14. po sv. Trojici – Vďačnosti nikdy nie je dosť
Written by radovan on aug 24, 2016 in - No Comments
14. po sv. Trojici – 28. 8. 2016
„Vďačnosti nikdy nie je dosť“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Žalm 146, 2 – 10
1 Haleluja! Chváľ, duša moja, Hospodina! 2 Chváliť budem Hospodina, kým žijem, hrať a spievať budem svojmu Bohu po celý život. 3 Nespoliehajte sa na kniežatá, na človeka, lebo nemôže pomôcť. 4 Keď vyjde z nich duch, vrátia sa do zeme, v ten deň padnú ich plány. 5 Blahoslavený ten, komu pomáha Boh Jákoba, kto sa spolieha na Hospodina, svojho Boha. 6 On utvoril nebo, zem, more a všetko, čo je v nich. On zachováva vernosť naveky. 7 On obhajuje právo utláčaných, hladným dáva chlieb. Hospodin vyslobodzuje väzňov. 8 Hospodin dáva slepým zrak, Hospodin dvíha skľúčených, Hospodin miluje spravodlivých. 9 Hospodin chráni cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale marí zámery bezbožníkov. 10 Hospodin bude kraľovať naveky. Sion, tvoj Boh bude vládnuť z pokolenia na pokolenie. Haleluja!
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Jedna z vecí, na ktorej si ako rodičia či starí rodičia pri výchove svojich detí alebo vnúčat dávame záležať je, aby sa naši potomkovia vedeli poďakovať, aby boli vďační a nevnímali to, čo od nás dostávajú ako samozrejmosť. Je to potom dobrá vizitka výchovy, keď sa naše deti vedia celkom bezprostredne, bez pripomínania sami od seba iným ľuďom poďakovať. Pravda je však taká, že veci v živote nie sú zadarmo. Aby z našich detí či vnúčat vyrástli slušní, vďační ľudia, to si z našej strany – teda od rodičov, či starých rodičov vyžaduje nemálo úsilia, námahy a angažovanosti.
O vďačnosti pojednávam hneď na úvod preto, nakoľko tak znie aj téma dnešnej 14. nedele po sv. Trojici, ktorú v cirkvi slávime. A že to s tou vďačnosťou nie je až také samozrejmé ako by sa nám snáď mohlo zdať, to pekne vidíme aj na stránkach Písma Svätého. V Biblii sa nachádza množstvo výziev k vďačnosti. K tomu, aby sme ako ľudia nezabúdali prejavovať svoju vďačnosť oproti Hospodinu ako Darcovi všetkých dobrých darov. Keby vďačnosť bola našou prirodzenou vlastnosťou, zrejme by sa ani v Biblii toľko výziev k vďačnosti nenachádzalo. No realita je taká aká je. 146. žalm, ktorý zaznel v úvode, v sebe síce priamu výzvu k vďačnosti neobsahuje, vymenúva však viacero dôvodov, ktoré by človeka mali viesť k prejaveniu vďačnosti voči Pánu Bohu. Pozrime sa v tejto chvíli lepšie na tie dôvody, milí priatelia!
Azda to prvé, čo stojí za povšimnutie je tá skutočnosť, že žalmista akoby si najprv musel rozkázať chváliť Pána Boha. 1 Haleluja! Chváľ, duša moja, Hospodina! Pravda je totiž taká, že človek má skôr v povahe vychvaľovať sám seba, čo všetko on dokázal. Vyplýva z toho tá skutočnosť, že pre človeka to, žiaľ, nie je celkom prirodzené chváliť Boha, či Mu ďakovať. Človek skôr bude na Boha nadávať, obviňovať Ho za rôzne veci v živote či v dianí tohto sveta. Možno sa predsa len odhodlá prosiť Ho o pomoc, keď je mu fakt zle, ťažko a možnosti riešenia či východiská sa rapídne scvrkávajú. No je len málo tých, ktorí svoju vďačnosť, oslavu a chválu za preukázanú pomoc následne Pánu Bohu aj prejavia.
Nuž a keď je reč o prejavení vďačnosti, potom tu žalmista myslí na konkrétny verejný akt. Nemá na mysli len poďakovanie Pánu Bohu niekde doma v obývačke, i keď samozrejme i toto je správne. No práve týmto si dnes mnohí obhajujú svoju neúčasť na bohoslužbe v chráme, teda na verejnej oslave Pána Boha, dalo by sa povedať. Žalmista to však chce zrealizovať verejne. Chváliť budem Hospodina, kým žijem, hrať a spievať budem svojmu Bohu po celý život. Hranie a spievanie vždy upúta pozornosť okolia. To sa nedá plnohodnotne robiť niekde v skrytosti a tichosti. To jednoducho musí ísť von, do priestoru, medzi ľudí. Žalmista to dokonca nemieni robiť len na istú chvíľu. Vďačnosť voči Pánu Bohu pretavenú do hrania a spevu vníma skôr ako svoj celoživotný program. Týmto, drahí priatelia, sa stáva motiváciou i pre nás. Dozaista by to bolo pekné, keby súčasťou i toho nášho celoživotného programu bola aj oslava Pána Boha. Veď máme Mu za čo ďakovať.
