5. po sv. Trojici – Poďte a uvidíte!
Written by radovan on júl 12, 2017 in - No Comments
5. po sv. Trojici – 16. 7. 2017
„Poďte a uvidíte!“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Ján 1, 35 – 42
35 Na druhý deň Ján zasa stál s dvomi zo svojich učeníkov, 36 a keď zbadal Ježiša, ktorý šiel okolo, povedal: Hľa, Baránok Boží! 37 Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a šli za Ježišom. 38 Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: Čo hľadáte? Oni mu povedali: Rabbi — čo v preklade znamená Učiteľ —, kde bývaš? 39 Povedal im: Poďte a uvidíte! Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Bolo to okolo desiatej hodiny. 40 Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a šli za Ježišom, bol Ondrej, brat Šimona Petra. 41 Ten našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Pomazaný. 42 Priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: Ty si Šimon, Jánov syn. Budeš sa volať Kéfas, čo v preklade znamená Skala.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Je to zakaždým veľká rodinná udalosť, keď sa malé dieťa učí chodiť, keď začne robiť svoje prvé kroky. Rodičia si tieto momenty radi takpovediac zvečňujú, či už prostredníctvom fotografií alebo videí, aby aj ostatnému príbuzenstvu mohli neskôr ukázať prvé kroky v živote svojho dieťaťa. Po čase sa k týmto momentom opäť vraciame a spomíname na to, aké to bolo, ako sme vyzerali, o koľko sme medzitým zostarli, čo všetko sme medzitým prežili a podobne.
Nie inak tomu bolo aj v našej rodine, keď sa nám narodil Tomáško. Foťák sme síce už mali, ale chceli sme si rôzne momenty jeho detstva aj nafilmovať, a tak sme si kúpili kameru, pomocou ktorej sme zachytávali to, čo sa nám zdalo dôležité. Podobne tomu bolo aj neskôr, keď sa nám narodila Lucka. Nevravím, že na tie vytvorené „dévedečká“ pozeráme každý deň. Je to naozaj len z času na čas, ale sú to krásne spomienky a človek si pri nich uvedomuje, ako rýchlo letí čas, ako naše deti rastú, až raz príde ten moment, keď rodinné „hniezdo“ opustia a budú si žiť svoj vlastný život.
Čo je však dôležité, to je tá skutočnosť, že aj v dnešnom prečítanom kázňovom texte je reč o prvých krokoch. Nejedná sa však o prvé kroky nejakých detičiek. Reč je o prvých krokoch prvých učeníkov na ceste nasledovania Pána Ježiša. V každom prípade, pravda je taká, že tieto prvé kroky učeníkov pre nás dnes nechcú byť iba spomienkou. Niečo na spôsob : Áno, tak tomu bolo vtedy pri prvých učeníkoch. Naopak! Celý dnešný príbeh nás pozýva k tomu, aby sme v prvých krokoch učeníkov i my nanovo spoznali svoje vlastné prvé kroky viery, svoje vlastné prvé kroky na ceste nasledovania Božieho Syna. Celý tento príbeh nás rovnako tak pozýva k tomu, aby sme na tejto ceste nasledovania zotrvali. Ba čo viac : každý deň nanovo sa rozhodovali ísť po tejto ceste, ísť za Kristom a nechali sa Ním každý ďalší deň nášho života nanovo povolať. Celý tento príbeh je o tom, aby sme i my prišli za Ježišom a videli, kto On je. Takpovediac Ho zažili a strávili s Ním čas, a to celkom v Jeho blízkosti.
Na začiatku dnešných prečítaných slov sa tak stretávame najprv s Jánom Krstiteľom. Stojí s dvoma svojimi učeníkmi pri Jordáne. A zrazu sa objavuje On. V moci Božieho Ducha v tom neznámom chlapíkovi Ján Krstiteľ spoznáva Syna Božieho, a tak s plným presvedčením vyznáva : Toto je Syn Boží. V tom veľkom zástupe, ktorý k Jánovi Krstiteľovi putoval, by si tí dvaja Jánovi učeníci sotva boli všimli jedného z mnohých pútnikov, keby ich špeciálne na Neho nebol Ján upozornil : „Ajhľa, Baránok Boží! Tie slová počuli oní dvaja učeníci a nasledovali Ježiša.“
Bratia a sestry, Ján Krstiteľ si svoju úlohu splnil naozaj skvele. Jeho úlohou bolo poukazovať ľuďom na Ježiša, na Mesiáša, ktorého hľadali. Jeho úlohou bolo správne Ho identifikovať a pripravovať v srdciach, mysliach a životoch ľudí priestor pre Jeho pôsobenie. Nie náhodou o sebe preto Ján vyznáva, citujúc pritom proroka Izaiáš : Ja som hlas volajúceho na púšti. Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky… I dnes ľudia hľadajú niekoho, kto by im dal istotu v tomto neistom svete. Našou úlohou ako kresťanov v tomto svete je poukázať ľuďom na Ježiša ako na Toho, koho tí druhí hľadajú, kto je pevnou istotou v každom čase.
