Posledná nedeľa po Zjavení – to najkrajšie ešte len príde
Written by radovan on jan 13, 2016 in - No Comments
Posledná nedeľa po Zjavení – 17. 1. 2016
… to najkrajšie ešte len príde …
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Mt 17, 1 – 8
1 O šesť dní vzal Ježiš Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. 2 Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. 3 A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš a zhovárali sa s ním. 4 Peter na to povedal Ježišovi: Pane, je dobre, že sme tu. Ak chceš, urobím tu tri stany: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi. 5 Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a vtom bolo z oblaku počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. 6 Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. 7 Ježiš však prišiel, dotkol sa ich a povedal: Vstaňte a nebojte sa! 8 Keď pozdvihli oči, nevideli nikoho, iba samého Ježiša.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Nakoľko je tohoročný sviatok Veľkej noci v najskoršom možnom termíne, 2. nedeľa po Zjavení, ktorú dnes v cirkvi slávime, je zároveň aj nedeľou poslednou po Zjavení. Keďže evanjelium tejto nedele pojednáva o udalosti Ježišovho premenenia, ako sme si ho v úvode aj prečítali, chceme sa nad touto mystickou, priam až transcendentnou skutočnou dnes zamyslieť a pokúsiť sa ju vysvetliť, vložiť ju do kontextu doby, v ktorej žijeme my. Predtým než prejdeme k samotnej aplikácii sa však spoločne pozrime na pozadie, v akom sa táto špecifická udalosť Ježišovho života odohrala.
Ježiš je na svojej „poslednej“ ceste do Jeruzalema. Bude to pre Syna Božieho dlhá cesta v osamotení. On síce nebude sám fyzicky. Navonok bude stále niekým obklopený. Vnútorne však bude sám, pretože Jeho učeníci nie dosť dobre chápu, čo sa v „meste pokoja“ hodlá urobiť. Namiesto podpory sa od nich skôr dočká odhovárania a nepochopenia. Ježiš snáď v tejto chvíli myslí na veľkého starozmluvného vodcu Mojžiša. Ako to len mohol tak dlho vydržať na čele nechápavého a zatvrdilého ľudu? Myslí tiež na proroka Eliáša – odkiaľ i on čerpal silu k splneniu svojej úlohy? Ježiš akoby v tejto chvíli spoločne so žalmistom pozdvihoval svoje oči k horám s otázkou: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe. Tvoj ochranca nedrieme. Nie, nedriem a nespí ochranca Izraela.
Áno, bratia a sestry, práve symbolika hory je to, čo si pri tomto príbehu chcem všimnúť ako prvé. Na vysokej hore sa odohrali viaceré významné udalosti Ježišovho života. Na vysokej hore sa napríklad odohráva jedno z Ježišových pokušení satanom. Na hore prednáša Ježiš svoje blahoslavenstvá ako aj celú „kázeň na hore“. Na hore sa odohráva i Jeho posledná veľká reč. Opäť to bude hora v Getsemane, kde sa bude modliť. Takisto na hore sa stretne po svojom vzkriesení s učeníkmi. Symbolika hory sa dotýka aj Mojžiša a Eliáša, ktorí sa za chvíľu objavia na scéne. Áno, priatelia, vyvýšené miesta, či hory, ľudia vždy vnímali ako priestor, kde mali k Bohu akoby bližšie. Sú to miesta, na ktorých nebo akoby sa dotýkalo zeme. Osobne to sám podobne vnímam. Keď si chcem „prečistiť hlavu“, resp. prežiť intenzívnejšie Božiu blízkosť, idem do kopcov, väčšinou s foťákom v ruke, aby som si tie výnimočné okamžiky mohol aj zachytiť. A keď príde chvíľa, že by som chcel byť niekde tam hore a nemôžem, pozriem sa aspoň na fotku, ktorá ma tam, do tej Božej blízkosti a krásy, dostane v duchu.
