2. po Veľkej noci – Nové poverenie
Written by radovan on apr 11, 2018 in - No Comments
2. po Veľkej noci – 15. 4. 2018
„Nové poverenie“
Piesne : 286 ,145, 512,149 / A : 36 / Lk 10, 1 – 16 / Ez 34, 1 – 2.10 – 16
Bratia a sestry : Pokoj vám!
J 20, 19 – 22
19 V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 20 Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. 21 Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. 22 A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého.
Milé sestry, drahí bratia vo vzkriesenom a živom Pánovi!
Jedni z tých, ktorí boli Ježišovou potupnou smrťou zrejme najviac zdrtení, boli Ježišovi učeníci. Takto ich dnes, učeníkov po zosnulom Majstrovi Ježišovi z Nazareta, v kázňovom texte stretávame. Na svete by sme snáď nenašli smutnejších a zúfalejších ľudí, ako boli v tej chvíli títo muži. Všetky ich nádeje padli. Všetky ich ilúzie a predstavy sa rozplynuli. Zostali im len spomienky na nezabudnuteľné tri roky, ktoré s týmto zvláštnym učiteľom prežili. Nie vždy Mu síce rozumeli. Nie vždy im všetko bolo jasné. Nie vždy si boli istí tým, kto to vlastne je. Ale o jednej veci boli presvedčení celkom určite : Každý z nich cítil hlbokú lásku a záujem tohto muža. Každý z nich z Neho cítil prijatie a porozumenie. A dozaista nikto z nich nečakal, žeby to mohlo skončiť aj takto.
No nie je tu len hlboké sklamanie, nostalgia a smútok nad tým, čo sa stalo. Učeníci bez svojho Majstra prežívajú ešte aj čosi iné : ohrozenie života. Keď sa už nepriatelia zbavili Ježiša, teraz určite pôjdu po Jeho prívržencoch. A učeníci sú na rade ako prví. Kým tu Ježiš bol, nebáli sa. Nemali strach. Po tom, ako prežili zázračné utíšenie búrky v loďke na Genezaretskom jazere, už nebol dôvod báť sa. Ale teraz? Teraz tu ich Majster nie je! A vskutku, je to tak! Život bez Krista sa podobá životu v strachu. Kým tu Pán Ježiš bol, mali strach či obavu tak akurát o večný život. Teraz sa boja skôr o holý život.
Čo je však na učeníkoch sympatické je to, že zatiaľ sú stále pokope. Do istej miery je to možno spôsobené šokom z toho, čo sa stalo. Takýto sled a vývin udalostí totiž nikto z nich neočakával. A keď je človek v šoku a bojí sa, vyhľadáva blízkosť a spoločenstvo tých, ktorí sú na tom podobne. Aspoň medzi nimi sa cíti ako tak v bezpečí – prijatý, pochopený. Možný scenár však bol aj taký, že smrť Majstra mohla učeníkov ľahko viesť k rozptýleniu. K návratu do svojich rodín, domovov a remesiel – Veď Ježiš je mŕtvy. Je koniec. Načo ešte strácať čas zbytočným bedákaním?! Beznádej človeka vedie nejeden raz k starému spôsobu života. A možno to nebola len nejaká šoková reakcia, ktorá ich vtedy držala pokope. Možno za tým všetkým bola vyššia moc, ktorá ešte nepovedala svoje posledné slovo…
Lenže tu sa zrazu odohráva niečo nečakané. Sme svedkami udalosti, ktorá je ľudskými slovami takmer neopísateľná a našim rozumom načisto nepochopiteľná. Vo všetkom tom smútku, beznádeji, rezignácii a nostalgických spomienkach, ktoré napĺňajú miestnosť, v ktorej sú učeníci zhromaždení sa zrazu objavuje / zjavuje ten, s ktorým sa už rozlúčili, pochovali Ho a s Jeho stratou sa teraz každý jeden z nich musí nejakým spôsobom vysporiadať. Niekto sa vyplače, a tak sa upokojí. Iný sa zas pustí do práce, aby v nej uhasil smutné spomienky a myšlienky. Niekto sa uzavrie do seba.
