Veľký Piatok – Čo zlého urobil?

Written by radovan on mar 28, 2018 in - No Comments

Veľký Piatok – 30.3.2018

„Čo zlého urobil?“

Bratia a sestry : Pokoj vám!

Marek 15,14

14 Pilát im povedal: Čo zlého urobil? Oni však ešte hlasnejšie kričali: Ukrižuj ho!

Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!

Čo zlého urobil? – krátka a jednoduchá otázka, ktorá asi najlepšie vyjadruje dramatickú udalosť dňa, ktorú si dnes spolu s celou kresťanskou cirkvou pripomíname. Je to udalosť ukrižovania a smrti Syna Božieho. Je to vskutku oprávnená otázka. Veď evanjeliové správy o Ježišovi sú plné informácií o tom, koľkým ľuďom nezištne pomohol. Mnohých chorých uzdravil, medzi nimi aj smrteľne nemocných. Niekoľko tisíc hladných nasýtil, troch mŕtvych prebudil k životu. Zúfalým dal nádej, smutných potešil, namyslených pokoril. Jeho kázne zasiahli tisícky poslucháčov a boli plné Božieho Ducha. Učil tak a kázal tak ako nikto pred Ním ani po Ňom. Preto celkom oprávnene dnes zaznieva z Pilátových úst otázka : Čo zlého urobil? Áno, bratia a sestry, čo také zlé urobil, že musel zomrieť hroznou a potupnou smrťou na kríži? Čo také zlé urobil, že musí zomrieť ako najväčší lotor a kriminálnik?

Poďme však pekne po poriadku. Začalo svitať na šiesty deň. Podľa židovského číslovania je piatok. Raz sa mu bude hovoriť „Veľký Piatok“. Vo chvíli keď sa však skutočne odohráva tento príbeh, to zatiaľ takto ešte vôbec nevyzerá. Skoro ráno Ježiša v putách zbili a mužovia sanhedrinu ho odovzdali miestodržiteľovi Pilátovi. Potvrdzovanie rozsudkov smrti a popravy aké také boli v tom čase totiž v kompetencii rímskej moci.

Apropo – Pilát Pontský. Vždy keď sa odrieka Krédo (Viera všeobecná kresťanská), je jeho meno vyslovované jedným dychom spolu s menom panny Márie v kostoloch, kaplnkách a na všetkých miestach zeme. Bol to iba druhoradý úradník odsunutý kamsi do zapadnutého kúta  rímskeho impéria, a predsa jeho meno zaznieva a bude zaznievať zo všetkých úst, pretože sa popri ňom stále hovorí o niekom inom. O tom, kto pod ním trpel. Kto to vlastne bol ten Pilát? Historici ho opisujú  ako surového a neľútostného muža, nenávideného prokurátora, plného odporu k Židom a ich náboženstvu. Práve takýto človek má po právnej stránke rozhodnúť o Ježišovom osude. Všetko sa to deje preto, aby sa i v tomto ohľade doslova naplnilo slovo prorokov : 7 Bol trápený a on sa nechal ponižovať, neotvoril ústa, ako baránok vedený na zabitie; neotvoril ústa ako ovca, ktorá onemie pred strihačom (Iz 53, 7).

Justičný princíp v Starej zmluve znel : „Oko za oko, zub za zub.“ To znamenalo toľko, že trest pre vinníka mal byť spravodlivý a primeraný. Trest nemal byť ani príliš tvrdý ani príliš slabý. Mal byť „taký akurát“ – teda maximálne spravodlivý a vyvážený trestnému činu, ktorý sa stal. V Rímskej ríši tí, ktorí neboli rímskymi občanmi, však spravodlivo trestaní neboli. Tresty nad previnilcami sa vynášali tak, ako to pasovalo aktuálnej situácii. Zväčša boli enormne prísne, aby slúžili ako výstraha pre ostatných. Za čo však odsúdiť nevinného človeka? Ako odsúdiť Toho, kto nevyslovil klamstvo a lesť nebola v jeho ústach? Čo zlého urobil?

