittis, Domine – Teraz prepúšťaš, Pane …“
Written by radovan on nov 25, 2015 in - No Comments
1. adventná nedeľa – 29.11.2015
„Nunc dimittis, Domine … – Teraz prepúšťaš, Pane …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Iz 49, 6b (Čítanie L 2, 25 – 35)
Ustanovujem ťa za svetlo národov, aby si bol mojou spásou až do končín zeme.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Slová z proroka Izaiáša, ktoré sú základom dnešnej kázne, stoja na pozadí známeho chválospevu starca Simeona, ktorý nám v úvodnej liturgii zaznel ako spievané evanjelium. Tento chválospev zaznieva ako prejav vďačnosti zbožného starca voči Bohu za to, že mu pred smrťou bolo dopriate vidieť Spasiteľa. Skúsme sa dnes na Simeona pozrieť bližšie, priatelia! Jeho postava sa totiž veľmi dobre hodí do adventného času, do ktorého dnešnou prvou adventnou nedeľou vstupujeme. Simeon je nádherným stelesnením čakajúcej a vyzerajúcej viery. Je to Boží svedok naplnený nádejou.
Azda to prvé, čo sa o ňom z dnešného evanjelia dozvedáme, je jeho meno – Simeon. Zaznieva v ňom hebrejské sloveso, ktoré znamená „počuť“. Simeon bol teda človek, ktorý počúval, načúval Božiemu hlasu a poslúchal Boha. Muž Božieho slova, ktorý si v živote dával tú námahu, aby Hospodina naozaj počul a žil z Jeho slova.
Pravdepodobne toto má evanjelium na mysli, keď o ňom hovorí, že bol spravodlivý a zbožný. Čo to však znamená, že bol spravodlivý? Za spravodlivých sa i dnes považujú mnohí. Hovoria : nikoho som neokradol, nikoho nezabil, som teda spravodlivý. A to znamená : od nikoho nepotrebujem žiadnu milosť ani zľutovanie. Ani Boha nepotrebujem, pretože som spravodlivý. Taká lacná a samoľúba Simeonova spravodlivosť určite nebola. Jej základným rysom bolo to, že Simeon bral vážne Boží zákon a snažil sa podľa neho žiť. Hľadal spravodlivosť. Keď však človek skutočne hľadá spravodlivosť, dospeje k tomu, že tá najhlbšia, pravá spravodlivosť nie je záležitosťou ľudskou, ale Božou. Je to niečo, čo my ľudia, navzdory všetkým dobrým predsavzatiam nevieme naplno uskutočniť. Je to niečo, čo prichádza od Boha ako dar. Simeonova spravodlivosť tak nadobudla zvláštny rozmer – rozmer nádeje. Evanjelium to hovorí výslovne : Bol to človek spravodlivý a zbožný, ktorý očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol s ním. (L 2, 25!)
Bratia a sestry, Simeon bol teda predovšetkým človekom očakávania. Bol naplnený nádejou v čase, ktorý bol nie jednoduchý. Bola to doba, ktorá ľudské nádeje nielen že neposilňovala, ale priamo rozbíjala a ničila. Aby sme tomu lepšie rozumeli, musíme si predstaviť, ako to vtedy v Palestíne vyzeralo. Boží ľud trpel zvonku i zvnútra. Zvonku útlakom a neslobodou spôsobenú Rimanmi. Tí boli krutými vládcami. Svojich poddaných bezohľadne vyciciavali, nútili ich uctievať rímskych vladárov a každý odpor utopili v krvi. Ľud však trpel aj zvnútra, a síce neschopnosťou svojich duchovných vodcov a prázdnotou duchovného života. Boli i takí, ktorí sa proti tomu búrili – zelóti – v skutočnosti partizáni, rebeli. Tí chceli vlastnou silou, aj násilím zmeniť beh vecí vo svete i medzi ľudom Božím. Ich pričinením však tieklo len mnoho krvi. No k lepšiemu sa nezmenilo nič. Rimania iba zvyšovali počty vojenských posádok, boli ostražitejší a krutejší.
Uprostred všetkej tejto biedy je tu Simeon – človek, ktorý dúfa v Hospodina. Mohli by sme povedať : dúfa navzdory všetkému, čo vidí. Nedúfa ani v milosrdenstvo Rimanov, ani v úspech zelótov. Dúfa v Hospodina. Dúfa, že Hospodin sám zasiahne, sám príde, sám poteší a vyslobodí. Áno, to je dôležité : Simeon nečaká, že Boh príde, aby potrestal tých, ktorí sa jemu javia ako zlí. Očakáva niečo úplne iné : že Boh poteší kajúcich a plačúcich. Bratia a sestry, ono to nie je až také jednoduché očakávať Božie potešenie a radosť v dobách plných ľudského zármutku, nech už ten zármutok mám akúkoľvek príčinu.
