2. pôstna večiereň – Umenie počúvať
Written by radovan on mar 20, 2017 in - No Comments
2. pôstna večiereň – 22. 3. 2017
„Umenie počúvať“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
1S 3, 1-14
1 Mladý Samuel slúžil Hospodinovi pod dozorom Eliho. Slovo Hospodina bolo v tých časoch vzácne a prorocké videnie zriedkavé. 2 Jedného dňa ležal Eli na svojom mieste. Zrak ho opúšťal, takže už dobre nevidel. 3 Božia lampa ešte svietila a Samuel ležal v Hospodinovom chráme, kde bola Božia archa. 4 Tu Hospodin zavolal na Samuela. Ten povedal: Tu som. 5 Zabehol k Elimu a povedal: Tu som. Volal si ma. On však odpovedal: Nevolal som ťa. Choď si ľahnúť. Šiel si teda ľahnúť. 6 Hospodin znova zavolal na Samuela. Ten vstal, zašiel k Elimu a povedal: Tu som, lebo si ma volal. Odvetil: Nevolal som ťa, syn môj. Choď si len ľahnúť. 7 Samuel ešte Hospodina nepoznal, Hospodinovo slovo mu ešte nebolo zjavené. 8 Hospodin znova, po tretí raz, zavolal na Samuela. Ten vstal, šiel k Elimu a povedal mu: Tu som, veď si ma volal. Vtedy Eli pochopil, že chlapca volal Hospodin. 9 Eli povedal Samuelovi: Choď si ľahnúť, no ak by ťa zase volal, povedz: Hovor, Hospodin, tvoj služobník počúva. Samuel nato odišiel a ľahol si na svoje miesto. 10 Hospodin prišiel, zastal si a zvolal ako predtým: Samuel, Samuel. Ten odpovedal: Hovor, tvoj služobník počúva. 11 Hospodin povedal Samuelovi: V Izraeli urobím také niečo, že kto o tom počuje, bude mu zunieť v oboch ušiach. 12 V ten deň dopustím na Eliho všetko, čím som kedy hrozil jeho domu. 13 Chcem mu oznámiť, že som pre jeho vinu vyriekol nad jeho domom neodvolateľný rozsudok. Vedel totiž, že jeho synovia si zasluhujú odsúdenie, no on ich nekarhal. 14 Preto som prisahal Eliho domu, že jeho vinu nebude možné nikdy odstrániť ani obetami, ani darmi.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Hospodin nakoniec vypočul modlitbu zúfalej Anny a dal jej vytúženého potomka, syna. Všetko sa to stalo v správnom, príhodnom čase, napokon ako aj všetko, čo do svojich rúk zoberie Pán Boh. Anna svojmu synovi dala meno Samuel, pretože Boh jej volanie vypočul. Nielen Pán Boh však vykonal svoj „diel roboty“. Povšimnutiahodné je aj to, že ani Anna nezabudla na svoj sľub, ktorý dala Hospodinovi. Sľúbila, že pokiaľ sa jej syn narodí, keď odrastie, dá ho do služby Pánovi. A to sa aj deje. V tomto smere sa pre nás Anna stáva dobrým príkladom a nasledovaniahodným vzorom, čo sa týka napĺňania našich sľubov daných Hospodinovi.
