8. po sv. Trojici – novodobí falošní proroci
Written by radovan on júl 27, 2017 in - No Comments
8. po sv. Trojici – 6. 8. 2017
„novodobí falošní proroci“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 7, 15 – 20.24 – 27
15 Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, no vnútri sú to draví vlci. 16 Po ovocí ich poznáte. Vari oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? 17 Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom rodí zlé ovocie. 18 Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie, ani zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. 19 Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20 Po ich ovocí ich teda poznáte. 24 A tak každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, bude sa podobať múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. 25 Spustil sa lejak, prihnali sa vody, strhol sa víchor a oborili sa na ten dom, ale nezrútil sa, lebo mal základy na skale. 26 No každý, kto počúva tieto moje slová a neplní ich, bude sa podobať na nerozumného muža, ktorý si postavil dom na piesku. 27 Spustil sa lejak, prihnali sa rieky, strhol sa víchor a oborili sa na ten dom a dom padol a jeho zrúcanina bola veľká.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
8. nedeľa po sv. Trojici, ktorú dnes v kresťanskej cirkvi slávime, nás privádza k téme, ktorá bola vysoko aktuálna v každej epoche ľudských i kresťanských dejín. Konkrétne sa jedná o výstrahu pred zvodmi, o výstrahu pred falošnými prorokmi. Dalo by sa povedať, že na tomto svete tomu bolo vždy takto. Popri služobníkoch a prorokoch, ktorých si do služby povolal Hospodin sám, tu vždy boli aj takí služobníci a proroci, ktorí sa do tejto služby povolali takpovediac sami. Boli to ľudia, ktorých nikto o nič neprosil a Pán Boh už určite nie.
Ani doba, v ktorej dnes žijeme nie je výnimkou. Máme tu svetových vládcov, ktorí okolo seba akoby šírili, povedal by som, až určitú auru všemocnosti, či vševedúcnosti. Sú to ľudia, ktorí sa pasujú do pozície novodobých Mesiášov. Ľudia, ktorí si myslia, že svojim vplyvom a mocou vyriešia problémy tohto sveta. Z dejín však vieme, ako takéto pokusy dopadli. Skoro vždy sa to skončilo neopísateľným násilím a krviprelievaním.
Žiaľ, ani cirkev, ktorej sme súčasťou, nemá ďaleko od takýchto „prorokov“, ktorí okolo seba šíria atmosféru jedinečnosti a nenahraditeľnosti. Vyvolávajú dojem, že bez nich by cirkev neprežila, že by skončila a zanikla. Akoby zabudli na to, kto je Pánom cirkvi. Akoby zabudli na zasľúbenie, ktoré Pán dal svojej cirkvi, a síce, že „ju ani brány záhrobia nezničia.“
Bratia a sestry, kto teda sú falošní proroci, a to tak na politickej ako aj cirkevnej scéne? Základná definícia by mohla znieť snáď aj takto: Sú to ľudia, ktorí nás chcú o niečom presvedčiť a dovolávajú sa pritom Pána Boha. Na slovenskej politickej scéne sme tak v minulosti ako aj v súčasnosti mali „to šťastie“ mať takéto politické subjekty a lídrov, ktorí svoju politiku robili „v mene Boha“, resp. „za Boha a za národ“. Boli tomu tak za Slovenského štátu, je tomu tak i teraz. Ich praktiky a spôsoby však s Pánom Bohom neraz nemali veľa spoločného. Nuž a ani naša cirkev nie je, žiaľ, výnimkou. Vo svojich radoch mala, vďaka Bohu, aj verných pastierov, Božích prorokov. No vždy sa našli aj nájomníci, teda falošní proroci, ktorým nešlo v prvom rade o zverené stádo, ale najprv o seba, svoje dobro a svoje zabezpečenie.