Takto sa teda Ježiš dostáva pred miestodržiteľa Piláta. Židovská náboženská elita na Neho žaluje tak tvrdo, že nakoniec musí zomrieť. Pilát, i napriek svojej negatívnej povesti, v celom tomto vykonštruovanom procese skoro poznáva, že židovskí vodcovia mu Ho vydali zo závisti. Vie, že celá žaloba je vymyslená. Veľmi správne rozpoznáva, že Ježiš je nevinný. A tak sa pokúša vyriešiť túto vlastnú vnútornú dilemu tým, že ľuďom dáva na výber. Môžu si vybrať. Na jednej strane tu stojí Ježiš, na druhej strane Barabáš.

Bar – abbas. To meno znamená Syn otca. A tak tu vedľa seba stoja. Syn Otca nebeského a syn otca pozemského. Ktorého otcovho syna si ľud zvolí? Bojovníka za slobodu, ktorý chcel svoj ľud oslobodiť násilím alebo muža, ktorý chce oslobodiť ľudské srdcia – od hnevu, hriechu i strachu tak z Boha ako aj zo smrti? Pilát je presvedčený, že ľud si zvolí Ježiša. Ale nie! Dav si vyberá Barabáša! Pilát má strach, že v dave vznikne vzbura a tak sa pýta, čo má urobiť s Ježišom. Oni však ešte hlasnejšie kričali: Ukrižuj ho!

            Drahí priatelia, dilema voľby týmto nekončí. Ježiš a Barabáš – to nie je iba historicky uzavretá voľba. Je to naopak naša každodenná voľba – Koho si vybrať? Ktorého syna otca? Syna toho Otca nebeského so všetkými nebeskými hodnotami a cnosťami, s ktorými ku nám na zem prišiel alebo syna otca pozemského so všetkými podlosťami a prízemnými praktikami akých je len človek schopný? Otázka Veľkého Piatku sa tak pre nás stáva otázkou každého jedného nového dňa, do ktorého sa prebudíme. Je to tvoja i moja otázka. Tvoja i moja voľba. Tvoj i môj výber. Dav si vybral. I ty si musíš vybrať! Koho si vyberieš? Ktorému synovi otca dáš prednosť i priestor vo svojom živote? Spôsoby ktorého budeš vo svojom živote napodobňovať? Ktorým synom otca sa budeš riadiť? Sú len dve možnosti. Vždy boli iba dve. A vždy iba dve ostanú.

Bratia a sestry! Proces s Ježišom sa nedá nazvať ináč ako hanba celej justície. Veď to je neslýchané! Nevinný človek bol absolútne proti princípom spravodlivosti vydaný do rúk zlých ľudí. Bol tvrdo potrestaný a nakoniec zabitý. Je to do neba volajúca nespravodlivosť. Vrah dostal milosť, zatiaľ čo dobrý človek musel zomrieť. Žiaľ, takýchto nespravodlivostí bolo v dejinách tohto sveta napáchaných ešte mnoho. Táto však bola tá najväčšia.

Milí priatelia, ono sa to najprv javí ako nespravodlivosť. Nespravodlivosť to totiž celkom určite aj bola. No bola to aj láska. Ježiš potom ako Pilátovi povedal, že je židovským kráľom, viac už nehovoril nič ani na nič neodpovedal. Bol potupený a ponížený, ale ostal ticho. Dovolil, aby na Neho doľahla všetka tá nenávisť ľudí. Nespravodlivý trest prijal  bez slova. Na jednej strane to mal všetko vytrpieť za nás. Na druhej strane, po duchovnom posilnení v modlitebnom zápase v Getsemanskej záhrade, to aj chcel všetko vytrpieť za nás.

