1. sviatok Svätodušný – Viera : iba vec súkromná?
Written by radovan on máj 12, 2016 in - No Comments
1. sviatok svätodušný – 15. 5. 2016
„Viera – iba vec súkromná?“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Skutky apoštolov 2, 1 – 18
1 Keď prišiel deň Letníc, boli spolu na jednom mieste. 2 Tu zrazu povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. 3 I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa, usadili sa na každého z nich 4 a Duch Svätý naplnil všetkých, takže začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. 5 A boli vtedy v Jeruzaleme Židia, zbožní mužovia zo všetkých národov pod nebom. 6 A keď povstal ten zvuk, zbehlo sa mnoho ľudí a žasli, že počuli apoštolov hovoriť každý vo svojej reči. 7 I užasli všetci a divili sa hovoriac medzi sebou: Či, hľa, všetci títo, ktorí hovoria, nie sú Galilejci? 8 Ako ich teda počujeme (hovoriť) každý vo svojej reči, v ktorej sme sa narodili. 9 Partovia, Médovia, Elamiti a obyvatelia Mezopotámie, Judska, Kappadokie, Pontu, Ázie, 10 Frýgie, Pamfylie, Egypta a krajov Líbye pri Kyréne, prechodne bývajúci Rimania, 11 Židia a prozelyti, Kréťania a Arabi, počujeme ich vo svojich rečiach hovoriť veľké veci Božie? 12 A všetci žasli a bezradne sa spytovali medzi sebou: Čo to má znamenať? 13 Ale iní sa posmievali hovoriac: Opili sa mladým vínom! 14 Tu povstal Peter s jedenástimi a pozdvihnúc svoj hlas, takto prehovoril: Mužovia, Židia, a všetci, ktorí bývate v Jeruzaleme, počujte moje slová a vedzte toto: 15 Títo iste nie sú opití, ako sa domnievate; veď je ešte len deväť hodín ráno. 16 Ale toto je, čo povedal prorok Joel: 17 V posledné dni – hovorí Boh – vylejem zo svojho Ducha na všetkých ľudí, a vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať; vaši mládenci budú vídať videnia a vaši starci snívať sny. 18 Aj na svojich služobníkov a na svoje služobnice vylejem v tie dni zo svojho Ducha, a budú prorokovať.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, vážení bratia baníci, milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
I keď to, čo poviem, znie dosť svetsky, predsa len je to pravda. Kresťanská cirkev dnes oslavuje. Oslavuje svoje narodeniny, svoj zrod. My sme si síce zvykli na tvrdenie, že viera je súkromnou záležitosťou každého človeka, ale keď sa dnes lepšie pozrieme na informáciu o zrode cirkvi, vidíme v tom všetko iné, len nie súkromnú záležitosť. Zrod cirkvi určite nenastal v súkromí a všetkej tichosti. Práve naopak! Sprievodné znaky tohto procesu boli viditeľné i počuteľné. Jednoducho: nedalo sa prehliadnuť, že niečo výnimočné sa udialo. 2 Tu zrazu povstal zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. 3 I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa, usadili sa na každého z nich – tak to pre nás zaznamenáva evanjelista Lukáš, ktorý je autorom spisu Skutky apoštolov.
Po týchto udalostiach učeníci priam horia pre Ježiša. Sú zapálení pre svedectvo o Ňom. Akoby boli vo svojej viere nakopnutí a opätovne naštartovaní, či pozitívne motivovaní. Nuž a to pri nich spôsobuje jedno : už sa viac nemôžu uťahovať pred svetom a skrývať v strachu o svoj život, o svoju holú pozemskú existenciu. Musia ísť s pravdou von. Odteraz v sebe majú neprekonateľnú túžbu všetkým hovoriť o tom, čo spolu s Pánom Ježišom prežili, ako veľmi ich ovplyvnila Jeho smrť i vzkriesenie. Až doteraz pochybovali, báli sa, nerozumeli, nie celkom chápali, čo sa to s ich Majstrom stalo. No teraz sú plní odvahy a túžby ísť s evanjeliom, s tou dobrou správou o spasení hriešneho človeka skrze vieru v Ježiša Krista, do sveta a na verejnosť. To, čo spoznali, čomu uverili, si už teda viac nechcú nechávať sami pre seba ako súkromnú záležitosť. Naopak! Chcú to takpovediac – zverejniť.
