Predpôstna nedeľa – stopy lásky ostávajú
Written by radovan on feb 19, 2018 in - No Comments
Predpôstna nedeľa – 11.2.2018
„… stopy lásky ostávajú…“
Veľpieseň 8, 6 – 7
6 Polož si ma na svoje srdce ako pečať, ako pečať na svoje rameno. Lebo láska je mocná ako smrť. Tvrdá sťa záhrobie je žiarlivosť. Jej žiar je žiarom ohňa, mohutným plameňom. 7 Mohutné vody nemôžu uhasiť lásku, ani veľrieky ju neodplavia. Keby niekto chcel dať za lásku všetko bohatstvo svojho domu, iste by ním pohrdli.
Milí bratia, milé sestry,
rozprávať o láske nie je jednoduché. Napísalo sa o nej mnoho rôznych kníh, hudobníci ju pretavili do stoviek skladieb, alebo piesní, básnici ospievali vo svojich básňach. Zaoberali sa ňou mnohí odborníci z rôznych vedných odborov a samozrejme aj teológovia a kresťanská cirkev. O láske a dôsledkoch, ktoré z nej vyplývajú, počúvame možno každý deň. Napriek tomu ale zisťujeme, že lásku nie je jednoduché ani uchopiť, ani jej porozumieť a ani ňou žiť.
Láska so svojou rozmanitosťou je hlavnou témou biblickej knihy Veľpieseň, z ktorej sme počuli aj dnešný kázňový text. Lásku opisuje spôsobom, ktorý môže človeka prekvapiť, popudiť a aj zahanbiť. Kvôli reči tejto knihy bol aj problém s jej prijatím do Biblie. Primárne sa venuje láske medzi mužom a ženou, ale prostredníctvom tohto textu sa môžeme pozrieť aj na význam lásky ako takej, na význam lásky ako Božieho daru.
Láska je mocná ako smrť, čítame v 6. verši. Prečo také tvrdé prirovnanie tohto najkrajšieho ľudského citu k chladnej a neúprosnej smrti? Hoci sa to možno nemusí zdať, láska a smrť majú viacero spoločných bodov. Napríklad: Smrť aj láska menia ľuďom životy. Kým smrť nás oberá o našich blízkych a človek sa musí naučiť žiť s touto stratou a prispôsobiť sa novému životu bez blízkeho, láska prináša životu novú kvalitu, nový rozmer a tým človeka mení. Mení jeho srdce, názory, nazeranie na život a iných ľudí. Smrť a aj láska prináša do života intenzívne emócie a pocity. Kým smrť prináša so sebou smútok, plač, hnev, strach, beznádej, láska prináša pokoj, radosť, eufóriu, smiech. Smrť a aj láska dokážu bolieť. Smrť vtedy, keď nám berie blízkeho, láska vtedy, keď sa do nej vložíme úplne celí a nie je opätovaná, resp. je zneužitá, či podvedená. Láska a smrť sú prepojené aj s Pánom Ježišom Kristom. Pán Ježiš z lásky k nám šiel poslušne na smrť kríža. V Jeho smrti môžeme poznávať skutočnú hodnotu lásky. Týmto Jeho činom dokázal, že aj keď láska a smrť často súvisia, láska nad smrťou predsa len napokon víťazí. Pán Ježiš Kristus nás miloval. Jeho láska má nájsť odozvu v našich životoch. Ak prijímam lásku Kristovu, je mojou výsadou a aj povinnosťou túto lásku preukazovať aj ostatným ľuďom, ktorých Pán Ježiš tiež miluje. A to bez ohľadu na ich náboženstvo, farbu pleti, spoločenské postavenie, či sexuálnu orientáciu. V láske sa totiž strácajú všetky rozdiely, či predsudky. A takúto lásku, ako čítame ďalej, ani mohutné vody nemôžu uhasiť, ani veľrieky ju neodplavia.
Sila lásky je krásne predstavená v jednom skutočnom príbehu z 50-tych rokov minulého storočia. 10 rokov po vojne izraelský konzul v Miláne dostal list od skupiny 27 židov, ktorých ukrývali mníšky 25 mesiacov v pivniciach jedného kláštora. Vďační židia, ktorí to prežili, sa chceli mníškam verejne poďakovať a prostredníctvom kamier informovať o tomto čine celé Taliansko. Veď o pozitívnych veciach treba informovať a nielen o tých negatívnych. Jedného dňa teda prišiel do kláštora konvoj. Prekvapené mníšky vyšli na dvor a priviedli so sebou aj staršiu, vysilenú matku predstavenú. Keď konzul spustil svoju reč, predstavená ho zastavila a opýtala sa: Prepáčte, ale nepovedali ste nám to – ste židia, komunisti, či fašisti? Ako sa môžete také opýtať, nahneval sa konzul? Matka predstavená očervenela a povedala: Prepáčte, ale som stará žena, veľa som si prežila, ale nemôžem vedieť kto ste. V pivnici, ktorá je pod našim kláštorom sa v roku 1942 ukrývali komunisti, v rokoch 43-45 židia a v rokoch 46-47 fašisti. A ja som z toho celá popletená.“ Odmysliac si teraz zlé ideológie, môžeme aj na tomto príklade obrazne vidieť, že pravá láska má konať v prospech života, v prospech blížnych a v prospech núdznych bez rozdielu. Tento príbeh nechce ospravedlňovať fašistov a komunistov, provokatívne však ukazuje, že pravá láska sa niekedy podľa ľudských súdov správa aj paradoxne. Pamätajme, že jediné, čo po nás ostane, keď odídeme do večnosti, budú práve stopy lásky, ktoré sme zanechali. A v tom sa dokazuje naša viera.
