3. po Zjavení – Najväčším zázrakom je viera
Written by radovan on jan 19, 2017 in - No Comments
3. po Zjavení – 22. 1. 2017
„Najväčším zázrakom je viera“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Ján 4, 46 – 54
46 Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Istý kráľovský úradník v Kafarnaume mal chorého syna. 47 Keď počul, že Ježiš prišiel z Judska do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby prišiel a uzdravil mu syna, ktorý už umieral. 48 Ježiš mu povedal: Keby ste nevideli znamenia a divy, neuverili by ste. 49 Kráľovský úradník mu odpovedal: Pane, poď, kým mi dieťa neumrie! 50 Ježiš mu povedal: Choď, tvoj syn žije! Ten človek uveril Ježišovým slovám a odišiel. 51 Ešte bol na ceste, keď mu vyšli naproti sluhovia a oznámili mu, že jeho dieťa žije. 52 Opýtal sa ich na hodinu, v ktorú sa dieťaťu uľavilo. Odpovedali mu: Včera o siedmej hodine mu prestala horúčka. 53 Tu otec spoznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: Tvoj syn žije. A uveril on i všetci v jeho dome. 54 Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judska do Galiley.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Na sviatok Zjavenia sa Krista Pána mudrcom, ľudovo : na Tri Krále, sme si poukázali na to, ako predstavitelia pohanského sveta prekonávajú hranice svojej kultúry, hranice svojho sveta a dosiahnutej múdrosti a poznania. Vydávajú sa na dlhú cestu hľadania, putujúc za hviezdou, aby napokon v Izraeli našli v podobe malého Ježiša toho, koho hľadali – Kráľa, Majstra, Učiteľa a Spasiteľa celého sveta. Obetujú Mu pri tom vzácne dary – zlato, kadidlo a myrhu. Dary, symbolika ktorých nám Ježiša dodnes predstavuje ako Kráľa, Kňaza i Proroka.
V príbehu, ktorý nám dnes zaznel z kázňového evanjelia, je akoby obrátené garde. Pán Ježiš akoby na oplátku prenáša teraz Božiu spásu, Božie dary cez hranice Izraela a prináša ich pohanom. I keď v inom rozhovore, myslím na ženu Kananejku, Pán Ježiš jasne vyhlasuje, že je poslaný iba k strateným ovciam v izraelskom národe, predsa hlboká viera pohanky Ho dojíma natoľko, že jej dá, po čom túži. V tomto prípade sa jedná o uzdravenie jej dcérky. Inokedy je Pán Ježiš natoľko ohromený vierou rímskeho stotníka, že si dovolí verejne prehlásiť : Veru, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli nenašiel som takú vieru!
Dnes je Syn Boží konfrontovaný s istým kráľovským úradníkom. Ten bol pravdepodobne v službách kráľa Herodesa. Povesť tohto kráľa bola svojim spôsobom podobná colníkom, ktorí boli nenávidení. Náboženská elita Izraela ho neuznávala, pretože nebol žiadnym potomkom kráľa Dávida. Nebol to dokonca ani „čistokrvný“ Žid. Bol iba Rimanmi dosadeným kráľom a bol ním len z ich milosti. Bola to len dosadená figúrka, avšak bez akýchkoľvek veľkých právomocí, navyše – zaviazaná a lojálna pohanským Rimanom. Kto stál v službách takéhoto kráľa, bol v očiach pravoverných Židov svojim spôsobom odpísaný. Nuž a práve takýto dnes prichádza za Ježišom, aby Ho prosil za uzdravenie pre svojho syna : Istý kráľovský úradník v Kafarnaume mal chorého syna. 47 Keď počul, že Ježiš prišiel z Judska do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby prišiel a uzdravil mu syna, ktorý už umieral. Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!
