8. po sv. Trojici – Stigmy
Written by radovan on júl 13, 2016 in - No Comments
8. po sv. Trojici – 17. 7. 2016
„Stigmy“
Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je so všetkými vami! Amen.
Galatským 6, 14 – 18
14 No ja sa v nijakom prípade nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého je pre mňa svet ukrižovaný a ja pre svet. 15 Lebo nezáleží ani na obriezke, ani na neobriezke, ale na novom stvorení. 16 A nad všetkými, čo budú konať podľa tohto pravidla, pokoj a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom. 17 A odteraz nech ma už nik ničím neobťažuje, lebo ja nosím na svojom tele Ježišove znaky. 18 Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom, bratia. Amen.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Známy rímsky štátnik a rečník Cicero zvykol obhajovať obžalovaných poukazovaním na jazvy na ich telách. Tie mali byť dôkazom ich dôstojnosti a ctihodnosti. Tieto jazvy mohli títo ľudia získať pri rozličných hrdinských príležitostiach, ako boli napríklad obrana štátu, služba spoluobčanom alebo ťažká práca pri budovaní spoločných hodnôt. Takéto jazvy poukazovali na opravdivý charakter a zmýšľanie konkrétnych ľudí.
Taliansky spisovateľ Primo Levi mal až do smrti na viditeľnom mieste tela vytetované číslo, ktoré dostal počas druhej svetovej vojny ako väzeň v koncentráku. Keď sa ho pýtali, prečo si to nedá odstrániť, veď dnes už predsa existujú metódy plastickej chirurgie, ktorými by sa to dalo, on im odpovedal : „A prečo by som to mal robiť? Nech ľudia vidia kde som bol a čo som prežil. Ja sa za to nehanbím.“
V prečítanom odseku z listu Galatským kresťanom sme počuli, že aj apoštol Pavol spomína rany na svojom tele, ktoré utŕžil za svoju vernosť Kristovi. Tieto rany sú pre neho znakom jeho vernosti a hodnovernosti ako Kristovho apoštola.
Bratia a sestry, človek toho môže veľa nahovoriť a vykonať veľa obdivuhodných skutkov, no až utrpenie za to, čo hovorí, dáva jeho slovám a zmýšľaniu hodnovernosť. V Pavlových časoch i v dnešných dňoch je ešte stále veľa mužov a žien, ktorí majú na svojom tele jazvy a rany pre vernosť Kristovi a Jeho ideálom. Medzi prvotnými kresťanmi boli najctenejšou skupinou mučeníci. Ľudia si ich už zaživa ctili ako svätcov a prosili ich o príhovor pred Bohom v ich modlitbách. Niektorí mučeníkov dokonca nepovažovali už ani za ľudí a videli v nich rovno anjelov. Túto vážnosť im pritom dodávali ich rany a jazvy.
Je to zvláštne, ale tak nejako to funguje. Láska a vernosť sú len tam, kde sú jazvy a rany. Nuž a keďže toto kritérium je kritériom aj našej vernosti Kristovi a ľuďom, pozrime sa na to, kde a ako by malo byť ono viditeľné. Lev Nikolajevič Tolstoj v jednej zo svojich kníh poukazuje na ideálneho cára, ktorého dom bol nepretržite otvorený pre každého a kde sa mohol posadiť k stolu každý, kto len chcel. Cár mal však predsa len jednu podmienku : každý jeho hosť mu musel pri príchode do jeho domu a pred zasadnutím k stolu ukázať svoje ruky. Tí, ktorých ruky boli tvrdé, zodraté, zjazvené a mozoľnaté, čo bolo dôkazom ich tvrdej a poctivej práce, boli posadení na čestné miesta za vrchstolom a boli im predkladané tie najlepšie jedlá. Tí, ktorých ruky boli jemné, pestované a šetrené, boli posadení na koniec stola a jedlo, ktoré im ponúkali, pozostávalo iba z chlebových kôrok a odrobín. Ruky boli znakom človeka. Tvrdé ruky poukazovali na život námahy, obetavosti, odriekania a utrpenia. Jemné zas na pohodlný a bezstarostný život.
Bratia a sestry, samozrejme že ruky sú tuná iba symbolom. Námahu, obetavosť a utrpenie človeka je možné vidieť aj na mnohých iných častiach jeho bytosti : na jeho tele, na jeho tvári, na jeho pohľade, či povahe. Podobne je možné vidieť aj opak : neschopnosť k obetavosti a neochotu namáhať sa.
Viete na prvý pohľad rozpoznať človeka, ktorý na sebe pracuje a ktorý, naopak, na sebe pracovať nechce? Ten, ktorý na sebe pracuje, je síce doráňaný, ale zároveň sa na ňom zračí dobrota, ústretovosť a láska k ľuďom. Človek, ktorý na sebe nepracuje, vyžaruje nervozitu, zaľúbenosť do seba, nedotklivosť a niekedy až chorobný narcizmus. A hlavne : spôsobuje rany a jazvy. Nie tak na telách iných ako skôr na ich duševne a duchovne, a predovšetkým na vzťahoch. Kristus nám svoju lásku a vernosť dokázal nie dávaním a spôsobovaním rán a jaziev, ale ich prijímaním.
