2. sviatok Vianočný – Boh prehovoril vo svojom Synovi
Written by radovan on dec 23, 2015 in - No Comments
2. sviatok Vianočný – 26. 12. 2015
„Boh prehovoril vo svojom Synovi“
Milosť nášho narodeného Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Židom 1, 1 – 4
1 Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. 2 V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet. 3 On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a všetko udržuje svojím mocným slovom. Keď vykonal očistenie od hriechov, posadil sa po pravici Velebnosti na výsostiach. 4 Stal sa o toľko dôstojnejším ako anjeli, o koľko vznešenejšie je jeho meno, ktoré zdedil.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, bratia a sestry v narodenom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Boh rozpráva! Boh hovorí! Nám sa to možno zdá celkom samozrejmé, ale nie je to tak! Možno nad tým ani neuvažujeme, možno si to ani nevieme celkom dobre predstaviť, aké úžasné to je, že Boh hovorí, že sa s nami rozpráva. Túto úžasnú skutočnosť mohol pochopiť aj holandský začínajúci protestantský farár Nico ter Linden, ktorý sa svoju prax ako učiteľ náboženstva rozhodol začať pekne od začiatku – v tomto prípade od Abraháma. Príbeh o Abrahámovi sa začína slovami : Hospodin riekol Abramovi … (1M 12, 1). Keď tieto slová Nico ter Linden vyslovil, vzápätí sa zdvihla ruka malého žiačika. „Nech sa páči!“ – povedal Nico. – „A hovorí Boh aj dnes?“ – opýtal sa odvážlivec. Čerstvého absolventa teológie to tak vykoľajilo, že skoro nevedel pokračovať. Áno, milí priatelia! Biblia je plná informácií o tom, že Boh voľakedy prehovoril. Raz sa to týkalo jednotlivcov – patriarchov, Mojžiša, izraelských kráľov, či najčastejšie prorokov, inokedy zas celého národa. Ale ako to vyzerá s Božím hovorením dnes? Hovorí Boh aj dnes? Rozpráva sa s človekom? Komunikuje s nami? A keď, tak ako? To je vskutku seriózna otázka, ktorá sa nedá len tak ľahko odbiť. Nico ter Linden mal vtedy čo robiť, aby si poradil s otázkou zvedavého chlapca. Keby mu bol povedal : „Nie! Boh dnes už nehovorí! Už sa k nám dnes neprihovára!“ – pokojne by mohla zaznieť ďalšia, ešte ťažšia otázka : „Tak potom načo je nám taký Boh?“ Nie je potom Boh len súčasťou starovekej histórie? Nám, žijúcim v 21. storočí, však už nemá čo povedať! Veď s najväčšou pravdepodobnosťou sa s nami ani nerozpráva!
Problematika Božieho hovorenia bola neskutočne citlivá aj pre jedného starého židovského rabína, ktorý vyučoval svojich mladých žiakov. Kedykoľvek sa pri štúdiu Písma svätého dopracovali k vete : Hospodin riekol … – staručký rabín sa zakaždým rozplakal. Až tak, že nevedel ďalej pokračovať. Študenti sa síce nikdy nedozvedeli to, čo vlastne Boh povedal, ale ich starý učiteľ im dal úžasné svedectvo vnútornej vďačnosti a radosti z toho, že Boh nemlčí. Boh sa od človeka neodvrátil. Neprestal s ním komunikovať. Neprestal sa prihovárať. Táto skutočnosť ho vedela zakaždým natoľko dojať, že akékoľvek slová v danej chvíli snáď už ani neboli potrebné.
Bratia a sestry, keď sa medzi sebou pohádajú manželia, často sa potom navzájom trestajú tým, že sa medzi sebou nerozprávajú. Poznáme to ako tzv. „tichú domácnosť“. Podobne je to, žiaľ, neraz i medzi inými rodinnými príslušníkmi, medzi susedmi, či medzi kolegami na pracovisku. Boh však rozpráva, prihovára sa. Nemlčí, i keď by na to mohol mať všetky dôvody. Boh hovorí a napriek všetkému hľadá spoločenstvo, túži po spoločenstve s nami, ľuďmi.
Svojim slovom stvoril tento svet. Tým, že oslovil biblického prvého človeka, Adama, pozval ho k tomu, aby bol jeho partnerom pri manažovaní tohto sveta a stvorenstva ako takého. Boh rovnako tak svojim slovom do svojich služieb povolal prorokov, aby ľuďom ohlasovali Jeho vôľu a hovorili im o láske, ktorú má Boh k nám. Ale to všetko, ako sa zdá, Všemohúcemu nestačilo, pretože „v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“!
