1. pôstna nedeľa – Kto je na vine?
Written by radovan on mar 01, 2017 in - No Comments
1. pôstna nedeľa – 5. 3. 2017
„Kto je na vine?“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1M 3, 12
Človek odvetil: Žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, dala mi z toho stromu, tak som jedol.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
„Tom som nebol ja!“ – hovorí Tomáško. „Spravila to Lucka!“ – zvaľujúc vinu na svoju mladšiu sestru. „Nie! Ja som to nechcela!“ – bráni sa Lucka. „To Tomáško ma nahovoril!“ – zakončuje svoju obhajobu.
Priatelia, všetci, ktorí máme deti, to veľmi dobre poznáme. Výhovorky a zvaľovanie viny na tých druhých. No pravda je taká, že táto skutočnosť sa netýka len detí. Aj dospelí nachádzajú veľa spôsobov, a to sofistikovaných, len aby zodpovednosť za vinu hodili na niekoho iného : „Ja som iba plnil rozkazy“ – vyhovára sa jeden. „Tak ma vychovali rodičia“ – vyhovára sa druhý. „Firma, v ktorej pracujem, ma dotlačila, aby som to tak spravil.“ – pokračuje tretí.
V mladšom veku som mal možnosť prečítať si knihu od známeho kresťanského psychológa Paula Tourniera. Napísal viacero zaujímavých psychologických kníh, medzi inými aj jednu s názvom : Pocit viny. V tejto svojej knihe veľmi pekne a pravdivo opisuje celý mechanizmus zlyhania človeka a pocitu viny, ktorý sa za tým dostaví. Ďalej pokračuje tým, že pocit viny je pre človeka ako jedinca veľmi ťaživý, a tak sa ho snaží riešiť. Ľudská pýcha a hrdosť človeku bránia priznať si chybu a vinu a prevziať na seba zodpovednosť. Najpohodlnejším riešením je preto pocit viny takpovediac „rozhodiť“ na svoje okolie. To znamená : urobiť aj svoje okolie, ľudí naokolo spoluzodpovednými za to, čo sa stalo. Pocit viny je zrazu znesiteľnejší. Už v tom nie som iba ja sám. Je to zrazu problém nás všetkých. Sme v tom „namočení“ viacerí. Tak to funguje. Namiesto priznania si viny, namiesto jej vyznania, namiesto ľútosti a pokánia človek do svojej špiny radšej zatiahne aj druhých. Potom sme všetci špinaví a nikto na nikoho už nemôže ukazovať prstom. Dá sa povedať, milí priatelia, že tento mechanizmus viny a vysporiadania sa s pocitom viny je taký starý ako ľudstvo samo. Človek akoby už mal tento model správania vo svojich hriechom skazených génoch vopred naprogramovaný. Predsa však, pýtam sa : Musí sa to pri človeku zakaždým odvíjať iba podľa tohto scenára? Sme naozaj len naprogramované bábky, ktoré nemajú inú možnosť voľby a rozhodnutia?
Bratia a sestry, dá sa povedať, že snaha hľadať vinu skôr v druhých ako v sebe samom, je tu takmer od samotného začiatku. Už na prvých stránkach Biblie sa o tom môžeme dočítať. Adam za svoje zlyhanie, keď zahryzne do zakázaného ovocia, neobviňuje len Evu, ktorá ho zviedla. Za všetko obviňuje dokonca samotného Pána Boha : Žena, ktorú si mi Ty dal … Jeho robí zodpovedným za svoje zlyhanie. Eva za svoje pochybenie zas obviňuje hada, a tým opäť nepriamo aj Pána Boha, že také „vynaliezavé“ a prefíkané stvorenie vôbec vytvoril. Nuž a hada sa Boh už na nič nepýta …
Pravda je však taká, milí priatelia, že obviňovať Boha za svoje zlyhanie človeku nikdy nepomôže zbaviť sa pocitu viny. Stvorenie nemôže a ani nesmie obviňovať za svoje zlyhania svojho Stvoriteľa. V správe o stvorení predsa čítame, že všetko bolo na počiatku dobré. Pán Boh teda chyby nerobí. Kto tu pochybil, to bol v prvom rade človek, nie Boh! Človek sa teda nijako neočistí ani neoslobodí od ťaživého pocitu viny, pokiaľ Boha urobí spoluzodpovedným za svoje zlyhania, pády a hriechy.
Napriek tomu ľudia už minimálne niekoľko posledných storočí radi uvažujú týmto smerom. Významný kresťanský mysliteľ C.S. Lewis o tom pojednáva v jednej zo svojich kníh : Boh na lavici obžalovaných. V tejto knihe poukazuje na toto : „Staroveký človek pristupoval k Bohu tak, ako keď obvinený predstupuje pred sudcu. Pre moderného človeka sa role obrátili. Teraz človek je sudcom a Boh je na lavici obžalovaných. Človek je pritom celkom zhovievavým sudcom, avšak za jedného predpokladu : Boh musí vedieť rozumne zdôvodniť, prečo dovoľuje na tomto svete napríklad vojny, chudobu, či neliečiteľné nemoci. Človek je pripravený vypočuť si akúsi Božiu spoveď a reč na svoju obhajobu. Samotný súd sa dokonca môže aj skončiť a Boh môže byť zbavený viny.“ Čo je však na pováženie je najmä to, že človek si vôbec dovolil pasovať sa do pozície sudcu a Boha nechať sedieť na lavici pre obžalovaných.