Bratia a sestry, na Jánovi Krstiteľovi ma však vždy fascinovalo to, že on nikdy nezneužil pozíciu, ktorú v národe izraelskom mal. Nikdy nepútal pozornosť na seba. Nikdy nevyzýval k nasledovaniu svojej vlastnej osoby. Ján totiž dobre vedel o svojom poslaní. Dobre poznal svoju úlohu, a preto vyznáva : On musí rásť a ja sa umenšovať. Koľko zla je dnes v našej cirkvi len preto, že mnohí sa tak radi pretŕčajú, vzbudzujúc dojem nenahraditeľnosti, poukazujúc na seba, v médiách, v cirkevných periodikách a pod! Nezaváňa to tak trochu kultom osobnosti? Ján Krstiteľ si okolo svojej osoby nevytváral žiaden kult. Naopak! Poukazoval na toho, ktorý jediný je podstatný! Poukazoval na toho, na ktorom jedinom záleží! Jedine z jeho milosti žijeme tu na zemi a raz budeme večne žiť aj vo večnosti. Poukazoval na Pána Ježiša! Drahí bratia, milé sestry, robme tak aj my!
Milí priatelia, dnešný kázňový text – to je svojim spôsobom istá metodológia, ktorá dodnes funguje, dodnes platí a nijako sa nezmenila. Je to, povedal by som, základná lekcia v predmete kresťanská misia. Ináč povedané: Celý dnešný prečítaný príbeh je ilustráciou toho, ako sa robí misia, ako sa ľudia privádzajú k viere a nasledovaniu Syna Božieho – Pána Ježiša. Pravda je taká, že i dnes ľudia potrebujú niekoho, kto ich pozornosť a záujem upriami na Krista, tak ako to voľakedy urobil Ján. Veď tak sme pravdepodobne k viere v Boha prišli aj my sami. Niekto nám o Bohu a Ježišovi najprv musel povedať – pri niekom to boli rodičia, pri niekom zas starí alebo krstní rodičia, pri ďalšom možno farár alebo učiteľ náboženstva. Niekto tu informáciu prijal ešte ako dieťa v rodine, niekto možno až v dospelom veku. Nakoniec – ono nie je ani tak dôležité, kto a kedy nám informáciu, či skôr svedectvo o Bohu a viere v Krista priniesol a posunul. Resp. kto presunul našu pozornosť na Krista. Oveľa dôležitejšie je, ako sme túto správu spracovali, ako sme zareagovali.
Možnosti sú totiž iba : buď tomu celému dám vo svojom živote šancu alebo to radikálne odmietnem. Buď vstúpim do určitého rizika a vyskúšam to v živote s Pánom Ježišom alebo nie. Naozaj, čo sa viery, čo sa Syna Božieho týka, existujú iba tieto dve možnosti. V našom príbehu je to najprv Ján Krstiteľ, ktorý upriamuje pozornosť svojich učeníkov tým správnym smerom – na Pána Ježiša. Ale nie všetko, ako to vidíme, je len o Jánovi. Ten je „iba akoby prvotný spúšťač“ celého procesu. Avšak ďalej to už ide tak, že samotní oslovení učeníci pozývajú k novému učiteľovi, v ktorom spoznali Krista, ďalších. Najprv svojich súrodencov a potom aj iných. Bratia a sestry, proces odovzdávania viery nesmie ostať len pri našich rodičoch, starých rodičoch, či kňazoch. My sami sa musíme stať jeho aktívnou súčasťou, a to tým spôsobom, že k životu viery budem pozývať ostatných.
Vskutku : Pánu Bohu dnes vďaka za našich otcov a matky, starých otcov či staré matky, kňazov a učiteľov, alebo aj kamarátov, ktorí našu pozornosť v istom momente života upriamili tým správnym smerom. Ba dovolím si povedať – tým najlepším smerom. Zväčša to boli momenty, kedy sme mali na výber a mohli sme si zvoliť z viacerých možností a ciest, ktorými sa budeme v ďalšom živote uberať. Pánu Bohu vďaka, že nám poslal do života v správny čas tých správnych ľudí, ktorých svedectvo života sa nás dotklo tak silno, že sme chceli žiť tak ako oni, vyznávať a veriť to, čo oni.
