12. po sv. Trojici – O dare reči
Written by radovan on aug 10, 2016 in - No Comments
12. po sv. Trojici – 14. 8. 2016
„O dare reči“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 29, 13 – 16. 18 – 21. 24
13 Pán povedal: Pretože sa mi tento ľud chce stať blízkym iba svojimi ústami a ctí si ma iba svojimi perami, no jeho srdce je ďaleko odo mňa a jeho bázeň voči mne je naučeným ľudským príkazom, 14 opäť budem konať divy pre tento ľud, div za divom, a múdrosť jeho mudrcov sa stratí, rozumnosť jeho rozumných sa skryje. 15 Beda tým, čo pred Hospodinom hlboko ukrývajú svoj zámer, svoje skutky v tme a hovoria: Kto nás vidí a kto o nás vie? 16 Je to vaša zvrátenosť! Či možno hrnčiara hodnotiť ako hlinu? Môže dielo povedať svojmu tvorcovi: Nevytvoril si ma!? Povie azda váza hrnčiarovi: Nič nechápe!? 18 V ten deň hluchí budú počuť slová knihy, oči slepých precitnú z temnoty a tmy. 19 Ponížení sa opäť budú radovať v Hospodinovi a najbiednejší z ľudí budú plesať vo Svätom Izraela. 20 Veď zmizne násilník, zhynie posmievač a vyhubení budú všetci, čo zamýšľali konať neprávosť, 21 čo obviňovali človeka pre jedno slovo, čo sudcovi v bráne kládli osídla, čo za nič súdili spravodlivého24 Zblúdení duchom získajú poznanie, reptajúci prijmú poučenie.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Téma dnešnej nedele našu pozornosť upútava na jeden úžasný fenomén, ktorým ako ľudia disponujeme. Je to reč. Reč pritom zostavovatelia tém jednotlivých nedieľ, ktorými počas celého cirkevného roka prechádzame, vnímali ako Boží dar. Preto – Boží dar reči. Áno, priatelia, reč, schopnosť komunikovať, schopnosť vyjadrovať sa je niečo úžasné. Pravdepodobne len málokedy sa nad tým pozastavíme a zväčša to vnímame ako samozrejmosť. Zázrak reči si však veľmi dobre uvedomujú napríklad rodičia, detičkám ktorých sa postupne „rozväzuje“ jazyk a vydávajú zo seba svoje prvé ma – ma, ta – ta, ba –ba, de –de, ga – ga. Zázrak reči si však veľmi dobre uvedomujú aj tí, ktorí o ňu z nejakého dôvodu prišli. Zväčša sa jedná o ľudí po ťažkých mozgových príhodách, ktorí sa niekedy musia učiť hovoriť úplne od začiatku.
Dá sa povedať, že reč je rovnako tak jedným z rozdielov medzi človekom a zvieratami. Zvieratá jednoducho nevedia rozprávať. Je pravda že aj medzi zvieratami fungujú určité obmedzené nástroje komunikácie, čo pekne vidno v prírodopisných filmoch, ale o hovorení, o reči, či komunikácii ako ju poznáme my, tu doslova nemôže byť reč. Jedine človek dokáže pomocou slov vyjadriť svoje pocity, potreby, svoj momentálny stav, očakávania, túžby a podobne.
Slová zo Starej zmluvy, z proroka Izaiáša, ktoré sme si dnes prečítali, nám poukazujú na to, na čo predovšetkým Boh dal človeku dar reči. Izaiáš nám pritom ponúka dva pohľady na vec. Jeden pozitívny a druhý negatívny. Ten pozitívny pohľad na vec spočíva v tom, že dar reči bol človeku daný predovšetkým na to, aby ním oslavoval, uctieval a velebil Boha. Ten negatívny spočíva v tom, na čo tento dar človeku daný nebol. Nebol mu daný na to, aby ním človek podvádzal svojho blížneho, strojil mu pád, resp. naňho krivo žaloval alebo proti nemu krivo svedčil. Reč nám rovnako tak nebola daná preto, aby sme ňou urážali, tak ľudí ako aj Boha, a to svojim klamstvom, či vyvyšovaním sa.
