2. pôstna nedeľa – Pieseň o vinici
Written by radovan on feb 21, 2018 in - No Comments
2. pôstna nedeľa – 25.2.2018
„Pieseň o vinici“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Izaiáš 5, 1 – 7
1 Zaspievam svojmu milému pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na úrodnom úbočí. 2 Skypril ju, vyzbieral z nej kamenie, vysadil ju viničom, v strede postavil vežu a do skaly vytesal lis. Potom čakal, že zarodí hrozno, ale zarodila plánky. 3 Teraz však, obyvateľ Jeruzalema a muž Judska, rozsúďte medzi mnou a mojou vinicou! 4 Čo som ešte mal urobiť pre svoju vinicu, a neurobil som? Čakal som, že zarodí hrozno, prečo teda zarodila plánky? 5 Teraz vám chcem oznámiť, čo urobím svojej vinici: zvalím jej plot, aby ju spásli, zrútim jej ohradu, aby ju pošliapali. 6 Skoncujem s ňou. Nebude orezávaná ani okopávaná, takže vzíde tŕnie a bodľačie, aj oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom. 7 Veď vinicou Hospodina zástupov je dom Izraela, mužovia Judska sú jeho utešeným sadom. Čakal na právo — a hľa, krviprelievanie, na spravodlivosť — a hľa, volanie o pomoc.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dnešná prečítaná stať z proroka Izaiáša je všeobecne známa pod označením „Pieseň o vinici“. Dá sa povedať, že patrí k najkrajším podobenstvám Starej zmluvy. Izaiáš, aby upútal pozornosť svojich poslucháčov, zrazu začne spievať akoby ľudovú pieseň. A darí sa mu. Ľudia mu venujú svoju pozornosť. Pravdepodobne nie inak by tomu bolo aj dnes. Keď zaznie nejaká pekná ľudová pieseň alebo keď ju niekto začne spievať, je to natoľko chytľavé, že si začneme minimálne „pohmkávať“, keď nie rovno spievať. Klopkáme si nohou do taktu, do tempa a sme svojim spôsobom vtiahnutí do deja piesne.
Dalo by sa povedať, že ľudové piesne v našom slovenskom poňatí riešia rôzne životné záležitosti, veselšie i smutnejšie. Zväčša odzrkadľujú životné príbehy ľudí, ktorí ich vytvorili. Opisujú tak krásu ako aj ťažkosti života. Hovorí sa v nich predovšetkým o ľudských vzťahoch – o vzťahoch medzi snúbencami či manželmi, o láske, ale i zrade, o vernosti, ale aj o nevere, o odchode na vojnu a obave, či sa muž vráti živý z boja, o smrti. V tých piesňach sa hovorí takisto o gazdovaní, o hospodárení, o vraných koníčkoch, o „vojačkoch“ a podobne. Hovorí sa však tiež o plynutí času a dočasnosti všetkého pozemského.
Dovolím si povedať, že tie piesne máme radi, pretože sú jednak naším národným dedičstvom a nejakým spôsobom sa v nich snáď aj poznávame. Uvedomujeme si, že sú to piesne, ktoré si spievali naši predkovia. Vytvárali ich. Tie piesne ich nejakým spôsobom formovali a naši predkovia sa snažili vložiť do nich nejakú vyskúšanú, osvedčenú a prežitú životnú múdrosť, ktorá je nadčasová a stále platí. Dôkazom veľkého „comebacku“ a obľúbenosti ľudovej piesne a folklóru vo všeobecnosti je napokon aj televízna relácia „Zem spieva“, ktorá sa vysiela na Jednotke. Preto si ešte raz dovolím povedať, že tie piesne máme radi – hovoria totiž o živote : o radosti, ale aj smútku, niekedy tiež o alkohole a jeho nadmernom popíjaní, hovoria o láske. A to sa dobre počúva i spieva.
Myslím si, že takto nejako mohol ľudovú pieseň vnímať aj starozmluvný izraelský národ. Prorok Izaiáš to vie, a tak začne spievať „ľudovku“ – povedané veľmi jednoducho. Vo svojej piesni vystupuje ako priateľ „milého“, teda ženícha na svadobnej hostine, aby zaspieval o jeho vinici, teda o jeho neveste. Lenže niečo sa stane! Namiesto očakávanej milostnej piesne sú poslucháči nútení vypočuť si jednu vážnu, priam až hroznú obžalobu. Nie je to veselá ani radostná pieseň. Nepočúva sa dobre a zrejme sa aj ťažko spieva. Je to pieseň plná veľkého sklamania.
Spomínaná vinica je totiž podobenstvom o Božom ľude. Hospodinova starostlivosť o ľud je znázornená prácou starostlivého vinára. Pre založenie vinohradu vybral vinár miesto na úrodnej stráni. On sám osobne vykonal všetky potrebné práce : pooral zem, povyberal kamene, ohradil vinicu plotom. Nakoniec vysadil ušľachtilú úrodu. Vybudoval lis aj strážnu vežu. Mimoriadna snaha i starostlivosť, s ktorou sa vinár venoval svojej vinici ho prirodzene oprávňovala k nádeji na skvelú úrodu. Výsledok je však zdrvujúci. Vinica vydala nedozreté, trpké a odporne chutnajúce plody – plánky, trpčiaky.