Bratia a sestry, ďalším znakom získavania učeníkov je tá skutočnosť, že ľudia majú byť pozývaní, aby v Ježišovej blízkosti dospeli ku konkrétnej skúsenosti. To znamená, majú prísť a sami vidieť. Majú to osobne zažiť. Na dnešnom príbehu vidíme to, že prví Ježišovi učeníci nie sú ani tak presviedčaní silou nejakých múdrych argumentov, či silou slov. Naopak! Je to predovšetkým vlastná dobrá osobná skúsenosť, ktorú s Ježišom majú. Tá ich motivuje ostať s Ním a kráčať za Ním. Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Bolo to okolo desiatej hodiny. Pre Jána ako pisateľa tohto evanjelia, ktorý bol súčasne jedným z tých dvoch učeníkov, bol tento moment taký dôležitý pre celý jeho ďalší život, že si dokonca zapamätal aj presnú hodinu, kedy sa jeho osobná konverzia k Ježišovi odohrala. Dobrá, pozitívna skúsenosť je teda v tomto smere nadovšetko.
Milí priatelia, tým všetkým chcem povedať jedno. Pokiaľ je naše dnešné kresťanské misijné úsilie veľakrát také bezvýsledné, môže to byť spôsobené snáď aj tým, že my máme väčšinou iba pekné slová, múdre argumenty či poučky. No neraz nemáme odvahu adresovať ľuďom konkrétne pozvanie ku Kristovi. V tej chvíli si možno aj pomyslíme : Veď čo by pri nás, v našich spoločenstvách napokon aj mohli vidieť, či zažiť? Čo by pre nich mohlo byť natoľko oslovujúce, aby ostali? Uvedomujeme si, koľko je medzi nami nedokonalostí a ľudských zlyhaní. A tak neraz v tom pozývaní rezignujeme. No tu si treba uvedomiť, že my druhých ľudí nepozývame k tomu, aby sa streli iba s nami, ktorí sme tiež iba nedokonalí hriešnici. My ich pozývame predovšetkým k stretnutiu so živým Kristom. Na Jeho božskú dokonalosť, nie na našu ľudskú hriešnosť a nedokonalosť sa nám treba sústreďovať.
Pravda je však taká, že nie všetko záleží len od kvality prípravy bohoslužieb, či iných podujatí. Nie všetko je len o tom, či pán farár pekne spieva a pán kantor pekne hrá. Nie všetko je len o tom, či je kázeň na patričnej úrovni. I keď aj to sú dôležité faktory, nepopieram. No je tu aj iný nutný predpoklad, ktorý musíme brať do úvahy, aby sa človek k Ježišovi priblížil, aby Mu dal šancu. A síce : človek musí začať Ježiša hľadať. Tak to napokon vyplýva zo samotnej Ježišovej otázky : Čo hľadáte? Drahí priatelia, to minimum, ktoré pre svoje okolie môžeme spraviť je v tom, že sa za ľudí vo svojom okolí môžeme aspoň modliť. Modliť sa za to, aby začali po Ježišovi túžiť, aby Ho začali hľadať. Nuž a modliť sa aj za to, aby naše spoločenstvá boli tým správnym miestom, kde Ježiša možno nájsť. Aby sme boli správnymi ľuďmi na správnom mieste. Aby sme boli nielen správcami cirkevných budov, ale predovšetkým živými kameňmi na stavbe cirkvi, dobrými svedkami a vyznávačmi Krista, ktorí aj iných motivujú a inšpirujú pre život viery.
Áno, bratia a sestry, tak to funguje v živote. Po prvom kroku nutne nasleduje druhý. A presne tak to funguje aj v živote viery. Po prvom kroku, ktorým je svedectvo či informácia o Ježišovi, musí prísť druhý krok – stretnutie s Ním. Tak ako obidvaja učeníci v prečítanom evanjeliu, tak sa s novým učiteľom smieme stretnúť aj my. Smieme sa s Ním stretnúť tam, kde je On doma. Tam, kde On prebýva – v Jeho slove, na bohoslužbách, v krste svätom, v rozhrešení, vo sviatosti svätej Večere Pánovej, v akte pokánia. A tak ako tí dvaja učeníci s Ním zostali, tak s Ním smieme i my zostať. Či skôr : Je to On, kto chce ostať s nami a pri nás. Neuteká od nás preč. Naša prítomnosť Ho ani neotravuje ani nezaťažuje. Naopak! On sa teší z každého nového učeníka a nasledovníka. S Jeho prítomnosťou smieme počítať. A to všetko preto, aby sme skôr či neskôr aj my zažili a zakúsili, že On je skutočne Baránkom Božím aj pre nás. Že On je aj naším osobným Spasiteľom a Vykupiteľom. Jemu chvála a vďaka za to! Amen.