Bratia a sestry, pointa dnešného dňa spočíva v tom, že každý jeden z nás je ako ten Barabáš. Barabáš bol bezpochyby vinný. Veď bol usvedčený z vraždy. Barabáš v dnešnom príbehu predstavuje akýsi archetyp (praobraz) človeka. Človeka, ktorý si nezaslúži nič iné ako odsúdenie. Pretože tak je to spravodlivé. Aj my sme vinní. Možno sme nikoho nepripravili o život. Možno sme len klamali, alebo šírili o svojom blížnom lži. Možno sme len niečo menšie „potiahli“ alebo vzali Božie meno nadarmo. Možno sme len závideli alebo nesvätili sviatočný deň … samé drobnosti – povieme si. Tak či onak, sme vinní. My na hriechy pozeráme tak akoby to boli domy. Niektoré sú väčšie, niektoré menšie. Podľa toho sa riadi aj trestný zákonník. Pán Boh však na naše hriechy pozerá akoby zhora, z výšky. Nuž a zhora, z poriadnej výšky sa každý dom zdá rovnako vysoký. Keďže odplata za hriech je smrť, mali by sme všetci večne zahynúť. Ježiš však berie trest za našu vinu na seba.

Predstavte si súdny proces, na ktorom by nevinný človek sudcovi ponúkol výmenu : „Prepusť tohto hriešnika a mňa potrestaj namiesto neho!“ Zdá sa to absurdné! Veď kto by chcel prísť dobrovoľne o svoju slobodu? Asi nikto! Pán Ježiš touto výmenou však neprišiel len o niekoľko rokov  života na slobode, ale o život samotný. Je neuveriteľné, že sudca pristal na túto hru!

Ten, kto by sudcovi ponúkol takúto výmenu by podľa našich merítok musel byť buď absolútny pomätenec, alebo by to musela byť stelesnená láska. Ježišov modlitebný zápas v Getsemanskej záhrade je jasným svedectvom o tom, že Ježiš nebol šialencom, ktorý sa bez uváženia  vrhol smrti a nepriateľom do náručia. Nebolo mu to jedno, čo je pred Ním. Prosil svojho Otca v nebi : Otče, ak je to možné, vezmi odo mňa tento kalich! Ináč povedané : Vyrieš to ináč, ak sa to dá! Nech nemusím takto trpieť! Čo z toho vyplýva? Ježiš určite nebol nijaký fanatický šialenec. Ostáva nám teda len druhá možnosť. Pokaľ to nebol šialenec, musel byť stelesnením tej najčistejšej lásky. Lásky, ktorá sa obetuje do krajnosti.

Na druhej strane je tu Sudca, ktorý pristupuje na túto výmenu. Zdá sa nám to nespravodlivé. Veď ten, kto zhrešil by mal aj platiť za svoju vinu. Tak je to spravodlivé v našich očiach. Absurdita sudcovho konania spočíva v tom, že ten, kto samého seba ponúka ako výmenu, je jeho vlastný syn.  Buď tu v sudcovi máme ďalšieho pomätenca alebo ďalší príklad najčistejšej lásky. Zatmenie slnka, ktoré Ježišovu smrť sprevádzalo, zemetrasenie a ďalšie sprievodné nadprirodzené javy – to všetko je dôkazom vnútornej bolesti sudcu nad stratou vlastného syna. Sudca teda určite nie je žiaden šialenec. Smrť vlastného syna mu musí trhať srdce. Súčasne však jeho láska k previnilcovi je tak veľká, že neváha vzdať sa vlastného syna a prijať túto absurdnú výmenu. Iba skrze utrpenie a smrť sudcovho syna sa totiž z odsúdených hriešnikov môžu stať Božie deti.

Drahí priatelia! Práve táto absurdná výmena robí tento piatok „veľkým“. Áno, nič väčšie sa v dejinách stať nemohlo. V anglicky hovoriacich krajinách sa tento deň nazýva „Good Friday“ – „dobrý piatok“. Vskutku : nič lepšieho sa nám ľuďom nemohlo stať ako to, že Božia láska na seba vzala trest, ktorý sme si mali odpykať my. Dlh hriechu za nás zaplatil niekto iný. Účet je vyrovnaný. Kiež nás táto absurdná výmena neprestajne napĺňa úžasom, ale aj vďačnosťou za lásku, ktorej sa nám od Boha dostalo! Kiež je našou odpoveďou na ňu naša viera v Syna Otca nebeského! Kiež je našou odpoveďou to, že si každý deň nášho života nanovo vyberieme a zvolíme život podľa Krista, nie podľa Barabáša! Amen.

48.819538,20.363907