V takejto neutešenej situácii medzi učeníkov vstupuje sám Vzkriesený Pán. Vstupuje pritom cez zatvorené dvere. Nie je nijakým spôsobom obmedzený fyzikálnymi zákonmi tohto sveta. A takto nič netušiacim a prekvapeným učeníkom adresuje svoj pozdrav : Pokoj vám! Šalom alejchem! A hneď na to im ukazuje svoje prebodnuté ruky a bok. Tie rany sú dôkazom, že ten Vzkriesený, ktorý má síce inú kvalitu tela je predsa len skutočný. Nie je to nijaký prelud. Je to tá istá osoba, ktorá na kríži zomrela a bola položená do hrobu.
Pokoj vám! Šalom alejchem! Aj keď to bol vtedajší bežný pozdrav, predsa len nebolo zvykom dupľovať ho. Duplicita tohto Ježišovho pozdravu tak aj nám chce naznačiť, že Kristovi v tej chvíli nejde len o slušnosť. Teda že sa patrí pozdraviť, keď človek niekam príde. Nie! Ide o niečo hlbšie.
Ježišovi ide predovšetkým o pokoj v srdciach a svedomiach učeníkov. To je to, čo teraz potrebujú najviac. Veď každý z nich sa Ho vzdal. Jeden Ho zradil, druhý trikrát zaprel, žeby Ho vôbec poznal. A ostatní sa rozutekali kde sa len dalo v strachu o vlastný život. Učeníci však potrebujú pokoj aj v inom slova zmysle. Poniektorí v sebe možno okrem toho všetkého cítili aj zlosť na svojho Majstra. Veď podľa ich vnímania aj On svojim spôsobom podrazil ich. Najprv v nich vzbudil krásny sen, dal im množstvo krásnych zasľúbení. Ale všetko to akoby zostalo len v rovine prázdnych rečí. Teraz je to aj tak všetko na nič. A oni kvôli Nemu toľko riskovali. Opustili svoje aké také dovtedajšie životné istoty, svoje rodiny a vsadili všetko na jednu kartu – na Neho. Všetku svoju dôveru investovali do Neho. A teraz? Všetko to bolo aj tak nanič.
Vo chvíli vnútornej rozorvanosti človek naozaj nepotrebuje nič tak silno ako práve pokoj – rovnováhu – vnútornú stabilitu a harmóniu. No a práve toto svojim učeníkom i nám ponúka vzkriesený Pán.
V takejto neutešenej situácii medzi učeníkov vstupuje Vzkriesený Ježiš. On tých, ktorí smútia nenecháva bez potešenia. Rád ich poteší svojou prítomnosťou. On tých, ktorí sú bez nádeje, napĺňa novou nádejou. On tým, ktorí sa cítia byť podvedení, nenecháva bez vysvetlenia. A tak v tej chvíli akoby sme aj my medzi riadkami čítali, čo vlastne chce vzkriesený Ježiš svojim učeníkom povedať : Vaše pochybnosti, moji priatelia, nie sú správne. Chcem, aby ste vedeli, že čohokoľvek ste sa dopustili, čímkoľvek ste boli, ja vám stále dôverujem. Stále vo vás verím. Chcem, aby ste nepochybovali o tom, že Božia láska je tak veľká, že dokáže naplniť všetky vaše potreby a zakryť vaše hriechy. A Božia moc je tak veľká, že vás dokáže cez to všetko preniesť. Ja chcem, aby ste toto všetko prijali a kráčali v odpúšťajúcej milosti.
Bratia a sestry, toto je dnes recept aj pre nás, ako sa vyrovnať možno s ťaživou minulosťou, ktorá nás ťaží. Možno s pocitom viny, ktorý nás oberá o pokoj. Nedovoľ, aby ťa tvoja minulosť ubila! Nedovoľ, aby ťa tvoj pocit viny zo zlyhania pripravil o nádej! Stras to všetko zo seba! Vstaň a pokorne prijmi Božiu milosť, ktorá je tak nepochopiteľná! A čo je dôležité – je tu aj pre teba!