Takto, pravdepodobne aj Pán Ježiš vystupuje na horu, aby tam hľadal Božiu blízkosť. V tej chvíli sa Mu zjavujú dvaja významní páni zo stránok Starej zmluvy. Tradičný výklad v nich vidí zástupcov Zákona a Prorokov, akoby teda reprezentantov posvätných spisov Starej zmluvy. Pravda je však taká, že i keď je to výklad obľúbený, nie celkom korešponduje s tým, čo nám chce povedať evanjelista Matúš. Mojžiš a Eliáš, keď sa tam na hore objavujú, musia mať pravdepodobne niečo spoločné s Ježišovým poslaním. Ježiš sa s nimi totiž o niečom rozpráva. Je tu teda niečo, čo majú ich životné zápasy spoločné. Jednoducho je tu dôvod, aby Ježiš konzultoval práve s nimi a nie s niekým iným.
Je fakt, milí priatelia, že osoby tak Mojžiša ako aj Eliáša sa spájajú s tzv. eschatologickým očakávaním. To jest : od obidvoch sa ešte niečo čakalo : minimálne, že opäť prídu. Resp. že to, čo robili, ešte prídu dokončiť. Z čítania Písma svätého vieme, že Mojžiš a Eliáš bojovali počas svojho pozemského života s modlárstvom. Mojžiš na hore Sinaj a Eliáš na hore Karmel. Obidvaja zažili mnoho protivenstiev a šlo im o život. Obidvaja pritom, napriek veľkej „kariére“, skončili divne. Mojžiš nedošiel do zasľúbenej zeme a Eliáš zmizol vo chvíli, keď pri ňom bol Elizeus. To, že by ich poslanie bolo ukončené, akosi nebolo evidentné. Akosi to neprichádzalo do úvahy. A preto sa čakalo, že ešte prídu dopovedať to, čo nepovedali a dokončiť to, čo nestihli. Práve to je to, bratia a sestry, čo majú títo páni spoločné s Ježišom. Eschatologické očakávania nás všetkých sú s Ním spojené. Veríme, že On príde ešte raz na túto zeme ako Pán pánov a Kráľ a kráľ. Veríme, že vtedy každé koleno pred Ním pokľakne a každý jazyk vyzná : Ježiš je Pán.
Mojžiš a Eliáš však majú spoločné ešte aj niečo iné : Eliáš nezomrel klasicky. Bol vzatý za živa do neba, dokonca na ohnivom voze. Mojžiš síce podľa biblickej tradície zomrel, ale jeho hrob nikto nikdy nevidel. Podľa apokryfných tradícií bol takisto vzatý do neba. Z nebeského pohľadu teda ich príbeh vyzerá ináč než z toho ľudského, pozemského. Pán Boh si ich vzal priamo k sebe.
V tejto chvíli sa Ježišovi obidvaja zjavujú na vysokej hore. Akoby ich poslal sám Boh, aby Ho posilnili. Tie dve postavy, ktoré boli Ježišovi také blízke už od kolísky, Ho teraz majú sprevádzať až k hrobu. Mojžiš je tu preto, aby Ježišovi dodal guráž. Zomrel na dohľad od zasľúbenej zeme a Hospodin ho „vlastnoručne“ pochoval. Prikryl ho akoby svojim materinským súcitom, takže až dodnes nikto nevie, kde je jeho hrob. Je totiž ukrytý u Boha. Aj Eliáš je tu preto, aby Ježiša povzbudil. Vzniesol sa do neba na ohnivom voze. Aj on je ukrytý u Boha.
Ježiš celý žiari, keď hľadí na tie dve dôverne známe postavy. Čaká ho síce utrpenie a smrť. On to aj dobre vie, ale tu, na tejto hore, je už akoby po Veľkonočnej udalosti vzkriesenia. Z tejto udalosti vychádza posilnený: Vie, že to všetko, čo Ho čaká, vydrží. Všetko to znesie a naplní Boží plán spásy. Presne tak ako pred Ním Mojžiš s Eliášom. Jeho šaty síce nasiaknu krvou, ale v Božej sláve žiarivo zbelejú.