Evanjelium hovorí, že tento muž nádeje sa dočkal. Uvidel, čo očakával, k čomu upínal nádej. Čo to bolo? Povedzme si najprv, čo to nebolo! Nebol to ani pád mocnej rímskej ríše. Nebolo to ani viditeľné zriadenie Božieho kráľovstva na zemi. Bolo to niečo omnoho nenápadnejšie. Bolo to malé, práve narodené dieťa! Simeonova viera v ňom však rozpoznala vtelenie Božej lásky a začiatok pravého raja. Simeon pochopil, že toto dieťa je miesto, kde sa nebesá prelomili na zem a kde sa bude realizovať božské milosrdenstvo a pravda, zmilovanie a zmierenie, radosť a pokoj.
To všetko rozpoznal staručký Simeon, keď bral dieťatko na ruky a začal svoj slávny chválospev, známy aj pod latinským názvom „Nunc dimittis“ – Teraz prepúšťaš … Pozrime sa v tejto chvíli na Simeonov chválospev bližšie!
To prvé, čo si treba všimnúť je, že Simeon sa drží Božích zasľúbení. Cituje proroka Izaiáša. Jeho modlitba je zostavená zo starozmluvných výpovedí. Simeon je človek, ktorý ovláda Písmo sväté. Je v Biblii hlboko zakotvený. To, čo vyznáva, nie je blúznenie starého senilného dedka. Je to pre neho naplnenie toho, čo očakával, čo Písmo zasľubovalo. To je aj pre nás povzbudenie, čoho sa nám treba držať, ak chceme rovnako svojim vnútorným zrakom uzrieť dobré Božie veci.
To druhé, čo je pri Simeonovi pozoruhodné, je vďačnosť za prepustenie. Myslím sa tým odchod z tohto života. V tom sa od nás Simeon veľmi líši. My sa dnes väčšinou smrti desíme. Snažíme sa na ňu ani nemyslieť. Málokto je na ňu pripravený. Málokto umiera zmierený s Bohom i s ľuďmi, s vďačnosťou na perách a s pokojom v srdci. Táto nepripravenosť na smrť však o nás prezrádza niečo dôležité – predovšetkým, aké vnútorne prázdne sú naše životy. Ako sa viac sústreďujeme na okamih pozemskej časnosti namiesto Božej nebeskej večnosti. A tak sa nás dnes Pán Boh pýta : Budú na konci tvojho života slová vďaky a vyznanie pokoja v srdci? Myslíš na to? Pripravuješ sa na to? Snažíš sa už teraz žiť tak, aby si na konci mohol poďakovať?
To tretie : Simeon ďakuje, pretože jeho oči videli spasenie. Nám sa možno zdá, že nemáme za čo ďakovať, pretože sme Božie spasenie nevideli. Ale to je naša chyba, naša slepota, pretože Simeon hneď dodáva : „spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí.“ Chyba je teda v nás. Zrejme sa dívame nesprávne. Pozeráme na to, ako to vo svete vyzerá a potom sme smutní nad veľkosťou ľudskej biedy a hriechu, ktoré sa prejavujú v bolestiach a utrpení človeka. Musíme si však veľmi zreteľne uvedomiť, že ľudské dejiny Božiu spásu nezjavujú, ale skôr skrývajú. Iste, Božie spasenie sa raz prejaví aj na tejto zemi, ale to je vec Božej budúcnosti, tzv. eschatológie, nie ľudskej prítomnosti. Musíme sa teda zrejme dívať iným smerom.