Bratia a sestry, jedným z prvých vážnych dôvodov na vďačnosť, na chválenie a oslavu Boha, je Jeho vernosť, ako to z prečítaného vyplýva. Autor žalmu, pre ktorého sa oslava Boha stala životným poslaním, sa obracia na svojich poslucháčov a vyslovuje varovanie, aby sa nespoliehali ani na človeka ani na kniežatá. V tejto vete akoby boli zhrnuté dlhoročné skúsenosti, ale aj sklamania mnohých generácií, ktorí práve od svojich pozemských vládcov očakávali pomoc. Milí priatelia, neuvažujeme neraz podobne aj my sami? Koľkokrát sme sa už spoliehali na to, že máme známosť tam a tam a že to bude dobré? Koľkokrát sme už svoju dôveru vložili do rúk politikov, úradníkov či iných? No výsledkom nebolo veľakrát nič iné, len sklamanie. Pre autora žalmu je preto takéto počínanie načisto nerozumné. Veď skôr či neskôr sa človek vráti do zeme ako prach, nuž a v tej chvíli skončí všetko, o čo sa usiloval, čo plánoval. Proti falošnej istote založenej na človeku tak žalmista stavia dôveru v Hospodina ako Ochrancu a Spasiteľa. Proti slabosti a nestálosti človeka kladie Stvoriteľovu moc, ktorá trvá neustále a ktorej dôkazom je existencia neba, zeme a mora, vesmíru. Všetko je to podriadené Hospodinovej vláde.
Bratia a sestry, Hospodin je verný Boh. To je vysoko aktuálne vyznanie aj pre dnešok. Jeho slovo je spoľahlivé a o Jeho spásonosné činy sa možno oprieť. Jednoducho – dá sa im veriť. To všetko preto, nakoľko Božie konanie nie je viazané na človeka. Čo Boh povie, čo Boh vykoná, to platí za všetkých okolností. Pretože je verný Boh, je verné aj Jeho slovo, teda ináč povedané : pravdivé. To, že Boh je verný a pravdivý je potvrdené predovšetkým Jeho činmi. Nuž a tým najväčším dôkazom je to, že „Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal na svet, aby nik, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“
Božia vernosť, pravdivosť, spoľahlivosť a stálosť – to teda boli prvé žalmistove dôvody na prejavovanie vďačnosti Pánu Bohu. No tu jeho výpočet ani zďaleka nekončí. Hospodin je okrem toho aj spravodlivý. Má v sebe hlboko zakorenené niečo ako sociálne cítenie a súcit. On je ochrancom slabých a hladujúcich. On je osloboditeľom pre tých, ktorí znášajú ťažké bremená života. On je tiež osloboditeľom z hriechu, moci smrti a večného zatratenia. Je oporou slepým, tým telesne, ale aj tým duchovne. Všetkým zhovieva a dáva dosť času na zmenu. On miluje tých, ktorí šíria spravodlivosť, aby sa napokon ujímal všetkých osamelých, vdov a sirôt.
Milí priatelia, toto je ináč jedna zo základných právd starozmluvnej zbožnosti : Hospodin, ktorý je na jednej strane mocným Stvoriteľom, neprestáva byť súčasne na druhej strane láskavým a blízkym Otcom opustených a núdznych. Je to Boh, ktorý si plne zaslúži našu dôveru, veď v Ňom a pri Ňom je pomoc pre všetkých. Je to Boh, ktorý napriek svojmu majestátu a nekonečnosti ostáva blízko pri človeku. Nie je ďaleko od nikoho z nás. Nevzďaľuje sa dokonca ani vtedy, keď sa Jeho stvorenie voči Nemu búri, keď porušuje Jeho ustanovenia, keď mocní tohto sveta utláčajú pokorných. Veď práve tí, ktorí sú utláčaní a hladujúci, vdovy a siroty sú Jeho ľudom. Tí všetci sa totiž nemajú na čo spoliehať v tomto svete. Svoje útočisko vidia jedine vo svojom Bohu a v Ňom skladajú všetku svoju dôveru. Bratia a sestry, toto sú ďalšie dôvody, kvôli ktorým si Hospodin zaslúži nielen náš rešpekt, ale predovšetkým našu dôveru a vďačnosť.
Milí priatelia, celý svoj výpočet nakoniec žalmista uzatvára konštatovaním Hospodinovej stálosti a ešte raz Jeho blízkosti a dostupnosti pre všetkých. Tento Hospodin na jednej strane kraľuje. Na druhej strane nesedí niekde v nedohľadne, na Olympe, či vysoko nad oblakmi. Nie! Za svoje sídlo si zvolil Sion, jeden z kopcov Jeruzalema, ktorý je dosiahnuteľný a dostupný pre každého. Uprostred svojho ľudu prebýva neviditeľný večný Kráľ. Akoby sme tu počuli známe vianočné Emanuel – Boh s nami.
Pokolenia sa menia, jedni odchádzajú a upadajú do zabudnutia, druhí prichádzajú a rodia sa, ale tento Kráľ tu ostáva a nemení sa. Zakaždým je tu blízko pre svoj ľud. Počuje, keď Ho Jeho ľud chváli piesňami a modlitbami, ale predovšetkým svojimi životmi. Vie, čo sa odohráva vo svete i v srdci každého jedného z nás. Dokonca ani naše bolesti ani trápenia Mu nie sú neznáme. Iba Jemu patrí sláva, pretože iba Jemu hodno dôverovať.
Bratia a sestry, verím, že toto je dostatočný výpočet dôvodov, aby sme i my boli tomuto Bohu, ktorý sa súčasne v Krste svätom stal naším Otcom, vďační. Aby sa vďačnosť a oslava Boha stala i naším celoživotným programom. Amen.