Lásku prirovnáva pisateľ Veľpiesne k žiare ohňa, k mohutnému plameňu. V SZ bol oheň jedným zo spôsobov zjavovania sa Pána Boha – čítame o tom napríklad v príbehu povolania Mojžiša, kde sa Hospodin zjavil Mojžišovi v horiacom kre. Zároveň bol oheň symbolom Božej slávy, ochrany a Jeho prítomnosti. Keď pisateľ Veľpiesne prirovnáva lásku k ohňu, poukazuje na fakt, že v láske sa nám zjavuje sám Hospodin. V láske preniká do našich sŕdc, životov, do tohto sveta. Čím viac lásky medzi ľuďmi, tým viac Božej prítomnosti, ochrany, slávy a požehnania medzi nami, i v našej nepokojnej spoločnosti. Lásku potrebujeme. Keď pozeráme správy, počúvame rádio, či surfujeme na internete, máme pocit, že sa láska kamsi vytráca a tým aj Božia prítomnosť z tohto sveta. Na tom, aby sa táto situácia zmenila, môžem mať podiel i ja, i ty. Ako sa staviam k láske? Ako ju vnímam? Prejavujem ju vo svojom okolí? Po láske túžime všetci bez výnimky. Väčšina ľudí je presvedčená, že láska v prvom rade znamená byť „milovaný“ a až potom „milovať“. Túžime byť milovaní, pochopení, vypočutí, možno poľutovaní. Je to prirodzené. Naše srdce to potrebuje. Potrebujú to však aj iní. Keď som ochotný lásku venovať, bohato sa mi navráti späť. Tam, kam prinesiem lásku, prinesiem svetlo. A čím viac sa toto svetlo rozšíri, tým väčšia pravdepodobnosť, že to svetlo nakoniec zasiahne aj mňa. Šírme lásku láskou a s radosťou. Láska spočíva aj v drobnostiach, ktoré sú pre nás možno nepatrné, no niekomu môžu zlepšiť deň, či uľaviť v jeho trápeniach. Čím viac lásky, tým viac Krista.
Láska sa prejavuje ako vrúcny cit. Keď nám na niekom záleží, keď máme niekoho radi, máme ho vo svojom srdci. Slová „polož si ma na svoje srdce ako pečať, ako pečať na svoje rameno“ nás pozývajú k tomu, aby sme do svojho srdca uložili aj Pána Boha. K láske k Hospodin vyzýva aj Dr. Martin Luther, keď nás vo svojich vysvetleniach 10 Božích prikázaní nabáda: Máme sa Pána Boha báť a Ho milovať“. To, ako milujem Pána Boha a či Ho milujem, sa odráža aj v našich životoch na skutkoch viery. Ak milujem Boha, milujem spravodlivosť, pokoj, toleranciu, rešpekt, pomoc. Ak milujem Boha, vládne vo mne skutočná láska. Tam kde vládne láska, nie je snaha o moc, zotročovanie svedomia, podriadenie, či ovládnutie ľudí (aj vo svojich rodinách). Kde prevláda moc, tam chýba láska. Položme si Pána Boha na srdce ako pečať! V SZ je pečať považovaná za znak pravosti, je symbolom zaistenia bezpečnosti. Ak milujem úprimne a nezištne, Pán Boh je zárukou pravosti tejto lásky. On sám ju požehná a prizná sa k nej. Položme si Ho na srdce. Tak aj ostatných ľudí. Nemilujme však slepo. Láska, ak je úprimná, musí aj karhať, napomínať, naprávať. Musí prijať pravdu. A takú lásku – ktorej garantom je Pán Boh a ktorá je úprimná, čistá, nezištná, prajem všetkým nám.
Milí bratia, milé sestry,
rozprávať o láske nie je jednoduché. Človek väčšinou upadne do fráz, či známych vecí. Najlepším spôsobom, ako svedčiť o láske, je lásku žiť. V tom sa prejaví jej sila a moc najlepšie. K takej láske nás pozýva celé Písmo sväté, aj dnešný kázňový text. Prosme Pána Boha, aby nám dal tú možnosť prežívať, ale aj rozdávať lásku, ktorá je silná ako mohutné vody a veľrieky, intenzívna ako žiar ohňa a mocnejšia než smrť. Amen