Náš prečítaný text zdôrazňuje aj tú skutočnosť, kam sa Ježiš postavil, keď sa učeníkom zjavil. Nie je napísané : Ježiš postaviac sa riekol im : Pokoj vám! Je napísané : Ježiš postaviac sa do prostriedku, riekol im : Pokoj vám! Milí priatelia! Pán Ježiš sa stavia do prostriedku – do centra. On chce byť takto v centre aj našej pozornosti, nášho záujmu, skúmania. On chce byť takto v centre aj v našom cirkevnom zbore, v našich rodinách, v celej našej cirkvi, v spoločnosti. Vzkriesený Boží Syn sa neuspokojí len s perifériou, okrajom nášho života. On sám si uzurpuje miesto v centre. Takto teda Ježiš svojim učeníkom, ale i nám dnes naznačuje, že aj keď medzi nami nebude v telesnej forme, predsa má zostať v centre našej pozornosti a záujmu. Od Neho sa má odvíjať všetko ostatné. On pre nás nemôže zostať iba ako nejaká príťaž a po predkoch zdedené náboženské bremeno. Ináč všetko to krásne, čo nám zasľubuje, padá.
Bratia a sestry, azda to nie je nezvyčajné, že učeníci sú naplnení radosťou z tohto stretnutia. Strach zo Židov, smútok, nostalgia a možno aj zlosť sa menia na radosť. Takto aj do našich životov môže Pán Ježiš priniesť radosť, a to všetko ťaživé a zlé obrátiť na dobré.
Stretnutie so živým Kristom však neostáva len pri radosti. Naopak! Zaznieva priame Ježišovo poverenie adresované učeníkom : Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Takto Syn Boží rozbíja všetky pochybnosti učeníkov o tom, či sú pre Ježiša vôbec ešte použiteľní, potom ako svojho Majstra zradili. Akoby sa v tomto Ježišovom poverení znova opakovali Jeho slová : Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás. A ďalej parafrázujúc : Ja si za svojim výberom stojím. Pozerám na vás s dôverou. Svoje nádeje vkladám do vašich rúk. Sen sa neskončil. Neskončilo to všetko jedným veľkým fiaskom. V mojej moci sa skrze vašu službu sen stane skutočnosťou.
Bratia a sestry, nie sú toto úžasné slová Pána Ježiša, ktoré sa priamo dotýkajú i nás? Veď aj my sme sa na Kristovi nejeden raz dopustili zrady, a to bez akéhokoľvek ospravedlnenia. No On sa napriek tomu všetkému predsa ešte opovažuje veriť nám. Odpovieme Mu kladne na toto poverenie?
Možno sa nám teraz zdá, že Kristus od svojich učeníkov odrazu čaká až príliš. Nedávno sa ešte triasli od strachu niekde v uzamknutej miestnosti v Jeruzaleme, a teraz majú ísť do sveta a nebojácne zvestovať vzkrieseného Krista? Je to vôbec možné? Dá sa to?
Je fakt, drahí priatelia, že Pán Ježiš od svojich ľudí nechce nijaké nemožnosti. Ak niečo žiada, potom dáva aj schopnosti, aby sa to, čo sa v našich očiach zdá ako nemožné, stalo možným. Tak aj v tomto prípade : Dýchol na nich a hovoril : Prijmite Ducha Svätého! Kristus svojim učeníkom dáva niečo zo seba samého, niečo zo svojho vlastného, z vlastnej podstaty. Dáva im svojho vlastného svätého Ducha. Sami by to učeníci určite nezvládli. Ale spolu s Kristom aj ty, drahý brat a milá sestra, tvoríš presilu.
Veď sa len pozrime, aká kôpka nešťastia to bola! Tieto frustrované siroty po popravenom Majstrovi z Nazareta! Ako strašne zlyhali! Ale keď ich naplní Boží Duch, stávajú sa odvážnymi, smelými, nezastrašiteľnými, a vo veci Ježiša Krista neoblomnými. O tento Boží dar dnes prosme i my, priatelia! Pán Ježiš ho chce dať i nám. Iba v moci Svätého Ducha totiž i my môžeme byť neochvejnými piliermi viery a morálnymi autoritami svojej doby! A o to predsa ide. O to nám musí ísť. O nič viac. O nič menej. Amen.