Bratia a sestry, to prvé, čo si z dnešného sviatku chceme vziať a o čo chceme prosiť, by sa dalo vyjadriť takto : Prestaňme už konečne kresťanstvo a vieru v Krista vnímať len ako vec súkromnú, či kostolnú! Vieru v Boha, evanjelium ani Boha samotného nemožno zamknúť do kostola! To všetko musí ísť, naopak, von, do tohto sveta, medzi ľudí. Viera a jej prejavy musia žiť v našom každodennom uvažovaní, rozhodovaní, správaní, hodnotách i prioritách. Inak sa podobáme tým vystrašeným učeníkom, ktorým tiež hrozilo, že sa stanú súkromníkmi viery a toho, čo so svojim Kristom prežili. No keď zomrú, zomrie s nimi definitívne aj Kristus, aj evanjelium aj viera. Vďaka Bohu, že tomu pred 2000 rokmi Duch Boží zabránil a bráni tomu až doteraz. Vďaka Bohu, že si v procese šírenia Kristových myšlienok, v šírení ponuky spásy a evanjelia dnes používa i nás, slabých, nedokonalých, bojazlivých a nehodných!
No priznajme si, aké sú prejavy našej viery? Aké svedectvo dávame svojim deťom, vnúčatám, či priateľom? Ako ich privádzame ku Kristovi, či k viere? Hovoríme im o tom, čo my sami s Bohom prežívame, ako nám On pomáha a vedie nás po cestách života? Alebo im možno ani nemáme čo povedať? Nestalo sa zo súčasného kresťanstva neraz iba obyčajné obradníctvo v zmysle pekných, priam až umelecky stvárnených bohoslužieb, s prednesom poézie či vystúpením spevokolíku? Obradníctvo v zmysle, že sa patrí dať sa pokrstiť, patrí sa dať sa vykonfirmovať, patrí sa zobrať sa v kostole a patrí sa dať sa pochovať s farárom. Iste, tradícia je lepšia ako vôbec nič, ale len ona sama o sebe nestačí. Ani zďaleka nestačí. To je ako keby bol človek v nemocnici napojený na prístroje, ktoré ho udržujú pri živote. Síce ešte žije, nie je prehlásený za mŕtveho, ale čo je to za život?! Asi takto by sa dalo obyčajné obradníctvo na jednej strane porovnať so skutočným živým vzťahom so živým Kristom na strane druhej. Živý vzťah s Kristom – ten spôsobuje v človeku akýsi zápal, oheň, horlenie za Božie veci, taký zdravý nepokoj, ktorý vedie človeka k aktivite pre dobro tohto sveta a angažovanosti pre dobro blížneho. Človek ani nevie, odkiaľ pre takýto život berie silu. Pre mňa to nie je nič iné ako dôkaz pôsobenia a moci Ducha Božieho v takomto človeku.
Bratia a sestry, pokiaľ je to v našich životoch, v našom kresťanstve či cirkvi nie také, ako som naznačil, potom sa pýtajme, koľko priestoru dávame Duchu Svätému a Jeho pôsobeniu v nás? Chceme vôbec, aby v nás pôsobil? Prosíme o dar Ducha Svätého? Alebo sme spokojní s tým ako to je a nič na svojom živote meniť nechceme, pretože tak sme si jednoducho zvykli? To prvé, čo si teda musíme všimnúť je to, že cirkev v tomto svete má byť všetko iné, len nie nejaký zbožný kútik niekoľkých pobožných na periférii spoločnosti, ktorý z času na čas pýta nejakú almužnu na prežitie, no nemá čo hodnotné a zmysluplné ponúknuť. Cirkev musí byť v tomto svete vidieť a cítiť. Nie však prostredníctvom nechutných a pohoršujúcich káuz, ale prostredníctvom úprimného záujmu o druhého človeka, o pomoc blížnemu, o jeho večnú spásu a záchranu. Vy ste svetlo sveta. Vy ste soľ zeme, hovorí Ježiš. To je cieľ, ku ktorému sme dnes v moci Božieho Svätého Ducha povolaní, bratia a sestry.