Reakcia Pána Ježiša na túto prosbu zúfalého otca prosiaceho o záchranu pre svojho syna, nás možno prekvapí. Zdá sa nám tvrdá a nepočujeme v nej príliš veľa milosrdenstva ani súcitu : Keby ste nevideli znamenia a divy, neuverili by ste. Resp.: táto Ježišova výpoveď sa dá preložiť aj slovami : Keď neuvidíte znamenia a zázraky, neuveríte. Podobne tvrdá reakcia sa objavuje aj v rozhovore so spomínanou ženou Kananejkou : Nepatrí sa vziať deťom chlieb a hodiť ho šteňatám. Je to však tvrdosť na mieste. Tvrdosť, ktorá si vyžaduje od tých, čo za Ježišom prichádzajú, zaujatie jasného postoja, jasného stanoviska, jasného rozhodnutia. Pravda je totiž taká, že všetci tí spomínaní, ktorí za Ježišom prichádzajú, Ho žiadajú o veľkú vec. Žiadajú Ho svojim spôsobom o porušenie prírodných zákonov, o vykonanie zázraku uzdravenia na medicínsky beznádejných prípadoch. Nielen tí, ktorí sú v núdzi však majú veľké nároky a očakávania od Ježiša. Aj Ježiš niečo čaká od nich a niečo veľké si nárokuje.
Tým skutočným Ježišovým nárokom, podmienkou, či ak chcete – tou skutočnou hranicou, ktorá prelamuje zdanlivú Ježišovu tvrdosť a necitlivosť je viera v Neho. Kto verí iba v to, čo vidí, ten ešte neodovzdal Bohu svoje srdce. Kto stavia svoju dôveru len na dych – vyrážajúcich zázrakoch a znameniach, ten ešte skutočne nespoznal Boha. Kto chce svoje problémy riešiť bez napojenia sa na Boha, len prostredníctvom čarodejníctva, mágie a podobných okultných praktík, takého Ježiš nevypočuje. Pretože toto všetko je pohanstvo.
V dnešnom príbehu teda okrem iného ide aj o prekonanie nášho pohanstva a nevery. Pán Ježiš túži po tom, aby prekonal naše pohanstvo aj so svojimi praktikami. Je smutné, že dnes nejeden raz počujeme tvrdenie : „Verím len tomu, čo vidím.“ Ja sa však pýtam : Čo je to za viera? Keď niečo vidím, viem predsa, že to existuje. Očný vnem mi to predsa dokazuje. Nemusím veriť, že to vidím. Jednoducho to viem. Takéto tvrdenie nie je nič iné ako novodobé pohanstvo. V dnešnom príbehu nás však Pán Ježiš chce naučiť, o čom je skutočná viera. Je o bezhraničnej, absolútnej dôvere v Ježišovo slovo a moc. Je to dôvera, ktorá nekladie žiadne podmienky. Je to dôvera, ktorá ide v ústrety v budúcnosti v presvedčení, že všetko je to v Božích rukách, v Božej moci, a preto, nech už bude akokoľvek, bude dobre. Pretože tým, ktorí Boha milujú, všetky veci slúžia na dobro.
Pán Ježiš je síce voči kráľovskému úradníkovi tvrdý, jedná s nim nekompromisne, no to všetko len preto, aby ho odviedol od pohanstva a priviedol k pravej viere, ktorá má jediný správny objekt preto, aby verila. A tým nie je nik iný ako Kristus sám. Takáto príkrosť od potulného učiteľa sa kráľovského úradníka – možno niečo ako dnešného ministra, mohla dotknúť. On však nie je urazený. Rešpektuje a akceptuje Ježišovu tvrdosť, možno aj kritiku.
Ježiša nazýva : Pánom. Hovorí Mu : „Kyrie!“ Takto Septuaginta (grécky preklad Starej zmluvy) do gréčtiny prekladá ono starozmluvné „Jahve“ – Hospodin. Týmto oslovením teda kráľovský úradník povyšuje Ježiša na Boha. Je to oslovenie, ktoré potvrdzuje úradníkovu vieru v Ježiša. Je to prelomový moment v živote tohto človeka. Moment, v ktorom zanecháva svoje pohanstvo. Už je to za ním. Teraz je tu skutočná viera. Viera, ktorá má svoj skutočný, živý, jediný pravý objekt. Nuž a takáto viera je dobrým predpokladom na to, aby na nej Ježiš mohol začať stavať v živote tohto človeka.