Tým všetkým chcem povedať jedno : nie všetko, čo znie zbožne, je aj skutočne zbožné. A nie každý, kto má plné ústa Boha, hovorí aj v Jeho mene. Je to teda isté varovanie, ktoré ani počas 2 tisícročí od chvíle, kedy bolo Pánom Ježišom vyslovené, nestratilo svoju platnosť. Zdá sa teda, že vlkov v našich radoch, preoblečených do ovčieho rúcha nemusíme hneď tak ľahko spoznať. Nemusíme ich spoznať podľa reči, lebo rozprávajú zbožne. Nemusíme ich spoznať ani podľa ich zovňajšku a chovania, lebo pôsobia kultivovane. Podľa čoho teda rozoznáme ovcu od dobre prezlečeného vlka, milí priatelia?
Pán Ježiš na to hovorí : 16 Po ovocí ich poznáte. Vari oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? 17 Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom rodí zlé ovocie. 18 Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie, ani zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Ovocím nemusia byť hneď samotné skutky týchto vlkov, ale to, čo ich skutky pôsobia, čo ich zvesť vyvoláva, k čomu svojich poslucháčov nabádajú. Skutočnosť je totiž taká, že samotné skutky týchto samozvaných Mesiášov môžu na prvé zdanie pôsobiť humánne, skvostne, pozitívne, dobre a zbožne. No je to len rafinovaný trik, ktorý má zakryť zákernosť, zlobu a nenávisť, ktoré sa za tým všetkým skrývajú. Bratia a sestry, dovolím si povedať, že je to prísne a nekompromisné pravidlo, ktorého účelom je ochrániť tak cirkev ako aj spoločnosť od samozvaných Mesiášov a Vykupiteľov, od antikristov, ktorých si do svojich služieb nepovolal Hospodin, ale Ten Zlý.
19 Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20 Po ich ovocí ich teda poznáte. Ináč povedané : ovocný strom, ktorý nenesie ovocie, je rovnako tak nepoužiteľný ako soľ, ktorý stratila svoju chuť. Ani jedno ani druhé nie je súce k ničomu, len k tomu, aby sa to vyhodilo. Milí priatelia, pozorný čitateľ tu akosi nemôže prepočuť zvesť o poslednom súde. Čo sa tým chce povedať, je jedno : Súd ako taký si uzurpuje samotný Pán Boh. Súdiť, vynášať rozsudky, či posudzovať – to nie je naša vec. Pán Ježiš nehovorí, že tie neužitočné stromy máme vytnúť my osobne. Nie! Na nás je jedine to, aby sme sa nevzdali zdravého rozumu, zdravého úsudku a nenechali sa takýmito „prorokmi“ zviesť. Na nás je, aby sme ostali kritickí a podľa ovocia života týchto prorokov prijímali, resp. neprijímali ich zvesť, ich učenie a vedenie. To znamená, aby sme neuverili každému, kto k nám prichádza s množstvom zbožných rečí, ale sledovali jeho život – biblicky povedané : ovocie jeho života.
Bratia a sestry, osobne mám taký pocit, že v dnešnej dobe je čím ďalej, tým ťažšie zachovať si tzv. zdravý rozum. Zdravý rozum, to je niečo ako teologicky povedané „prirodzený zákon“, ktorý Boh vložil do každého človeka. Znamená to jednoducho asi toľko, že človek dokáže rozlíšiť dobré od zlého. Z mnohých internetových diskusií nadobúdam dojem, že niektorí ľudia, akoby o ten zdravý rozum a úsudok v dnešnej dobe prišli. Mnohá učenosť a štúdium akoby ich pripravili o to najdôležitejšie – o zdravý a kritický rozum. Deje sa to vždy vtedy, keď nenormálne veci sa prehlasujú za normálne. Deje sa to vždy vtedy, keď protibiblické a protibožské záležitosti sa propagujú ako módny trend a ako prirodzený vývoj spoločnosti. Keď napríklad homosexuálny spôsob života sa prezentuje ako normálny a prirodzený, keď si takýto ľudia môžu adoptovať deti a vychovávať ich vo svojich „rodinách“ a pod. Je veľkým nešťastím, keď takéto názory zdieľajú ľudia s teologickým vzdelaním, ktorí pri svojej ordinácii (vysviacke za farárov) navyše sľubovali vernosť nielen cirkvi, ale Božiemu slovu! Človek, ktorý sa proti tomu ozve a prejaví svoj nesúhlas, je takmer automaticky prehlásený za neznášanlivého extrémistu, za náboženského fanatika, za fašistu, rasistu a pod. Bratia a sestry, toto, čo sa dnes deje v Európskej únii nie je podľa mňa nič iné ako strata zdravého rozumu v priamom prenose. Je pravda, že aj inak orientovaných ľudí ako kresťania prijímame za svojich bratov a sestry. Ako spoločnosť ich neuberáme o ich práva, no súčasne nezdieľame ich životný štýl ani sa s ním nestotožňujeme, pretože ho na základe Božieho slova nepovažujeme za správny.