Bratia a sestry, nie je to síce to najpodstatnejšie na našom dnešnom prečítanom kázňovom texte, ale mám za to, že to stojí za zmienku. Človek by nemal zabúdať plniť svoje sľuby, zvlášť sľuby dané Hospodinu. Skutočnosť je však, žiaľ, neraz celkom iná. Keď niečo od Pána Boha chceme, keď Ho o niečo prosíme, keď po niečom túžime, sme neraz ochotní nasľubovať Pánu Bohu „hory – doly“. Keď však dostaneme to, čo sme chceli, vtedy nejeden človek rýchlo zabúda na to, čo sľúbil. Drahý priateľ, ako to vyzerá s plnením sľubov, ktoré si Pánu Bohu dal, alebo pred Pánom Bohom v živote uzavrel? Ako to vyzerá s plnením sľubu, ktorý si dal ako rodič, či krstný rodič pri krste svojich detí, či krstných detí, že ich budeš vychovávať v kresťanskej viere? A ako to vyzerá s tvojim konfirmačným sľubom, že ostaneš verný Kristovi a Evanjelickej cirkvi? Nuž a ako to je so sľubom, ktorý si pred Bohom uzavrel pri svojom sobáši? Ako sa snažíš napĺňať sľub, ktorý si dal ako dozorca či presbyter? Ja ako farár si zas môžem položiť otázku : Ako to vyzerá s plnením môjho ordinačného sľubu? Nech teda postoj Anny, ktorá svoj sľub daný Pánu Bohu dodržala, je silnou motiváciou dnes aj pre nás všetkých, aby sme sa snažili svoje sľuby dané Hospodinu rovnako tak plniť a realizovať. V Božom slove totiž čítame, že Pán Boh sa nenechá vysmievať. Z Neho si nemôžeme robiť blázna! Jeho nemožno „vodiť za nos“.
Mladý Samuel sa teda zaúča, aby neskôr i on vedel vykonávať kňazské povinnosti – ohlasovať Božie slovo, strážiť archu zmluvy a starať sa tiež o Boží svietnik. Povedané po našom : je teraz študentom teológie, ktorý sa pripravuje na budúcu kňazskú službu a popri teórii každý deň aj praxuje.
Je to však zvláštna doba, v ktorej Samuel vyrastá. Pisateľ biblickej knihy ju definuje slovami : Slovo Hospodina bolo v tých časoch vzácne a prorocké videnie zriedkavé. Pán Boh sa teda pred svojim ľudom akoby uzavrel. Všetko to bolo spôsobené predovšetkým hriechmi, ktoré páchali kňazi. Toto konštatovanie je povšimnutiahodné, zarážajúce a poľutovaniahodné. Tí, ktorí mali byť vo svojom ľude akýmisi strážcami morálky a bohabojnosti, zlyhávajú na celej čiare. Opäť so smútkom musíme konštatovať, že pokušenie, ktoré v sebe skrýva kňazská služba i dnes „žne svoju úrodu“. Je to pokušenie namýšľania si, že teraz niekto som, teraz niečo znamenám. Teraz som už „pán farár“. Je to pokušenie ovplyvňovania ľudí a svojim spôsobom aj manipulovania s nimi. Je to pokušenie kariérneho rastu, stále väčších právomocí a rozhodovania. Je to pokušenie, ktoré neraz súvisí až s akýmsi kultom osobnosti, ktorí si niektorí kolegovia, žiaľ, niekedy nevedomky, inokedy zas celkom vedome, okolo seba starostlivo vytvárajú. I na tomto smutnom príklade vidíme, že biblické príbehy, z ktorých niektoré sa odohrali aj pred 3000 rokmi, nie sú až tak príliš vzdialené realite dneška. Určité fenomény, určité anomálie sa stále opakujú, akoby sa diali podľa nejakého vzorca. Nuž a tým vzorcom nie je nič iné ako ľudský hriech.
My dobre vieme, že aj Éliho synovia – Chofní a Pinchás boli v kňazskej službe, no vykonávali ju skôr pohoršujúcim a dehonestujúcim spôsobom. Ľudí, ktorí prinášali obete okrádali, a tak Pána Boha popudzovali k hnevu a svojim spôsobom Ho aj pokúšali. Éli, pokiaľ vieme, nijako výrazne ako otec i ako kňaz v jednej osobe nezasiahol a nezamedzil svojim synom v ich nehanebných kúskoch. A tak na seba iba privolával istý Boží trest.