Choď, tvoj syn žije! Ten človek uveril Ježišovým slovám a odišiel. To je úžasné! Uveril a odišiel. Nepýta sa Ježiša : „Ale ako si môžem byť istý? Nevodíš ma náhodou len za nos, aby si odo mňa mal pokoj? Daj mi nejaký dôkaz, nejaký dôvod, aby som Ti mohol veriť!“ Nie! Uveril a odišiel. Bratia a sestry, majme na pamäti, že v danej chvíli si ten úradník ešte nemohol overiť, či naozaj došlo k zlepšeniu zdravotného stavu jeho chorého syna, resp. k celkovému uzdraveniu. Nemal k dispozícii prostriedky modernej komunikácie. Nevedel si zobrať mobil a zavolať domov, či je všetko ok. Nevedel poslať sms alebo napísať mail. Nie, milí priatelia! Ostáva mu len čakať na správu z domu a veriť, že všetko je tak, ako mu povedal Ježiš. Že jeho syn skutočne žije.
Drahí bratia, milé sestry, musí prejsť teda nejaký čas, kým si slová Pána Ježiša bude môcť overiť. Je to čas, kedy sa musí jeho viera osvedčiť. Musí dozrieť. Nič iné mu totiž neostáva. Má totiž len dve možnosti : vysmiať sa Ježišovi do tváre na dôkaz svojej nevery alebo veriť, že jeho syn ozdravie. Úradník si vyberá druhú možnosť a robí dobre.
Je fakt, priatelia, že Ježišove zasľúbenia niekedy aj pri nás potrebujú svoj čas na naplnenie. Je to čas, kedy sa má dosvedčiť aj naša viera a dôvera v Syna Božieho, v Jeho slovo, v Jeho moc. Je to zakaždým čas, ako ľudia vo svojej viere môžeme podrásť a postupne dozrievať ako tí, ktorí prinášajú úrodu – niektorí 30 násobnú, niektorí 60 násobnú a niektoré aj 100 násobnú.
Evanjelista Ján toto pojednanie uzatvára slovami : Ešte bol na ceste, keď mu vyšli naproti sluhovia a oznámili mu, že jeho dieťa žije. 52 Opýtal sa ich na hodinu, v ktorú sa dieťaťu uľavilo. Odpovedali mu: Včera o siedmej hodine mu prestala horúčka. 53 Tu otec spoznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: Tvoj syn žije. A uveril on i všetci v jeho dome. 54 Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judska do Galiley.
Áno, dá sa to vnímať tak, že tým druhým znamením bolo samotné Ježišovo uzdravenie na diaľku. Dá sa to však vnímať aj tak, že tým druhým znamením bola samotná viera úradníka v Ježiša ako Pána po tom prvom znamení, ktoré Ježiš vykonal v Káne, keď premenil vodu na víno. Vtedy sa ako následok objavuje to, čo čítame u evanjelistu Jána: I uverili v Neho v Jeho učeníci. Tento krát zas počujeme : A uveril on i všetci v jeho dome.
Drahí priatelia, najväčším znamením a zázrakom je teda viera sama. Najväčším zázrakom je ľudský Bohom zmenený život, zmenené priority, hodnoty, životné ciele. Kiežby práve takúto vieru i pri nás Syn Boží našiel vo chvíli svojho druhého príchodu, aby o nás nemuselo platiť Ježišovo smutné konštatovanie : Ale keď Syn človeka príde v sláve svojho Otca, či nájde vieru na zemi? Kiežby ju našiel pri čím viacerých z nás! Amen.