Drahí bratia, milé sestry, od prvých Vianoc dostalo Božie hovorenie celkom nový rozmer a kvalitu. Do prvých Vianoc totiž Pán Boh s človekom zdieľal „iba“ nejaké informácie – pozitívne či negatívne. Od prvých Vianoc však s nami Boh zdieľa seba samého! Prvé Vianoce, milí priatelia, to nie je len o ďalšej správe od Boha, ktorá k nám prichádza z výsosti a je nám tlmočená nejakým Bohom povereným prorokom. I to by už síce bolo úžasné samo o sebe. Prvé Vianoce však predstavujú niečo omnoho väčšie a pre nás ľudí len ťažko pochopiteľné a predstaviteľné : Boh sám sa obracia, skláňa k tomuto svetu! Nakláňa sa k jeho biedam, ťažkostiam, bolestiam, chorobám i strádaniam, a to tým, že On sám sa stáva jeho súčasťou. V konkrétnom momente sa stáva súčasťou svetových dejín. Ja stále neviem, priatelia, či to dokážeme v plnosti uvedomiť. Prihovára sa nám tým, čo pre nás robí. Prihovára sa k nám priamo, z očí do očí, tvárou v tvár, a to v osobe svojho Syna a nášho Pána – Ježiša Krista.
Sestry a bratia, Boh nie je niekde v diaľke. Nie je vzdialený od nikoho z nás. Nie je to boh deistov, ktorý sa človeku otočil chrbtom a nechal ho plávať, či skôr sa topiť v hlbokých vodách vlastných problémov. Známe Izaiášovo proroctvo Mesiáša nazýva menom : Immanuel. To v preklade znamená : Boh s nami! Áno, priatelia, Boh je s nami a komunikuje s nami. Rozpráva sa s nami. Hovorí s každým jedným z nás osobitne. Každého jedného z nás oslovuje a pozná po mene! Pre každého jedného z nás má dobrú správu : Milujem ťa! Si pre mňa natoľko vzácny, že som neváhal zostúpiť zo svojej slávy k tebe nadol, do biedy a núdze sveta, aby som ti pomohol, viedol a sprevádzal ťa, chránil ťa a zachránil ťa pre večnosť, aby si ty mohol vystúpiť do nebies.
Od prvých Vianoc je teda Boh pre každého z nás takpovediac na dotyk. Je blízko, aby nás mohol počuť. Je blízko, aby prekonal všetky naše pochybnosti ohľadom svojej existencie, svojej lásky k nám, svojho nasadenia pre nás. V dieťati v jasličkách sa nám, ľuďom, ponúka pohľad na svätého Boha, ktorý o nás stojí.
Dovtedy každý, kto Boha zazrel, prepadol smrti. A tak Boh berie na seba ľudské telo so všetkou jeho biedou, obmedzením, nedokonalosťou i hriechom, len aby nám, ľuďom, umožnil hľadieť na seba a mohol nám byť maximálne blízko. V dieťati z Betlehema tak smieme poznať, že Stvoriteľ sa od diela svojich rúk neodvrátil, ale je tu pre nás!
Drahí bratia, milé sestry, Vianoce nám však chcú poukázať aj na niečo iné. V našom vzťahu s Bohom to poriadne škrípe. Mocne to škrípe vždy vtedy, keď sa snažíme žiť bez Boha, keď s Ním predovšetkým my sami prerušujeme komunikáciu, snažíme sa sami sebe niečo dokazovať, a potom sa čudujeme, že Boha nepočujeme. Zdá sa nám, že Boh mlčí, že dnes už nehovorí. On však hovorí! Problém je len s našim sluchom. Problém je v tom, že náš sluch je neraz až príliš často zamestnaný kadejakými inými zvukmi a hlasmi, len nie hlasom Božím. Boží hlas možno počuť nie vo vrave a hluku sveta, ale v tichosti a samote komôrky, ako o nej Pán Ježiš hovorí vo svojej kázni na vrchu. Preto sú tu Vianoce. Ako pripomienka, ako dôkaz, že Boh sa s nami rozprávať chce a aj sa rozpráva. Prišiel k nám, zostúpil k nám On osobne. Neposlal namiesto seba nijakého námestníka, zástupcu, či náhradníka. Nie! On sám sa unúval prísť k nám, aby nám umožnil žiť život v Jeho svätej prítomnosti – teraz časne i raz aj večne. Veríš tomu?
„Hovorí Boh aj dnes?“ To bola otázka žiačika, ktorá zaznela na hodine náboženstva. „Áno, hovorí!“ To je naša dnešná odpoveď. Hovorí! Vianoce sú toho dôkazom! Počuješ, milý priateľ, čo Boh počas týchto sviatkov hovorí tebe? Čo chce povedať? Len On, len tebe! Amen.
