17. po sv. Trojici – Viera alebo skutky? Dilema či nepochopenie?
Written by radovan on sep 14, 2016 in - No Comments
17. po sv. Trojici – 18. 9. 2016
„Viera alebo skutky? Dilema či nepochopenie?“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho a od Pána a Spasiteľa nášho Ježiša Krista! Amen.
Jakub 2, 14 – 18
14 Čo osoží, bratia moji, ak niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho môže taká viera spasiť? 15 Ak brat alebo sestra sú bez šiat a chýba im denný pokrm, 16 čo im pomôže, ak im niekto z vás povie: Choďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa! — no nedáte im, čo potrebujú pre telo? 17 Tak aj viera: Ak sa nedokazuje skutkami, sama osebe je mŕtva. 18 Ale niekto povie: Ty máš vieru, ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti ukážem vieru zo svojich skutkov.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnes máme pred sebou pasáž, ktorá je pravdepodobne najznámejšou staťou z listu apoštola Jakuba. Je to text, ktorý sa často cituje a kvôli ktorému náš reformátor Dr. Martin Luther označil celú Jakubovu epištolu za tzv. „slamenú“, v zmysle : nedostatočnú. A síce kvôli – na prvý pohľad zjavnému narušeniu pavlovského konceptu viery – ako jediného prostriedku spásy a ospravedlnenia pred Bohom. Ináč povedané, táto pasáž na prvý pohľad veľmi očividne narúša samotný reformačný princíp „sola fide“ (jedine viera) v zmysle, že ospravedlnení pred Bohom sme len na základe Božej milosti, ktorú my do svojho života prijímame vierou. Jednoducho : spasení sme preto, že veríme postačujúcemu skutku obete zmierenia Syna Božieho – Ježiš Krista za nás. Apoštol Jakub však akoby sa opovažoval tvrdiť niečo iné. Ako to teda je? Sme si istí, že správne rozumieme tejto biblickej stati? „Nezavrhujeme“ apoštola Jakuba náhodou celkom neoprávnene? Pochopili sme ho dobre? Nie je naše čítanie a chápanie tejto pasáže neraz až príliš povrchné, vedúce k fatálnemu nepochopeniu? Dokonca si dovolím položiť, v protestantskom prostredí, priam až kacírsku otázku : Je Lutherovo označenie tejto epištoly ako „slamená“ oprávnené?
Bratia a sestry, Jakubovu úvodnú tézu by sme v tejto chvíli mohli opatrne parafrázovať aj takto : Viera – za istých okolností – nemôže spasiť. Alebo : za istých okolností viera nie je schopná spasiť. Tým sa samozrejme nechce povedať, že viera je na nič. Veď stále to ešte môže byť zaujímavé učenie; zaujímavý myšlienkový, náboženský či filozofický systém; stále to môže byť akési „rodinné striebro“, vzácna tradícia odovzdávaná z generácie na generáciu. Viera v sebe má istý náboj, ktorý môže osloviť, ba dokonca hory prenášať. Avšak za istých okolností je podľa apoštola Jakuba predsa len paralyzovaná a nemôže zachrániť život, nepomôže v kríze a neprivedie ani do Božieho kráľovstva. Tak znie Jakubovo úvodné tvrdenie. Ináč povedané : za istých okolností je viera iba niečo ako úctyhodná mŕtvola alebo dobre udržiavaná múmia. Na tomto mieste si dovolím uštipačnú otázočku : Nie je viera, ktorú dnes prezentuje cirkev v tomto svete práve takáto? Teda : skvostná, dobre udržiavaná – no stále iba mŕtvola?!
Bratia a sestry, ako sa apoštol Jakub mohol k niečomu takému „kacírskemu“ vôbec dopracovať? Treba si uvedomiť, že táto jeho téza sa nezrodila len tak z čista z jasna. Jakub v podstate v celom svojom liste rieši, či to, čomu veríme, nás dokáže v kritickej chvíli skutočne podržať alebo nie. Pojednáva o vnútornom zápase, ktorým človek počas života prechádza. Pán Boh nám však chce byť v tomto zápase nápomocný. Riešenie životnej situácie pritom Jakub nevidí v hlasnom bedákaní a nariekaní, ale skôr v tichom načúvaní tomu, čo hovorí Boh. Či už Jakub vo svojom liste pojednáva o jednom alebo o druhom, stále je to viera – teda to, čomu veríme – ktorá nás môže podržať a pomôcť nám prežiť. Viera sa totiž nezastavuje ani pri prahu smrti. Teda ani tam, kde iné veci, na ktoré sa v živote spoliehame, zväčša končia.
Predsa však, za istých okolností je aj viera nemohúca, pokiaľ nemá skutky. A tu je kameň úrazu. Tu sa bije reformačný koncept vnímania spasenia s tým tradičným rímsko – katolíckym. V tejto chvíli sa možno väčšine poslucháčov pred očami vybaví malý skautík, ktorý má každý deň urobiť aspoň jeden dobrý skutok. Veď na tom predsa nie je nič zlé. A keď ho spraví, môže si urobiť „fajku“. A potom keď si všetci splníme všetky svoje dobré skutky a „ulovíme“ všetkých bobríkov, potom si všetci môžeme urobiť takú obrazne povedané „fajku“ za svojim životom a môžeme ísť všetci spokojní sami so sebou do neba. Je nemálo ľudí, aj v radoch kresťanov, ktorí uvažujú práve takto, domnievajúc sa a žijúc v presvedčení, že to takto nejako naozaj funguje.