Verím, že to bolo pôsobenie a vedenie Ducha Svätého, ktorý aj baníkom tu v Dobšinej pred mnohými rokmi dal múdrosť, a tak sa zrodila myšlienka baníckeho bratstva – Bruderschaftu, ktorý okrem reprezentačných funkcií spĺňal aj jednu ušľachtilú a bohumilú úlohu solidarity a pomoci blížnemu v núdzi. Jednalo sa najmä o pomoc vdovám po tragicky zosnulých baníkoch a sirotám, ktoré ostali nezaopatrené. Bolo to svojim spôsobom božské poslanie pre neľahkú dobu a situáciu, v ktorej sa takýto núdzni ľudia ocitli. Veď Pán Boh o sebe vo svojom slove hovorí, že je Bohom vdov a sirôt. Mám za to, že solidarita baníkov z minulosti bola akousi predĺženou Božou pomocnou rukou v tomto svete. Tým, ktorí banské práce v podzemí prežili, Boh vyplnil ich krásny banícky pozdrav: Zdar Boh! Áno, doprial im zdaru, úspechu i pomoci. A oni na oplátku Bohu ako prejav vďačnosti sa zas ujímali tých, ktorí nemali toľko šťastia a prišli o živiteľov svojich rodín.
To druhé, čo si chcem všimnúť z prečítaného textu Písma Svätého je to, že skutočné svedectvo o Kristovi musí byť nielen verejné, ale aj jasné a zrozumiteľné všetkým, ktorí ho počúvajú. Koľko zloby i v tomto smere cirkev napáchala, keď namiesto toho, aby ľuďom jasne a v čistote slovo Božie zvestovala, ho skôr deformovala a zahmlievala! Prosme dnes preto Ducha Božieho i to, aby sme ako kresťania vedeli správnym spôsobom zareagovať, keď sa treba priznať ku Kristovi. Aby sme sa nevystrašili ani nehanbili za Toho, ktorý za nás život položil, ale vedeli jasne proklamovať svoju vieru. Majúc pritom na mysli Kristove slová : Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojim Otcom v nebesiach. Kto by sa však hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka pred svojim Otcom v nebesiach a pred nebeskými anjelmi. Bratia a sestry, myslím, že to sú dostatočne silné slová, ktoré nepotrebujú veľký komentár. Naopak! Sú to slová, ktoré potrebujeme žiť, nie o nich veľa hovoriť.
To tretie, čo pre mňa z dnešného kázňového textu vyplýva je to, že viera ide nielen na verejnosť, medzi ľudí, ale musí znášať aj výsmech, posmešky, či ponižovanie. Ale iní sa posmievali hovoriac: Opili sa mladým vínom! – áno, tak sme to počuli. Predsa však : hlúpe reči veriaceho človeka nemajú odradiť od správnej cesty, na ktorú sa vydal a o správnosti ktorej je presvedčený. Ak je jedna sprostá poznámka na moju vieru či náboženstvo silnejšia než moja láska a vzťah k Bohu, potom moja viera fakt za veľa nestojí. Prosme preto dnes Ducha Božieho i o to, aby nám dával veľa vnútorných síl na prekonanie irónie nášho prostredia, možno neraz aj našich domácich, s ktorými žijeme pod jednou strechou! Prosme o to, aby sme ostali verní.
Kiežby nám ako vzor v takejto situácii slúžila reakcia apoštola Petra : 15 Títo iste nie sú opití, ako sa domnievate; veď je ešte len deväť hodín ráno. 16 Ale toto je, čo povedal prorok Joel: 17 V posledné dni – hovorí Boh – vylejem zo svojho Ducha na všetkých ľudí, a vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať; vaši mládenci budú vídať videnia a vaši starci snívať sny. 18 Aj na svojich služobníkov a na svoje služobnice vylejem v tie dni zo svojho Ducha, a budú prorokovať.
Kiežby Boh mocne zoslal svojho Ducha dnes i na nás, na svoj ľud, na svoju cirkev, na toto mesto a naplnil nás darom múdrosti, rozvahy, pokory, bázne i vernosti Božím cestám, slovám i princípom! Kiežby Duch Boží mocne transformoval, premieňal naše životy, hodnoty, postoje i myslenie. Kiežby sme sa za svoju vieru a Krista nehanbili! Kiežby sme boli pre tento svet zrozumiteľní, atraktívni, príťažliví, nie pohoršujúci a odpudzujúci. Kiežby sme dokázali pre Krista znášať aj ťažkosti vo viere a prinášať obete. Uvedomujeme si, že sami zo seba to nezvládneme a preto prosíme : Veni Sancte Spiritus – Príď Duchu Svätý! Príď a naplň nás svojimi dobrými darmi! Amen.