Poďme však pekne po poriadku. Proroctvo, ktoré je dané Izaiášovi obsahuje najprv výčitku, že ľud slúži Hospodinovi len vonkajšími spôsobmi. Nie je to po prvý raz, čo prorok toto vyvolenému národu vytýka. Už aj v skorších kapitolách svojho proroctva Izaiáš ľudu vytýka, že zachováva len formálne rituálne obrady. Tentokrát mu vytýka zbožné reči, zatiaľ čo srdce ostáva nedotknuté, nezasiahnuté ani nepremenené. Bázeň pred Bohom, teda viera, ktorá sa v úcte skláňa pred Hospodinom, sa vo vyvolenom ľude premenila iba na teoretické učenie a zbožnú tradíciu. Áno, to všetko sú zvyky, ktoré ľudia snáď aj oduševnene odovzdávajú svojim potomkom. Pravdepodobne ich aj horlivo zachovávajú, no vnútro človeka to pritom nijako nezasahuje, nepremieňa to srdce a nevedie to k novému životu.
Bratia a sestry, aj keby sa jednalo o veľmi múdre učenie, názory a rituály, Hospodinov súd odhaľuje ich márnosť a prázdnotu – a to k nesmiernemu prekvapeniu a údivu tých, ktorí práve v tejto tradícii vidia niečo stále a trvalé. Za povšimnutie stojí aj to, že Hospodin nehovorí o Izraeli ako o svojom ľude, ale ako o „tomto ľude“. Znamená to, že „starozákonná cirkev“ sa svojmu Pánovi a Vykupiteľovi odcudzila natoľko, že prestáva byť jeho ľudom.
Drahí priatelia, nie je toto bolestivé odhalenie aj mnohých našich cirkevných spoločenstiev a v mnohom aj spôsobov našej cirkvi vo všeobecnosti? Človek nejeden raz nadobúda pocit, že i v našich zboroch, seniorátoch, dištriktoch, či vo vedení cirkvi je veľa zbožných, pekných rečí, veľa pekných slov, veľa pekných zdedených obradov a rituálov, no srdcia ľudí ostávajú veľakrát akoby nezasiahnuté, nezmenené, zatvrdnuté, sebecké, mysliace len na seba, svoj prospech a záujem. Je však náš záujem aj Božím záujmom? Je to, čo je prospešné pre nás, prospešné aj pre Boha a Jeho vec? Nie sme to aj my, kto je Bohu blízko len svojimi ústami, kto Ho ctí len svojimi perami, no naše srdcia sú od Neho ďaleko? Nie je aj naša viera len niečím zdedeným po našich predkoch? Teda, niečo na spôsob : Dedičstvo našich otcov treba zachovať. Ja by som však povedal : nielen zachovať, ale predovšetkým aktívne žiť a aktívne odovzdávať svojim potomkom. Ináč je to len zbožná, no mŕtva tradícia, plná prázdnych rečí a slov.
Azda najtvrdšie pokarhanie ľudu je spojené s podobenstvom o hrnčiarovi a ním vyrobenej nádobe. Prorok Izaiáš tu tvrdo kritizuje zvrátenosť ľudského srdca. Vzťah človeka a Boha je obrátený naruby. Výtvor sa jednoducho nechce hlásiť a priznať k svojmu tvorcovi. Dokonca ho obviňuje z neschopnosti. Nikto akoby nedbal na vôľu Hospodinovu a nikto nepočíta s tým, že Božie slovo platí pre všetky oblasti života.
Bratia a sestry, aj pri počutí tohto podobenstva sa súdny človek musí cítiť previnilo. Či to takto nie je aj v našej spoločnosti? Čím ďalej, tým viac ľudí sa jednoducho prestáva hlásiť a priznávať k svojmu Stvoriteľovi. Žijú si tak, akoby Boha doslova ani nebolo. Sami sú si zákonom. Sami sú si bohom. Sú presvedčení, že sa nikomu nebudú musieť za nič zodpovedať. Ľudia čím ďalej, tým viac nemajú problém Boha obviňovať za situáciu vo svete. Akoby nám Pán Boh kázal zabíjať sa, okrádať sa a škodiť si. Nemálo je tých, ktorí sú presvedčení, že Boh, ak už musí niečo hovoriť, tak je to vyhradené len pre priestor chrámu, no v bežnom živote nás už nemá čím osloviť, nemá nám čo ponúknuť.
