1. pôstna večiereň – Opri sa o mňa, bude ti dobre …
Written by radovan on feb 12, 2016 in - No Comments
1. pôstna večiereň – 15. 2. 2016
„Opri sa o mňa, bude ti dobre …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
2 Mojžišova 17, 8 – 16
8 Potom prišiel Amalék a v Refidime zaútočil na Izraelitov. 9 Mojžiš rozkázal Jozuovi: Vyber mužov a bojuj proti Amalékovi. Ja sa zajtra postavím na vrchol pahorku s Božou palicou v ruke. 10 Jozua urobil, ako mu prikázal Mojžiš a bojoval s Amalékom. Mojžiš, Áron a Chúr vystúpili na vrchol pahorku. 11 Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael; len čo ruky spustil, víťazil Amalék. 12 Keď Mojžišovi ruky ochabli, vzali kameň, podložili mu ho a on si sadol naň. Áron a Chúr mu podopierali ruky jeden z jednej a druhý z druhej strany. Takto zostali jeho ruky zdvihnuté až do západu slnka. 13 Jozua porazil Amaléka a jeho ľud mečom. 14 Hospodin povedal Mojžišovi: Zapíš to na pamiatku do knihy a oznám Jozuovi, že určite vyhladím aj pamiatku na Amaléka spod nebies. 15 Mojžiš postavil oltár a nazval ho: Hospodin je moja zástava. 16 Povedal totiž: Ruka sa zodvihla proti Hospodinovmu trónu, Hospodin bude bojovať proti Amalékovi z pokolenia na pokolenie.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Každý rok sú pôstne večerné služby Božie, ktoré sa v našej cirkvi v jednotlivých zboroch konajú, tematicky zamerané na konkrétnu osobnosť z Písma Svätého. Nie inak je tomu ani tento rok, kedy sa počas 5 stretnutí chceme spoločne zamýšľať nad postavou starozmluvného vojvodcu Józuu. Počas 5 stretnutí sa chceme spoločne dotknúť najvýznamnejších momentov v živote tohto Božieho muža, ktoré i nás dnes môžu a majú pozitívne ovplyvniť a motivovať v našom kresťanskom putovaní a zápase.
Biblický text, ktorý nám v úvode zaznel je okrem iného dôležitý aj preto, nakoľko sa v ňom objavuje vôbec prvá zmienka o Józuovi v Písme svätom. Mojžiš mu zveruje dôležitú úlohu : viesť Izraelitov do boja a neskôr ich rovnako viesť pri obsadzovaní zasľúbenej zeme. Z príbehu sa dozvedáme, že Izrael počas svojho putovania púšťou do zasľúbenej zeme kanaánskej bojuje s Amalékom. Bojuje a napokon aj zvíťazí.
Bratia a sestry, je azda dobre vedieť, že Amalékovci odvodzovali svoj pôvod od Ézava. Obývali oblasť južne od zasľúbenej zeme. V podstate stelesňovali dvojaké nebezpečenstvo. Ako potomkovia Ézava pripomínali Izraelcom, potomkom Jákobovým, starý spor o prvorodenstvo pred Hospodinom. Stavali sa teda do cesty Izraelcom ako živá, nepríjemná otázka, ako starý nedoriešený problém z minulosti: „Ste vy, Izraelci, naozaj pravými dedičmi Hospodinovho požehnania? I keď Ézav a Jákob boli dvojčatá, predsa len : Nenarodil sa náš praotec Ézav skôr než váš Jákob? Neprišli ste vy, Izraelci, k Hospodinovmu požehnaniu náhodou podvodom? Ste skutočne dedičmi toho požehnania?“ To je nebezpečenstvo číslo 1. Bolo tu však aj nebezpečenstvo číslo 2: Amalékovci predstavovali pre Izraelcov aj zemepisnú prekážku. Ako ľud obývajúci južné hranice Kanaánu mohli putujúcim Izraelcom znemožniť vstup doň. Víťazný boj, o ktorom čítame, je tak pre Izrael vskutku veľkým víťazstvom. To víťazstvo spočíva predovšetkým v uistení, že Božie zasľúbenie a požehnanie pre Izrael platí. Pán Boh si v minulosti vybral mladšieho Jákoba pred starším Ézavom. Jákob a jeho potomkovia, nie Ézav mal byť nositeľom Božieho požehnania. Hospodin sa teda od svojho ľudu – Jákobových potomkov, neodvrátil a dôkazom toho je víťazstvo v boji.
Podľa výpovede Starej zmluvy je toto víťazstvo hlavne Božia zásluha. Hospodin totiž vydal Amaléka Izraelitom do rúk, a kým boli Mojžišove ruky zdvihnuté, kým ukazovali k nebesám, nemal Amalék šancu. Keď jeho ruky klesli k zemi, Izrael prehrával. Dá sa povedať, že je to pekná analógia aj pre duchovný život. Človek vo svojich zápasoch viery, ako aj v živote víťazí dovtedy, kým sú jeho ramená vystreté k nebu, kým svoje dlane v modlitbe otvára k Hospodinovi, kým svoj pohľad upiera na Boha. Keď však začne uprednostňovať pozemské veci, keď jeho pohľad priľne k zemi, keď doľahne duchovná únava a jeho ruky klesnú, modlitba a vzťah s Pánom Bohom ustane, prehráva.