Milí priatelia, rana sa po grécky povie stigma. Stigmy boli v dobách antického Grécka a Ríma znakom potupy, lebo ich na svojich telách nosili otroci. Prví kresťania si zvykli na svoje telá tetovať znaky poukazujúce na Krista, napríklad kríž ale písmeno „X“ (ch – znamenajúce Christos). Je dosť možné, že keď apoštol Pavol hovorí o znakoch na svojom tele, poukazuje práve na tieto tetované znaky, stigmy. V prvom rade však nehovorí o znakoch, ktoré si dal na sebe vytetovať on sám. Hovorí o znakoch – stigmách, ktoré utŕžil kvôli vernosti Kristovi od svojich odporcov a protivníkov. Určite to boli jazvy po kameňovaní, či jazvy po bičovaní, resp. stigmy spôsobené kadejakým životným strádaním kvôli viere v Krista Pána.
Bratia a sestry, aj my, pokiaľ sme verní Kristovi, budeme mať na sebe jazvy a rany. Budú to rany spôsobené bojom so sebou samými. Bojom o svoj rast, o sebadisciplínu, o zanechanie života v neresti, o odstránenie nejakej slabosti. Budú to však aj jazvy spôsobené nám inými. To sú jazvy, ktoré sa udeľujú v prenasledovaniach. Medzi nami je viacero ľudí s jazvami tohto charakteru. Vy, starší páni a dámy, ktorí ste si prežili v dobe predošlej svoje za to, aby ste mohli praktizovať svoju vieru. Iba sám Pán vie o všetkých vašich jazvách. Zaslúžite si za to našu úctu. Verte, že Pán vám to nezabudne.
Budú to však aj jazvy spôsobené našou snahou o žitie života lásky a obetavosti : tým, že budeme iným chcieť pomôcť pri znášaní ich bremien a krížov. Tým, že budeme slúžiť iným v ich biede a nedokonalostiach a pod. Budú to tiež jazvy spôsobené bojom o zachovanie vernosti vo vzťahu – napríklad v manželstve, či v spoločenstve. Máme tendenciu pri prvých ťažkostiach vo vzťahoch utiecť. To preto, nakoľko sa bojíme rán. Útek však nie je dôkazom vernosti a toho, že nám na druhom človeku záleží. Rany sú a budú. Jedno ľudové príslovie hovorí : Povedz mi čo čítaš a ja ti poviem aký človek si. Táto múdrosť by sa dnes dala parafrázovať možno aj do takejto podoby : Ukáž mi svoje rany, a ja ti poviem, ako ti na vzťahu a na ľuďoch, o ktorých ide, záleží.
Nuž a zrejme to budú aj jazvy udelené za našu vernosť ideálu, napríklad za spoločné dobro, za národ, či za presadzovanie nejakej prospešnej vízie. Ľudia poväčšine nechápu priekopníkov, vizionárov, či obetavcov. Ich inakosť im dávajú pocítiť.
Drahí priatelia, tak ako Kristus trpel a trpí s nami, aj my máme trpieť s inými. Majme však na mysli, že zachovávanie prikázaní nás ešte nerobí Kristovými nasledovníkmi. Tými nás robia až rany pre Krista. Jednoducho je to tak : ak chceme Krista nasledovať, nevyhneme sa jazvám.
Jedna legenda hovorí o istom mníchovi, ktorý sa snažil o rast v nasledovaní Krista. Prišiel k nemu iný človek a ponúkol mu svoju pomoc. Mních sa ho pýta, kto je. On na to, že je Kristus. Mních však pokračuje : „Ale kde máš kríž? Ja Krista bez kríža a rán nepoznám.“ Bratia a sestry, tak ako Kristus bez kríža a rán nie je pravým Kristom, podobne ani kresťan bez rán nie je pravým kresťanom.
Bratia a sestry, pointou dnešného kázania určite nebolo to, aby sme sa ako kresťania úmyselne vystavovali nebezpečenstvu a robili si problémy, či vytvárali jazvy. Nie každá životná jazva je totiž na našom tele kvôli Kristovi. No pokiaľ to s Kristom myslíme vážne, tie jazvy sa objavia aj sami, a to bez toho, aby sme ich my sami vyhľadávali alebo si ich spôsobovali. Pán Ježiš nás dnes povzbudzuje slovami : Neboj sa toho, čo máš trpieť! Ináč povedané : Neutekaj v živote pred utrpením pre vieru v Krista! Bojuj dobrý viery! A mysli na odmenu, ktorá je pre teba pripravená! Kiežby stigmy pre Krista, pre vieru v Neho, pre vernosť voči Nemu, stigmy na našom tele, či našej duši pre nás neboli zahanbením a potupou, ale tou najväčšou oslavou, ktorú počas života môžeme mať! Amen.
Použité materiály : Milan Bubák – Dve vína /Kázne/