Milí priatelia, je azda dobré vedieť, že obraz hrnčiara a hrnčiarskej nádoby sa v Písme svätom používa často pre opis vzťahu Boha a človeka. Vyjadruje na jednej strane zvrchovanosť Boha a na druhej strane krehkosť, nestálosť a niekedy až úbohosť a bezcennosť človeka, pokiaľ ten vo svojom živote zabudne na svojho Stvoriteľa, na Jeho oslavu, na službu Jemu, na bohoslužbu. Na to, že reč nám bola daná predovšetkým na to, aby sme mohli komunikovať so svojim Tvorcom. Dobre si všimnime, že podľa tohto podobenstva hodnota človeka spočíva predovšetkým v jeho spojení so Stvoriteľom. Ináč povedané : človek, ktorý spojenie, či komunikáciu so svojim Stvoriteľom z akýchkoľvek dôvodov prerušil, akoby strácal na cene. V Božích očiach je síce stále cenný, a to až natoľko, že Boh za neho na tento svet neváhal poslať a nechať zomrieť svojho jednorodeného Syna. No človek o túto hodnotu nestojí, nie je ochotný privlastniť si ju. Nedokáže ani nechce pre ňu nič obetovať, ani sa jej vzdať. Stráca tak na cene, pretože pohŕda to najvyššou hodnotou večného života, ktorý môže mať jedine skrze vieru v Krista.
Bratia a sestry, predsa však nie len o Božej zdrvujúcej kritike a súde je Izaiášovo proroctvo. Do všetkého toho nám dnes zaznieva aj hlas nádeje. Nuž a nádej je v tom, že Božie súdy nebudú trvať stále. V Božom pláne predstavujú iba krátke obdobie, po ktorom nastane premena všetkého, nové nebo a nová zem. Najdôležitejšia je pritom zmena človeka. Tí, ktorí nepočúvali ani neposlúchali slovo, alebo mu nerozumeli, raz porozumejú. Pokorní a úbohí budú blahoslavení. B Božom kráľovstve nebude mať miesto nič zlé, skazené a nečisté, pošpinené ľudskou zlomyseľnosťou. A preto všetci, ktorí konajú nespravodlivo a lživo, všetci, ktorí zneužívajú svoju reč a slovo a pohŕdajú právom – raz definitívne skončia. Nový vek, ktorý nastane, bude vekom múdrosti a poznania Hospodinovej svätosti.
Je fakt, milí priatelia, že toto starozmluvné proroctvo má svoj eschatologický náboj. To znamená : stále čaká na svoje naplnenie. V kázni sme predsa mohli počuť, že aj keď bolo vyslovené pred niekoľkými tisíckami rokov, mocne sa dotýka a obviňuje aj nás dnes. Zisťujeme, že človek sa vo vzťahu k Pánu Bohu veľmi nezmenil. Naopak! Namiesto uctievania Boha a komunikácie s Ním od Neho uteká a navyše Ho ešte aj obviňuje. Namiesto konania práva vykonáva bezprávie, namiesto presadzovania spravodlivosti presadzuje nespravodlivosť, namiesto pravdy okolo seba šíri klam.
Aspoň z časti, hoc aj nedokonale, ale predsa len, sa tá zmena človeka, zmena jeho reči a slov tým pozitívnym spôsobom môže, má a dokonca musí pri nás odohrávať už aj tu, v tejto časnosti, počas nášho pozemského života. Nie všetko je len otázkou eschatologického kráľovstva nebeského. Veď kráľovstvo Božie je medzi nami už aj tu na tejto zemi, hovorí Pán Ježiš. Pokiaľ sme v Ježiša uverili a prijali sme Ho do života, potom sme spolu s Ním prijali aj dar Jeho Svätého Ducha. Nuž a ten nás chce deň čo deň učiť používať náš jazyk, naše slová a reč tým správnym spôsobom – t.j. na Božiu chválu, česť a oslavu.
20 Veď zmizne násilník, zhynie posmievač a vyhubení budú všetci, čo zamýšľali konať neprávosť, 21 čo obviňovali človeka pre jedno slovo, čo sudcovi v bráne kládli osídla, čo za nič súdili spravodlivého24 Zblúdení duchom získajú poznanie, reptajúci prijmú poučenie. Bratia a sestry, je na nás, na tebe i na mne, aby sme sa v Božej moci snažili i prostredníctvom svojich slov, rečí, myslenia i skutkov, prostredníctvom svojho premeneného života snažili robiť tento svet lepším miestom. Priestorom, kde bude vyvýšený Boh skrze svojich verných služobníkov. Pán Boh sám nech nám v tom pomáha! Amen.