Bratia a sestry, tak ako v boji Izraelcov s Amalékom, tak i v našich individuálnych zápasoch nerozhoduje naša sila, um, šikovnosť, či skúsenosti, ale predovšetkým prítomnosť Hospodinova, Jeho požehnanie a zdar, ktorý nám On dopraje. Palicu v Mojžišovej ruke, o ktorej v príbehu počujeme, môžeme chápať symbolicky ako kráľovské žezlo. Kameň, na ktorom sedel ako kráľovský trón. Nuž a pozdvihnuté ruky môžeme vnímať ako postoj modlitebníka. No a keď sme pri modlitbe, príbeh nám tu prináša novú dôležitú myšlienku : Až doposiaľ stál Mojžiš vo svojich zápasoch a modlitbách sám. Brat Áron nebol ani tak jeho pomocníkom, skôr len hovorcom. Pravda je však taká, že v zápase o Božiu prítomnosť a Božie víťazstvo neobstojí a ani trvalo nemôže obstáť len jeden jediný človek. Je potrebné, aby mal po boku druhov – bratov a sestry vo viere, ktoré ho podoprú, keď jeho vlastné sily ochabujú. Len tak mohol boj skončiť víťazne a stať sa predznamenaním pre ďalšie boje Hospodinovho ľudu.
Drahí priatelia, to je ináč krásna paralela aj pre zápasy v našich životoch i životoch našich cirkevných zborov. Cirkevný zbor nemôže dlhodobo obstáť, pokiaľ sa za neho modlí len farár alebo dozorca. No pokiaľ veci zborového života ležia na srdci viacerým, tým sa zväčšujú aj šance, že dosiahneme to, čo chceme. Čím viac modlitebníkov a ľudí ochotných slúžiť, tým väčšia šanca na dosiahnutie víťazstiev – v podobe zrealizovaných prác, projektov ako aj duchovného napredovania. Preto som rád, že nám i na pôde nášho cirkevného zboru funguje modlitebná skupinka. A rovnako tak to funguje aj v našich osobných životoch. Človek by vo svojej viere nemal izolovať na dlho do samoty. Nemal by sa na dlho odťahovať od spoločenstva s bratmi a sestrami. Pretože sa môže rýchlo unaviť a jeho ruky začnú časom od únavy ochabovať ako aj tie Mojžišove. Taký človek postupne redukuje svoju účasť na bohoslužobných aktivitách. Ukáže sa už len „kedy – tedy“ a postupne sa od Boha i od spoločenstva Božieho ľudu vzďaľuje. Takisto jeho komunikácia s Pánom Bohom v modlitbe „pokuľháva“. Práve vtedy je dobré, ak nie je sám. Ak pri sebe má bratov a sestry, ktorí sú v stave pomôcť mu držať jeho ruky vystreté k nebesám. Práve vtedy je dobré, ak nám má kto pomôcť posilniť nášho ochabnutého ducha a potiahnuť nás po tej úzkej ceste, ktorá vedie do kráľovstva nebeského. Práve vtedy sa dokáže sila spoločenstva, ktoré dokáže v modlitbách myslieť na svojich jednotlivých členov a tak ich posilňovať.
Ako som už naznačil, pri tomto príbehu sa prvýkrát stretávame s menom Józuu. Mojžiš má za úlohu vštepiť mu do pamäti túto udalosť ako víťazstvo Hospodina, ktorý napokon vytrie meno Amaléka z povrchu zeme. Mojžiš, dalo by sa povedať, je tu teda v pozícii vychovávateľa. Jeho úlohou nie je len doviesť Izrael cez púšť do zasľúbenej zeme, ale tiež vychovať si po sebe nástupcu, ktorý národ povedie po jeho smrti.
Drahí bratia, milé sestry, toto je ináč aj naša úloha. Pán Boh nás do tohto sveta nepostavil len preto, aby sme ako kresťania mysleli len na svoje spasenie a nestarali sa do druhých. Postavil nás tu aj preto, aby sme si vychovávali svojich potomkov. Nástupcov, ktorí po nás prevezmú tú „štafetu viery“. Milí priatelia, v čom spočíva výchova našich detí či vnúčat k zbožnosti? Iba v tom, že ich prihlásime na náboženstvo, privedieme na besiedku, možno sa s nimi večer pomodlíme? Alebo im aj na našom živote ukazujeme víťazstvá a vštepujeme im, že sú to v podstate víťazstvá Hospodinove? Neraz sa čudujeme, že naše deti srdcom neprirástli k viere, no sami ju neraz deklarujeme iba slovami, aj to možno nie vždy jednoznačne. Je to síce lepšie ako nič, ale zdá sa, že to v tejto dobe ani zďaleka nestačí. Hľadajme preto a vnímajme v našom živote Božie zásahy, Božie víťazstvá a prejavy Božej moci! A vydávajme o nich svedectvo pred ľuďmi, tak ako aj Mojžiš pred svojim nástupcom Józuom! Vydávajme o nich svedectvo pred svojimi deťmi, pred svojimi vnúčatami, aby cirkev ani v tomto meste neumrela spolu s nami! Amen.
