15. po sv. Trojici – Čo za to budem mať?
Written by radovan on sep 20, 2017 in - No Comments
15. po sv. Trojici – 24. 9. 2017
„Čo za to budem mať?“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 18, 28 – 30
Tu Peter povedal: Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou. 29 On im povedal: Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustí dom, či ženu, bratov, rodičov alebo deti pre Božie kráľovstvo, 30 aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Čo za to budem mať? Čo z toho budem mať? Čo mi to prinesie? Áno, priatelia, takto sa zvykneme ako ľudia pýtať predtým než sa do niečoho pustíme. Robíme si zoznam plusov a mínusov a zväčša sa rozhodneme podľa toho, čo je pre nás najlepšie, najvýhodnejšie, resp. najvýnosnejšie. Tak nám to radí náš rozum. Človek sa predsa za normálnych okolností chce mať dobre. Nikto si predsa nechce robiť život zložitejším a komplikovanejším alebo sa púšťať do nevýhodného, „pofiderného“ biznisu.
Čo za to budem mať? Čo z toho budem mať? Čo mi to prinesie? Pýtať sa takto vo vzťahu k svetu a svetským záležitostiam, to dokážeme ako ľudia pochopiť. Veď kto z nás sa v živote už takto nepýtal? Ale pýtať sa takto vo vzťahu k Pánu Bohu a duchovným záležitostiam … Má na to človek vôbec právo? Nie je to až príliš trúfalé? Nie je to neslušné a drzé? Patrí sa vôbec pýtať sa takto nám evanjelikom v roku, keď si pripomíname 500. výročie reformácie, ktorej jedným z pilierov je učenie o tom, že všetko je jedine z Božej milosti? Veď v slovách učeníka Petra akoby sme počuli až akési vychvaľovanie : Pane, veď sa len pozri na to, čoho všetkého sme sa my vzdali v prospech Teba! Veď sa len pozri na to, čo všetko sme kvôli Tebe obetovali! To predsa nemôžeš nevidieť! To sa predsa nedá prehliadnuť! Za to nás musíš nejako odmeniť!
Čo za to budem mať? Čo z toho budem mať? Čo mi to prinesie? V našom prečítanom evanjeliovom texte sa učeník Peter síce takto priamo nepýta, ale z jeho slov to svojim spôsobom vyplýva : Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou. V paralelnom texte u evanjelistu Matúša sa však táto otázka už priamo objavuje : Pozri, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa. Čo za to budeme mať? No aby sme dnes krivo nezazerali len na Petra, na jeho trúfalosť a pre niekoho snáď i drzosť, treba povedať, že aj synovia Zebedeovi, Jakub a Ján, či presnejšie povedané ich matka, zmýšľala podobne a snažila sa svojim dvom synom pri Ježišovi vybaviť „teplé miestečka“ vo večnosti: 20 Vtedy k nemu pristúpila matka Zebedeových synov so svojimi synmi, klaňala sa a prosila ho o niečo. 21 On sa jej opýtal: Čo chceš? Povedala mu: Povedz, aby títo moji dvaja synovia v tvojom kráľovstve sedeli jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici (Mt 20, 20 – 21). Vidíme na tom, že človeku niekedy nie je cudzie vytĺcť nejakú tú výhodu aj z posvätných vecí.
Bratia a sestry, zdá sa, že takáto reakcia jedného z učeníkov Pána Ježiša ani nijako neurazila ani nepohoršila. Ježiš nereaguje slovami : Prosím ťa, Peter, ako ti niečo také zišlo na um? Ako sa vôbec opovažuješ takto sa pýtať? Naopak! Vo svojej reakcii pokojne vysvetľuje ako to s Božou odmenou vlastne je. Ako to v týchto Božích veciach chodí.