Nuž a tu je čas, aby sme sa na chvíľku ešte pozreli na miesto, odkiaľ vzal Simeon svoje prirovnanie. Je to citát z proroka Izaiáša. Tam Hospodin toto hovorí svojmu služobníkovi : Ustanovujem ťa za svetlo národov, aby si bol mojou spásou až do končín zeme. Tento krátky výrok nám chce ukázať, aký je údel Spasiteľa, aké je poslanie toho malého dieťatka, ktoré vtedy držal Simeon v náručí. A nielen toho dieťatka, ale všetkých, ktorí Mu patria a nasledujú Ho. Spasiteľ tu nie je iba sám pre seba. A ani Jeho budúci učeníci, cirkev tu nemá byť len sama pre seba, ale pre ostatných. I pre tých, ktorí ešte neuverili a ktorí sa trápia, pokiaľ sú úprimní, pretože ani vo svete ani v sebe nevidia svetlo. Pravé svetlo, svetlo lásky a pravdy, pokoja a milosrdenstva musí vždy stelesňovať živý človek, živí ľudia, aby to svetlo skutočne svietilo. A kto takýmto spôsobom v živote svieti, ten sa stáva pre ostatných spásou. Taký spásu nielen že nesie, ale sám spásou je. Dokonale to dokázal len jeden jediný – Ten, ktorého ako dieťa Simeon držal v náručí. On však vo svojom diele spásy nechce ostať sám, a tak nás všetkých pozýva k tomu božskému programu. To jest – aby sme všetci boli takýmito nositeľmi svetla. To je zmysel Izaiášovho výroku : Ustanovujem ťa za svetlo národov, aby si bol mojou spásou až do končín zeme.
Bratia a sestry, práve v tomto bola kedysi sláva Izraela. A to je to štvrté a posledné, čo nám dnes hovorí Simeonov chválospev. Na prvý pohľad je to divná vec. To malé, bezmocné dieťatko, to je sláva Izraela. A predsa je to tak, pretože sláva Božieho služobníka je v Jeho ponížení. Dalo by sa to povedať aj ináč : Od tej doby, čo Boh v Kristovi zostúpil na túto zem, je všetko naopak. Dole je hore a hore je dole. Božou slávou je teraz Božie sebazaprenie. Božou zvrchovanosťou je Jeho pokora a Božou slobodou je Jeho poddanosť ľudským biedam. Avšak v tomto nespočíva iba sláva Boha, ale aj sláva Božieho služobníka, ba čo viac – sláva Božích služobníkov všetkých čias. Sláva Božieho ľudu je v jeho utrpení, kríži i v tom, ako svoj kríž nesie a ako nasleduje svojho Majstra.
Simeon to vedel už vtedy a preto Márii povedal : Tvoju dušu prenikne meč (L 2, 35). Meč v duši je teda údelom tých, v srdci ktorých sa rodí z Božieho Ducha Spasiteľ, tak ako kedysi v Márii.
Milé sestry, drahí bratia, môžete sa tomu všetkému diviť. Aj Mária s Jozefom sa divili. Ale nielen to. Oni si to aj zapamätali. Evanjelista Lukáš to výslovne pripomína : Mária si to všetko zachovala v mysli (L 2, 19). A to je presne našou adventnou úlohou : zachovať si to všetko v mysli. Navzdory všetkému sa radovať z toho, že Božia láska prišla a prichádza až na zem a že i naše oči môžu uzrieť „Božie spasenie pripravené pre tvárou všetkých ľudí“. Len sa treba pozerať správnym smerom, len treba niesť Božiu lásku vo svojom náručí pre všetkých okolo nás, tak ako kedysi Simeon. Potom sa s Ním a v Ňom, v tom betlehemskom dieťati a ukrižovanom Spasiteľovi, začneme stávať svetlom svojich rodín, svetlom spoločnosti, v ktorej žijeme i svetlom kresťanského spoločenstva, do ktorého patríme. A o to predsa ide! Amen.
Pomodlime sa : Otče svetiel, ďakujeme Ti, že si nám v P8novi Ježišovi Kristovi zjavil svoju nekonečnú lásku. V Ňom si zostúpil na túto zem. Sem k nám, do našej biedy, aby i naše oči v Ňom videli Tvoje spasenie. Pomôž nám, aby sme v Ňom Tvoje spasenie naozaj videli, navzdory temnostiam v nás i okolo nás. Kiežby sme z tohto pohľadu vedeli žiť aj vtedy, keď okolo nás mnohí klesajú v beznádeji. Posilňuj nás svojim Svätým Duchom, aby sme boli ako Simeon, naplnení nádejou a pravou vierou v moc lásky, pravdy a pokoja, ktoré nakoniec budú triumfovať v Tvojom večnom kráľovstve. Pomôž nám, aby z nás táto nádej svietila, aby sme ňou dokázali posilňovať všetkých beznádejných, unavených i nešťastných. Daj nám už teraz malý kúsok radosti Simeona a dotkni sa i našich sŕdc svojim požehnaným pokojom. Amen.
Použité materiály : Jan Heller – Jak orat s čertem /Kázaní/ – Kalich 2005