Drahí priatelia, ako vychovávame svoje deti, či vnúčatá my? Aký príklad im dávame? Netolerujeme niekedy až príliš ich úlety namiesto toho, aby sme zasiahli a jednoznačne vyjadrili svoj názor? Neschvaľujeme takýmto spôsobom hriech, do ktorého sa rútia, ktorého sa dopúšťajú naši potomkovia? Neprivolávame na seba my sami Boží hnev a trest? Nepodobáme sa v tomto smere na Éliho?
I keď to v dejinách Božieho ľudu nie je práve najlepší čas, predsa len i v takejto temnej dobe si už Pán Boh pripravuje niečo nové, ako o to svedčí tento príbeh. Jedného dňa ležal Eli na svojom mieste. Zrak ho opúšťal, takže už dobre nevidel. 3 Božia lampa ešte svietila a Samuel ležal v Hospodinovom chráme, kde bola Božia archa. Slová o slabnúcom zraku kňaza Éliho sa na tomto mieste neobjavujú len ako poukaz na to, že chlapík starne a postupne mu odchádza zrak. Treba za nimi vidieť určitú symboliku. Tá spočíva v tom, že Éli postupne stráca schopnosť prijímať a chápať Božie zjavenia. Svojím počínaním, resp. svojím nekonaním sa od Hospodina vzdialil, a tak sa aj Hospodin vzdialil od neho. Na druhej strane – zmienka o to, že Božia lampa ešte svieti, nám takisto nechce povedať len to, že celá udalosť sa odohráva v noci a že je v nej ešte dostatok oleja. Aj v týchto slovách je symbolika. Tá zas spočíva v tom, že Izrael ešte nie je celkom bez nádeje.
Takto v tichu noci sa Hospodin prihovára k Samuelovi, a ten si najprv myslí, že ho volá Éli. Ide teda za ním, no Éli mu oznamuje, že ho nevolal. Až komicky sa tento scenár opakuje celkovo trikrát za sebou. Až keď chlapec príde po tretíkrát, Élimu začne dochádzať, že za celou udalosťou bude zrejme Hospodin. Veľkosť nechápavosti Éliho ako duchovného mentora je v tomto prípade až zarážajúca. A tak až na tretíkrát na radu Éliho Samuel reaguje slovami: „Hovor, Hospodine, lebo Tvoj služobník počúva.“ Až potom Hospodin prehovoril.
Bratia a sestry, dnešný svet je preplnený zvukmi a chýba v ňom ticho. Človek je tak nútený neustále niečo počúvať. V rôznych zvukoch však často zaniká hlas Toho, kto nám chce niečo povedať, či už je to hlas nášho svedomia, hlas nášho blížneho, či hlas Hospodina. Okrem toho nežijeme len vo veľkom hluku, ale aj vo veľkej necitlivosti na Boží hlas, Božie slovo. A keď aj z času na čas niekto niečo počuje, potom zväčša tomu nerozumie alebo si to vysvetľuje nesprávne alebo samého seba a druhých presviedča, že nič nepočul. Presne tak ako aj Éli Samuela. Nie zriedka sa bojíme toho, čo by nám Boh vlastne mohol povedať, preto niekedy ani nechceme počúvať. Máme predsa vlastné náboženské presvedčenie a povyšujeme ho nad samotné Božie slovo, takže v podstate ani nemáme záujem Hospodina naozaj počúvať, pretože by nám mohol povedať niečo, čo by sa nám nepáčilo.
Bratia a sestry, Hospodin však chce hovoriť k tomu, kto Ho počúva. Jeho slová, ktoré riekol Samuelovi, navyše potvrdzujú, že ak si aj človek zatvorí uši pred ľuďmi či Bohom, neznamená to, že unikne Božej vôli. Božia vôľa sa presadí, a to bez ohľadu na to, či ju my počuť chceme alebo nie. Iba ten, kto pozorne počúva Hospodina, však dostane Jeho priazeň.
Milí priatelia, pôstna doba, v ktorej sa nachádzame, nám opätovne ponúka príležitosť zotrvať chvíľu v tichu. Siahnime po tomto dare a počúvajme Hospodina, ktorý i nám má čo povedať! Amen.