Milí priatelia, ešte predtým než sa začneme pohoršovať nad Petrovou otázkou, skúsme sa na chvíľku zastaviť a pokúsme sa v celom tomto príbehu vidieť samých seba! Nespoznávame sa v Petrovej otázke tak trošku aj my sami? Nepýtali sme sa Pána Boha nikdy v podobnom duchu? Keď si to prenesieme do nášho životného kontextu, potom by tie otázky možno mohli znieť aj takto – Čo ja mám z toho, že som farár? Čo mám z toho, že som dozorca v zbore alebo vo vyšších organizačných cirkevných jednotkách? Čo z toho budem mať, že som presbyterom v cirkevnom zbore? Čo mám z toho, že spievam v zborom spevokole? Čo mám z toho, že sa venujem deťom na detskej besiedke? Čo mám z toho, že pravidelne upratujem Boží chrám? Čo mám z toho, že som kantor a hrávam na každých službách Božích? Čo mám z toho, že chodím do kostola?
Nuž a teraz budem úprimný a pokúsim sa na tieto otázky pragmaticky odpovedať: Čo ja mám z toho, že som farár? To, že celý život nebývam vo svojom. Normálny človek počas života investuje do svojho a opravuje si svoj dom. Ja ešte ani dobre neviem, kde sa na starosť podejem. Normálny človek domov prinesie aspoň slušnú výplatu. Pri farárčine sa človek celý čas cíti akosi nedocenene, tak finančne ako aj spoločensky. Normálny človek zháňa peniaze pre svoju rodinu. Ja som povybavoval niekoľko desiatok tisíc eur pre svoj cirkevný zbor. A koľko času ma moja služba stojí? Vtedy, keď ostatní chodia po výletoch alebo majú voľno, ja musím fungovať a moje deti si ma veľmi ani neužijú. Ani ja ich. Čo ja vlastne z toho mám, že som farár?
A čo mám z toho, že som dozorca alebo presbyter? Stojí ma to nemálo nervov a času pri menežovaní kadejakých záležitostí, pri organizovaní rôznych podujatí, pri riešení hospodárskych problémov. Niekedy si kvôli tomu musím zobrať v práci dovolenku, aby som to všetko postíhal. No potom mám o toľko menej času na svoje hobby, rodinu, priateľov … Čo ja mám z toho, že som dozorcom alebo presbyterom?
Nuž a podobne sa môže pýtať člen spevokolu, upratovačka chrámu, kantor či učiteľka detskej besiedky. Služba každého jedného z nich, pokiaľ má byť robená poriadne a zodpovedne, si žiada nasadenie, čas, v podstate celého človeka, vzdanie sa pohodlia, voľného času a neraz i rodiny. Bratia a sestry, čo z toho my všetci máme?
Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustí dom, či ženu, bratov, rodičov alebo deti pre Božie kráľovstvo, 30 aby v tomto čase neprijal mnohonásobne viac a v budúcom veku večný život. Tak znie Ježišov odkaz azda pre nás všetkých, ktorí sa snáď z času na čas trápime a umárame tým, čo za to budeme mať. Je fakt, že tu nikde nie je reč o eurách, ani tučných províziách. Nikde sa tu nehovorí o tom, že každý bude mať za svoju vernú službu doma v garáži nadupaného bavoráka a bývať bude v luxusnej vile. Neostáva nám nič iné len veriť, že Pán sa o svojich verných služobníkov dobre, ba čo viac – dokonale postará a nedá im zahynúť. Neostáva nám nič iné iba veriť tomu, čo píše apoštol Pavol : Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo ani do srdca človeku nevstúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí Ho milujú.
Bratia a sestry, tak Ježišova ako aj Pavlova odpoveď je krásnym vyznaním. Ale v konečnom dôsledku to obyčajnému človeku môže znieť tak troška vzdialene, priam až transcendentne. Všetko sa to týka akoby len akejsi vzdialenej, nejasnej budúcnosti, večnosti. Čo je zaiste super, ale my zatiaľ žijeme ešte tu na zemi. Čo z toho všetkého máme, kým sme na tejto zemi? Nuž skúsme sa na to pozrieť možno aj takto – Tým, že som farár pravidelne študujem a čítam Božie slovo a zvestujem ho iným. Mám viac možností ako druhí objavovať v ňom Božiu veľkosť, lásku, milosť a majestát. To všetko v konečnom dôsledku posilňuje moju vieru, ktorá ma v Božích očiach robí spravodlivým. Takže v konečnom dôsledku pomáham sám sebe a obohacujem sám seba.