Bratia a sestry, samotný záver Ježišovho kázania na hore nám prináša podobenstvo o „dvoch staviteľoch“. Je to príbeh, pomocou ktorého Pán Ježiš pred svojich poslucháčov kladie dve alternatívy. Budovanie domu, o ktoré ide, je obrazom života ako takého. Máme tu pred sebou dva príbehy, ktoré paralelne bežia. Obidve hlavné postavy týchto príbehov sa správajú podobne. Napriek tomu jeden z nich je bláznivý, a jeho život stroskotá. Zatiaľ čo druhý je rozvážny a jeho dom to takpovediac „ustojí“.
Pri tomto príbehu je dôležité najprv si uvedomiť, v čom sa tie príbehy nelíšia : Pokiaľ na tomto mieste dom slúži ako obraz života, nie je povedané, že by Kristov učeník vybudoval krajší alebo pevnejší dom. Nie je povedané to, že by si vybudoval lepšiu životnú kariéru, resp. útulnejší a usporiadanejší domov, a to len preto, že je Kristovým učeníkom. Vôbec nie! Nič z toho Pána Ježiš nesľubuje. Ináč povedané : toto podobenstvo nechce vôbec povedať to, že ten, kto verí v Boha, žije lepší život ako ten, kto v Neho neverí.
Rovnako tak nie je povedané, že životné katastrofy sa jednému vyhnú a na druhého doľahnú. Ježiš nesľubuje svojim učeníkom bezbolestný život ani žiadnu špeciálnu „priazeň šťasteny“ alebo čokoľvek podobné. Rovnako na druhej strane nezvoláva hromy a blesky na toho, kto Jeho slová neprijíma.
To jediné, v čom sa tí dvaja líšia, je základ, na ktorom svoj dom postavili. Základ, nakoľko je však pod zemou, nie je ľudskému oku viditeľný. Práve na ňom však záleží. V jednom prípade to bol práve základ, ktorý obstál a celú stavbu podržal. V druhom prípade neprítomnosť tohto základu spôsobuje pád celého domu.
Bratia a sestry, ten základ, to je niečo akoby mimo nás. Niečo, čo nezávisí na nás. Naopak! My závisíme na ňom. V tomto podobenstve sa teda nejedná o moralizovanie na spôsob, že život človeka, ktorý žije s Kristom je kvalitnejší a hodnotnejší, či zmysluplnejší ako toho, ktorý s Kristom nežije. Vôbec nie! Naopak! Životné úspechy i neúspechy, radostné momenty i tragédie postretnú tak veriaceho ako aj neveriaceho. Rozdiel je len v tom jedinom : Kristov učeník má aj v tej najhoršej katastrofe niečo, či skôr niekoho, kto ho podrží.
Metaforu skaly si Pán Ježiš celkom určite nezvolil len tak náhodne. Veď už na stránkach Starej zmluvy bolo toto prirovnanie dobre známe. Tou skalou bol Hospodin sám. Kiežby skalou i nášho života, kiežby tým pevným základom pre nás všetkých bol náš Pán a Vykupiteľ – Pán Ježiš! Potom i obstojíme v skúškach života. Kiežby nás On sám naplnil múdrosťou Ducha Svätého. Potom i my budeme vedieť dobre rozlíšiť Božích prorokov, tak v politike i cirkvi od tých falošných. Potom sa nenecháme zviesť, ale ostaneme verní. Nech nám v tom všetkým náš Pán pomáha! Amen.