Hospodin takto ústami proroka Izaiáša vyzýva svojich poslucháčov, aby sami vyjadrili svoju mienku a ujasnili si, kde sa stala chyba. Čo sa urobilo zle? Čo sa nespravilo tak, ako sa malo? Na ich odpoveď však už nečaká… Vina je predsa zjavná. A tak môže nasledovať iba jedno : trest. Všetko, čo vinár pre svoju vinicu urobil, teraz opätovne zničí. Zbaví ju ohrady, ktorá chránila pozemok pred divokými zvieratami i dobytkom. Už ju nebude okopávať, ani orezávať. Hospodin navyše prikáže nebeským oblakom, aby ju nezavlažovali dažďom, takže spaľujúce slnko iba dovŕši dielo skazy.
Bratia a sestry, to zrejme nie je pieseň, ktorú by sme si hocikedy s radosťou zaspievali. Obyvatelia krajiny si uvedomujú, že to oni sú tou vinicou, o ktorej sa v piesni spieva. Vinicou Hospodinovou je Izrael, ktorému dal Hospodin úrodnú kanaánsku krajinu a všemožne sa snažil, aby ľud žil podľa Jeho vôle. Izraelci mali byť ušľachtilou révou, ktorej pestovanie by Pána Boha potešovalo. Ovocím Jeho lásky pritom malo byť právo a spravodlivosť. Namiesto toho však počuje iba krik utláčaných, ktorí k Nemu volajú o pomoc… Sklamanie z Božej strany je tak viac než zjavné … Teraz vám chcem oznámiť, čo urobím svojej vinici: Skoncujem s ňou.
Drahí bratia, milé sestry, ako sa tento príbeh, táto pieseň o vinici týka dnes nás? Aj cirkev vo všeobecnosti je Božou vinicou, o ktorú sa jej Pán mimoriadne stará. Vždy zas a znova na nás pracuje, stará sa o nás, záleží Mu na nás. Na každý deň nám daruje svoje požehnanie i zdar. A prirodzene : má svoje očakávania. Tak ako sa dobré ovocie očakávalo od vinice z Izaiášovej piesne, tak presne sa chutné, šťavnaté a aromatické ovocie očakáva i od nás. Toto dobré ovocie sa očakáva v našich vzájomných vzťahoch, v našich manželstvách, rodinách, v cirkevných zboroch, na našom pracovisku, medzi kolegami v práci. Toto dobré ovocie sa napokon očakáva v našom vzťahu so samotným Pánom vinice, s Hospodinom a Jeho slovom. Po tomto dobrom ovocí nás má byť v tomto svete ako kresťanov poznať.
Drahý priateľ, aké ovocie prinášaš ty? Dobré, sladké a šťavnaté? Alebo trpké, nechutné a odporné? Dovolím si povedať, že čas pôstu je azda najviac ideálnym času v roku na to, aby sme možno viac ako inokedy spravili, povedal by som, taký hĺbkový audit svojho života. Je to čas mimoriadne vhodný na sebareflexiu a úprimné zamyslenie sa nad tým, aké ovocie prináša môj život, moja služba, moje slová, skutky i názory. Spôsobuje ovocie môjho života Pánu Bohu radosť alebo skôr len zármutok, opätovné sklamanie a hnev?
Vďaka Bohu dnes za to, že i keď Mu je ovocie našich životov možno nie vždy po chuti, neláme nad nami palicu. Biblicky povedané : nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí. Naopak! Na tento svet posiela svojho Syna, aby Boží spravodlivý hnev a trest za nechutné trpčiaky a odporné plánky tak tvojho ako aj môjho života vzal na seba. Boh radšej skoncuje so svojím Synom, len aby nemusel skoncovať s nami, svojou vinicou, svojou cirkvou, s týmto cirkevným zborom, s týmto seniorátom. To všetko preto, aby sa príbeh z piesne o vinici nemusel nanovo opakovať pri nás.
Drahí priatelia, pokiaľ toto dnes vieme, kiež nás to vedie k úprimnému pokániu a skutočnej zmene nášho života. Kiež nás to vedie k tomu, aby sme prinášali dobré ovocie – teda žili Bohu na radosť, česť a chválu. Nie na pohoršenie. Nech nás to vedie ku skutočnej láske v našich vzťahoch. Pretože niekedy o tom iba veľa „tárame“, ale nežijeme to. Nechceme tak žiť. A robíme to pritom celkom vedome. Aj vieme, že nerobíme dobre, a predsa to robíme! Hovoríme o pokání, máme plné ústa lásky k blížnemu, ale bijeme sa do pŕs v presvedčení, že spravodlivosť je na našej strane a nášho protivníka treba zašliapnuť. Veľakrát v nás niet veľa chuti ani k zmiereniu ani k odpusteniu. Namiesto toho radšej sami seba presviedčame, že my sme chybu neurobili , že všetci sú zlí, len my sme bez viny.
Koľko len trpezlivosti s nami musí mať náš Pán?! No nielen to! On nám na každý deň dáva ešte aj svojho Svätého Ducha, tak ako Izraelcom na púšti na každý deň dával mannu, prepelice a vodu. Dáva nám ako svoj vzácny dar svojho Ducha, aby na nás pracoval, aby naše ovocie bolo stále viac a viac Pánu Bohu „po chuti“. Kiežby pri nás Jeho pôsobenie prinieslo úspech! Kiežby to aj s nami Pán Boh neskoncoval! Kiežby i pri nás samotných Pán Boh videl stále častejšie to dobré ovocie, ktoré sa od teba i odo mňa očakáva! Kiežby Izaiášova pieseň o na nič súcej vinice nebola piesňou o nás samotných! Amen.