Tým, že som dozorca, či presbyter, využívam dary a charizmy dané mi od Boha, aby som nimi vedel slúžiť v spoločenstve bratov a sestier. Takto napĺňam svoje poslanie ako kresťana tým správnym spôsobom, v súlade s Božou vôľou. Takáto služba je pre mňa samého veľkým obohatením. Uvedomujem si totiž, koľko i ja sám od Boha deň čo deň prijímam a práve skrze svoju službu blížnym Mu môžem preukázať svoju vďačnosť.
Nuž a keď svoj čas a potenciál investujem do nácvikov a vystúpení zborového spevokolu, cítim a prežívam pri tom, ako ma spievané Božie slovo nesie v rôznych chvíľach života, tak radostných ako aj smutných a ako to napokon všetko posilňuje moju vieru a dôveru v Pána Boha. Rovnako tak samotné upratovanie chrámu sa pre mňa môže stať priam až akousi bohoslužbou. Ten čas strávený v chráme, neraz osamote pri práci sa pre mňa môže stať úžasným časom, kedy som so svojim Bohom celkom sám. Môže to byť pre mňa čas, kedy je mi Boh vo svojom chráme celkom blízko.
Drahí bratia, milé sestry, asi tak nejako tú Božiu odmenu treba vnímať. Ľudia, ktorí žili v starozmluvnej dobe, boli často za svoju poslušnosť voči Pánu Bohu odmenení už aj v tomto pozemskom živote. Krásne sa o tom môžeme dočítať v 5 Mojžišovej 28, 1 – 14. Avšak takáto priama súvislosť medzi poslušnosťou a odmenou nemusí byť vždy pravidlom. Keby tomu tak bolo, dobrí ľudia by boli vždy len bohatí, šťastní a zdraví a zlým by sa stále vodilo iba zle. No ono to tak nie vždy funguje. Pravda je taká, že človek nemá právo nárokovať si niečo pred Bohom za svoju dobrotu, službu, vernosť a poslušnosť. Naopak! Tou pravou odmenou pre kresťanov je Božia prítomnosť medzi nami ako aj moc a pôsobenie Ducha Svätého v nás. Nezabúdajme však na to, že plnú odmenu za svoju vieru, obetovanie sa a službu dostaneme až vo večnosti! Dovtedy si verne konajme svoje povinnosti tu na tejto zemi, v povolaní, do ktorého nás Pán Boh povolal!
Čo za to budem mať? Čo z toho budem mať? Čo mi to prinesie? Bratia a sestry, týmito otázkami som dnešnú kázeň začal. Nimi by som ju aj zakončil. Dnes i teba, drahý priateľ, i mňa Pán Ježiš uisťuje, že každý, kto sa kvôli Kristovi vzdá niečo cenného, dostane v tomto živote mnohonásobne vyššiu odmenu. Tá však nemusí mať rovnakú podobu. Niekto sa napríklad kvôli svojej službe vzdiali či odcudzí vlastnej rodine, no na oplátku získa ešte početnejšiu rodinu veriacich bratov a sestier v cirkvi. V každom prípade nás dnes Pán Ježiš povzbudzuje a pozýva k správnej životnej investícii a rozhodnutiu : Nikdy nevymeň trvalé bohatstvo večného života za dočasný pozemský zisk! Buď ochotný niečo obetovať, aby si nakoniec získal tie nebeské poklady! S Božou pomocou znášaj možno aj protivenstvá od ľudí, aby si napokon získal uznanie od svojho Boha! Pretože nakoniec iba na Ňom záleží. On to bude, kto raz posúdi celý náš život i našu službu. Kiežby sme vtedy boli nájdení ako hodní nebeskej večnej odmeny! Amen.