Priatelia, tak to však apoštol Jakub určite nemyslí. Predovšetkým si treba uvedomiť, že skutky, o ktorých píše, nemáme robiť my, ale má ich vykonať viera. Zastavme sa preto teraz na chvíľku pri slove „skutky“. Pre chopenie toho, čo nám Jakub chce povedať, sa to totiž zdá byť kľúčové. Po grécky sa „skutky“ povedia ako „erga“. Erga v gréčtine majú však oveľa širší význam než len skutky alebo „bobríky“, ktorých treba uloviť. Erga znamená aj niečo ako „dať si tú prácu, dať si tú námahu“. Jakub teda hovorí o viere, ktorá si (zrejme s nami samými) musí dať tú námahu a prácu. Pokiaľ „thalassia erga“ znamená „morské aktivity“, teda rybárčenie; a pokiaľ „polémeia erga“ znamená „vojenské akcie“, potom erga v spojení s vierou by mohlo znamenať niečo ako „verenie“. Takto sa apoštol dopracuje k otázke : Načo je taká viera, pokiaľ ju človek nepoužíva k „vereniu“, k tomu, aby veril?
Bratia a sestry, Jakubova téza teda vôbec nehovorí o tom, že by sme svoju vieru mali nejakými skutkami dokazovať (možno, aby nám v nebi, či niekde inde uverili). Nehovorí ani o tom, že by sme ju mali svojim skutkami dopĺňať ako niečo nepostačujúce, nedostatočné. Jakub hovorí v zásade toto : aby nám viera bola k niečomu, musí dostať šancu prejaviť sa. Musí byť pustená do skutočného života. Pretože pokiaľ máme nejakú vieru, obrazne povedané, len niekde doma vo vitríne, ale v skutočnom živote sa na ňu veľmi nespoliehame a rozhodujeme sa nakoniec celkom inak, potom nás takáto viera naozaj len ťažko môže spasiť. Je pri nás paralyzovaná a keď „ide do tuhého“, v skutočnosti sa spoliehame na kadečo iné.
Milí priatelia, to je asi tak všetko, čo chce Jakub v tejto veci povedať. Vôbec to teda nie je o plnení jednotlivých skutkov. Je to skôr o konfrontovaní viery so skutočným, reálnym životom. Alebo ináč povedané : pokiaľ máme vieru iba zavretú v kostole, či doma v obývačke – no v skutočnom živote jej príliš nedôverujeme ani s ňou nepočítame, potom ona ani nemá šancu sa osvedčiť, predviesť sa a konať pri nás a skrze nás svoje „erga“ – skutky.
Teraz prichádza na rad Jakubova argumentácia. 15 Ak brat alebo sestra sú bez šiat a chýba im denný pokrm, 16 čo im pomôže, ak im niekto z vás povie: Choďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa! — no nedáte im, čo potrebujú pre telo? Áno, ľudia sa môžu ocitnúť neraz aj v kritickej, núdznej a nezávideniahodnej situácii. Jedni potrebujú kabát, aby nezmrzli. Iní nemajú čo vložiť do úst. Nie, nežiadajú zásoby na celú zimu. Žijú doslova z ruky do úst a hrozí, že zomrú od hladu. Čitateľ danú situáciu pravdepodobne vyhodnotí asi takto : My máme síce vieru, ale to nestačí. Pokiaľ k tomu nepridáme ešte aj ten dobrý skutok, že nasýtime hladného brata a oblečieme nahú sestru, potom nebudeme spasení. Teda viera sama o sebe nás nespasí. Je fakt, že takéto chápanie nie je načisto nesprávne, zvlášť pokiaľ si spomenieme na známe Ježišovo podobenstvo o poslednom súde – bol som hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť …
Rozdiel je však v tom, že Jakub tento príklad používa ako podobenstvo! Je to podobenstvo k tomu, ako má fungovať viera! V tejto chvíli nejde o naše spasenie, alebo o to ako byť spasený, ale o to, čo pomôže hladnému a zmrznutému. V apoštolovom príklade sú kľúčové slová : Choďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa! Tieto slová, milí priatelia, sú však podobenstvom k našej viere! Nie sú tu uvedené ako navyše podmienky pre našu spásu!
V predchádzajúcom verši Jakub napísal : Čo osoží, bratia moji, ak niekto hovorí, že má vieru … A teraz akoby hovoril : Čo prospeje, keď niekto povie : choďte, zohrejte sa a najedzte sa! Tie slová sú sľubné. Hotová paráda. Za istých okolností riešia situáciu tej, ktorá je uzimená a toho, ktorý je hladný. No predsa, za istých okolností sú tieto slová rovnako tak bezmocné. A síce vtedy, pokiaľ ich nemyslíme vážne a sami nič nespravíme pre zmiernenie či odstránenie núdze nášho blížneho.
Nuž a rovnako je tomu aj s našou vierou. A práve tu spočíva tá analógia. Aj viera je sľubná. Dokáže naozaj nepredstaviteľne veľa. No zároveň je bezmocná, pokiaľ ju nemyslíme vážne a nedovolíme jej prejaviť sa, angažovať sa, vyjsť von a predviesť sa „v celej paráde.“ 17 Tak aj viera: Ak sa nedokazuje skutkami, (pokiaľ nie je realizovaná, pokiaľ ostane mimo skutočný život) sama osebe je mŕtva. Presne tak ako aj slová o zahriatí a nasýtení ostanú mŕtve, pokiaľ ich niekto neoživí, tak aj viera.
Drahí priatelia, dnes sme si teda povedali niekoľko myšlienok o mocnej i bezmocnej, o živej i mŕtvej viere, o viere činnej v reálnom svete i o viere paralyzovanej, ktorá nekoná svoje „erga“ – skutky. Posúď dnes ty sám, milý priateľ, aká je tá tvoja viera! Amen.
Použité materiály : Jiří Mrázek – Bláznovství víry podle Jakuba (Výklad Jakubovy epištoly) – Mlýn 2006