Bratia a sestry, človek teda namiesto toho, aby rovno priznal farbu, vykrúca sa a snaží sa pred Bohom nejakým spôsobom ospravedlniť. Je to vskutku zahanbujúce, že vôbec prvý dialóg medzi Bohom a človekom, ktorý je v Písme svätom zaznamenaný je zo strany človeka obhajovaním sa na jednej strane a obviňovaním Boha na strane druhej! Je to pritom obhajoba, ktorá je založená na dvojitom obvinení / žalobe : Adam obviňuje svoju ženu tak, že vinu presúva na ňu. Nuž a v konečnom dôsledku obviňuje samotného Boha tým, že prehlasuje : Toto je tá pomoc, ktorú si mi dal! Presne to isté zažíva Boh ešte raz, keď sa obracia na Evu a k zodpovednosti vedie ju. Eva zas poukazuje na hada, a tým hovorí : Ty, Bože, si stvoril také stvorenie, ktoré bolo v stave, ma načisto poblázniť.
Ani muž ani žena teda nechcú prevziať plnú zodpovednosť za to, čo sa stalo. V každom prípade to však bol človek, kto prekročil Bohom stanovenú hranicu. Pred Bohom je teda vinný človek. V žiadnom prípade to nie je tak, že pred človekom je vinný Boh! Bratia a sestry, dejiny odlúčenia človeka od Boha, alebo aj dejiny pádu do hriechu nám i dnes môžu veľa povedať o podstate hriechu.
Hriech sa začína polovičatou pravdou. Satan prekrúca Božie slová. Hovorí pravdu len z polovice, a tým vlastne z Boha robí klamára. „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ Prestúpenie Božích príkazov nastáva vždy vtedy, keď človek Božie príkazy zostruje a rozširuje. Práve to robí Eva. „Žena mu odpovedala: Ovocie zo stromov v záhrade jesť smieme, 3 ale o ovocí stromu, ktorý je uprostred záhrady, Boh povedal: Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli.“ Fakt je, že Boh nikde nehovorí o tom, že sa stromu nemajú dotýkať. Nemajú iba jesť jeho ovocie. Božie príkazy sú pre človeka ochranným priestorom. Keď však človek k Božiemu príkazu pridáva vlastné slová, aby sa poistil, potom si začína svoj ochranný priestor tvoriť sám. Vzťah dôvery voči Bohu je vážne narušený.
Hriech, separovanie od Boha, sa stáva vtedy, keď sa človek vzdá mandátu, ktorý mu bol daný Bohom a presúva ho na ostatné tvorstvo. Kde človek prestáva vládnuť nad stvorenstvom, ale naopak stvorenstvo počúva a je mu poslušný, potom z vládcu sa stáva ten, ktorý je ovládaný. „Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, lebo strom je na pohľad lákavý a na získanie múdrosti vábivý. Vzala z jeho ovocia, jedla, potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a jedol aj on.“
Prestúpenie Božieho príkazu sa začína naštrbením dôvery. Kde si človek o sebe myslí, že je múdry – kde mu už nestačí jeho Bohom mu určený životný priestor a svoje bytie chce rozšíriť, tam sa sám stavia na Božie miesto a chce byť ako Boh. „Boh totiž vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“
Hriech je popretie závislosti na Bohu. Kde si človek myslí, že patrí sám sebe, popiera skutočnosť, že patrí jedine Bohu. Popretie Božieho nároku na človeka, je pritom na stránkach Starej zmluvy prejavom najhoršej formy hriechu.
Hriech je napokon popretím Boha samotného. Človek robí tak, akoby Boha ani nebolo. Had teda Eve neponúka nič iné ako istú formu poznania – ako sa dá žiť aj bez Boha.
Hriech neoddeľuje len človeka od Boha. Spôsobuje i samotné rozdelenie medzi ľuďmi. Pri hriechu niet nijakej solidarity. Hriech robí človeka osamelým. Ten, ktorý je vinný hľadá vinu aj na druhom.
Predsa však len, bratia a sestry, musí to takto byť? Má človek na niečo také vôbec právo? Človek predsa Boha nemôže a ani nesmie stiahnuť do bahna svojich vín, hriechov, zlyhaní a pochybení. Pán Boh preto vymyslel spôsob ako vyriešiť túto bezvýchodiskovú situáciu človeka. On spravil prvý krok do tohto sveta hriechu. Ježiš, ktorý bol bez hriechu, vzal na seba hriech sveta a stal sa v očiach svojho Otca takým hriešnikom ako my. Tým na seba vzal aj trest za hriech. Svojmu nebeskému Otcovi ponúkol vlastný život ako najvyššiu možnú obeť zmierenia. Obeť jedinečnú, dokonalú, postačujúcu a neopakovateľnú. A tým problém hriechu na sebe samom, na dreve golgotského kríža raz a navždy vyriešil.
Dal by Boh, aby sme Ho už nikdy viacej neobviňovali a nerobili zodpovedným za svoje hriechy. Namiesto toho radšej vyznávajme : Pane Ježiši Kriste, Ty si niesol aj môj hriech. Ty si rozmliaždil hlavu hada, ktorý ma pokúša. Ty si ma oslobodil od toho, aby som svoju vinu musel zvaľovať a hádzať na druhých alebo aj na Teba. Nemusím to robiť, pretože moju vinu a aj trest za ňu si zobral na seba. Vďaka Ti za to z celého srdca. Amen.