Bratia a sestry, aká úžasná vízia! Zákon, Proroci i Evanjelium si podávajú ruky. Je to obraz neba. Pre Petra je to taký silný moment, že si ho chce udržať tak dlho ako sa len dá. Toto je Ježiš, ktorého si vysnívali. Teraz sa im na neho najviac podobá. Ježišovým rečiam o utrpení a smrti v Jeruzaleme síce veľmi nerozumejú. Nezapadá im to do ich konceptu o Mesiášovi, ale teraz sa im Ježiš zjavuje v sláve a oni si Ho práve takého chcú ponechať. No cesta k osláveniu musí viesť najprv cez potupu, poníženie, bolesť, utrpenie i smrť. Je to Božia cesta a Ježiš chce verne kráčať po nej.
Je to cesta, priatelia, s ktorou vo svojom nasledovaní Krista musíme počítať i my. Boží plán ani pri nás nespočíva v tom, aby sme si bezstarostne vychutnávali blaženú víziu neba niekde ďaleko od bežného sveta so svojimi každodennými povinnosťami a starosťami, niekde v izolácii od ľudí. Boží plán pri nás je : Choďte a čiňte mi učeníkmi všetky národy … A preto ani Ježiš so svojim učeníkmi neostáva na hore, i keď im všetkým je tam dobre, ale vracia sa s nimi do reality, v ktorej treba vyznávať svoju vieru a prinášať o nej svedectvo. Vízia neba je síce krásna, ale zatiaľ nám treba žiť tu na tomto svete. No je dobré vedieť, že niečo krásne, naplnené svetlom a pokojom nás vo večnosti očakáva. Pre túto nádhernú víziu neba pripraveného pre nás sa oplatí prinášať aj obete. Veď je to to najcennejšie a najkrajšie, čoho sa nám môže dostať. Toto všetko sa teda deje aj preto, bratia a sestry, aby to všetkým – Ježišovi, učeníkom, ale i nám – dodalo dostatok vnútorných síl predtým než nastanú ťažké chvíle. Chvíle, keď sa naša viera ocitne v skúške, keď doľahnú pochybnosti.
Drahí priatelia, je dobré, že dnes o tejto udalosti počúvame aj my. Som si istý, že každý z vás si ju nejako v tejto chvíli vo svojej mysli a fantázii predstavuje. Je to scéna zaliata teplým svetlom. Je to veľmi príjemné a človek ten moment nechce stratiť, nechce oň prísť. Chce si ho udržať na veky. Vždy vtedy, keď vám bude i v roku 2016 ťažko a smutno, vždy vtedy, keď už nebudete vidieť východisko a nádej, vždy vtedy, keď slnko nádeje bude zapadať za horizont a spolu s ním i perspektíva vášho života, si spomeňte na udalosť Ježišovho premenenia. Spomeňte si na to, že raz takto v nebeskej večnosti budeme premenení aj my. Je to tak ako aj apoštol Peter píše vo svojom prvom liste : Po krátkom utrpení Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ.
5 Kým ešte hovoril, zastrel ich jasný oblak a vtom bolo z oblaku počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte. Bratia a sestry, to je ten hlas, ktorým to všetko začalo vtedy na brehoch Jordánu. Hlas, ktorý počul Ježiš, keď sa nechal pokrstiť. A teraz sa tento hlas obracia k Jeho učeníkom. Kto chce poslúchať Boha, nech poslúcha aj Jeho Syna, pretože On keď hovorí, je to tak, akoby hovoril samotný Otec. A tak i my, stojac ešte stále na prahu roka nového túžime v poslušnosti voči Synovi Božiemu kráčať. Aby sme s Ním trpiac s Ním raz boli aj oslávení a premenení pre život večný. Amen.
