2. slávnosť Svätodušná – na ceste k duchovnej dospelosti
Written by radovan on máj 19, 2018 in - No Comments
2. slávnosť Svätodušná – 21.5.2018
„… na ceste k duchovnej dospelosti…“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen
Efezským 4, 11 – 16
11 A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za ohlasovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, 12 aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, 13 až kým všetci nedospejeme k jednote viery a poznania Božieho Syna, v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista. 14 Aby sme už neboli nedospelí, sem-tam hádzaní a zmietaní závanom hocijakého učenia — ľudskou úskočnosťou, chytráctvom a ľstivým zvádzaním na blud. 15 Buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorastali v Krista. On je hlava, 16 z neho rastie celé telo, pevne spojené vzájomne sa podporujúcimi kĺbmi a buduje sa v láske podľa toho, ako je dané každej časti.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Dovolím si hneď na úvod povedať, a síce na základe prečítaného biblického textu, že jedným z cieľov pôsobenia Ducha Svätého pri nás je, priviesť nás k dospelosti vo viere. Je fakt, že oficiálne sme štátom pokladaní za dospelých pri dovŕšení 18 roku života. V našej cirkvi sme pokladaní za duchovne dospelých od chvíle našej konfirmácie, teda dokonca od 14 – 15 roku života. Predsa však – praktická skúsenosť nám akosi dáva za pravdu, že v tomto veku človek myslí skôr na všetko iné, len nie na vážne sľuby Kristovi či svojej cirkvi. Naučiť sa niekoľko konfirmačných otázok a vedieť „odrapotať“ Vieru všeobecnú kresťanskú, to zas nie je až také ťažké. Možno však už hovoriť o duchovnej dospelosti? Ja osobne si netrúfnem hovoriť o tom, že naši konfirmandi sú už duchovne dospelí a vyprofilovaní kresťania. Mám skôr za to, že proces duchovného dospievania – to je dlhodobejší proces a už vôbec nie je závislý od výšky nášho intelektu, či kvality konfirmačnej prípravy, i keď samozrejme aj od toho veľa závisí. Výsledkom duchovnej dospelosti je pre mňa predovšetkým osobný vzťah s Pánom Bohom – konkrétna skúsenosť viery s Ním. Je to odhodlanosť a schopnosť vedieť sa na Neho spoľahnúť a dôverovať Mu aj v nepriaznivých okolnostiach života. Nuž a k takejto dôvere, k takejto úrovni sa treba dopracovať. To nám nespadne len tak samo od seba. To je výsledok pôsobenia Ducha Božieho na konkrétnom človeku.
Drahí bratia, milé sestry, mám za to, že tak naša cirkev ako aj naša vlasť potrebujú predovšetkým v tomto zmysle dospelých kresťanov. Našej cirkvi veľmi neosožia tzv. papieroví (matrikoví) kresťania. Teda ľudia bez osobnej skúsenosti s Pánom Bohom a bez osobného vzťahu s Ním. Táto cirkev, ale i spoločnosť potrebuje kresťanov, ktorí vedia, o čo sa jedná vo viere a vierouke cirkvi. Sú to ľudia, ktorí vyznávajú Ježiša Krista ako Toho, ktorý jediný zachraňuje z hriechu a smrti. Naša spoločnosť potrebuje dospelých kresťanov, ktorí sú o tejto pravde presvedčení a ktorí sú schopní o nej aj vydávať svedectvo.
Nuž a aby sa toto mohlo v kresťanskej cirkvi naplno realizovať, kvôli tomu Kristus Pán vo svojej cirkvi ustanovil rozličné úrady a služobné povolania. To všetko preto, aby kresťania boli vo svojej službe dobre vyzbrojení. Všetci totiž majú mať účasť na veľkej misii nášho Boha. Všetci to majú počuť : Božie dielo vykúpenia je dokonané a dokonalé. Ježiš Kristus nám vybojoval cestu do neba. Kto v Neho verí a je pokrstený, ten má večný život.
Konkrétne sa tak z prečítaných slov Písma svätého dozvedáme o piatich úradoch, ktoré tu apoštol Pavol vymenoval. Na prvom mieste sú tu menovaní „apoštoli“. To boli zrejme prví ľudia na tomto svete, ktorí osobne prežili a dosvedčili novú, oslávenú prítomnosť a existenciu Krista po Jeho poprave. „Prorokom“ v kresťanskej cirkvi bol zas niekto, kto vo svojej službe nadväzoval na prorokov Izraela. Proroci boli pokladaní za zvláštnych nositeľov Ducha. V konkrétnej situácii vykladali a aplikovali Ježišove slová. Dnes by sme povedali, že to boli takí duchovní analytici. „Ohlasovatelia evanjelia“ – tých treba s najväčšou pravdepodobnosťou chápať ako misionárov, ktorí boli zrejme nástupcami apoštolov. „Pastier“ bol človek, ktorý viedol svoje ovečky. Jednalo sa teda o označenie vedúcej funkcie. To znamená, určitá štruktúra a hierarchia v cirkvi bola vždy. To určite nie preto, aby sa jedni povyšovali nad druhých, ale preto, aby sa v kresťanskej cirkvi všetko dialo slušne a v poriadku, povedané slovami apoštola Pavla. Nakoniec vo svojom zozname spomína Pavol „učiteľov“. Učiteľom bol zrejme niekto, kto niesol tradíciu. Bol to niekto, kto učil nových pokrstených kresťanov samotnému kresťanskému vierovyznaniu, modlitbám a tradícii. To, sestry a bratia, znamená, že i kresťanská (cirkevná) tradícia, nie je „vynálezom“ iba posledných storočí. Ona sa vyvíjala od samotného začiatku a existencie kresťanskej cirkvi. To znamená, tradícia sama o sebe nie je zlá. Len nesmie byť povýšená nad Božie slovo a nad osobný vzťah s Kristom.
Drahí priatelia, úlohou týchto všetkých je, „aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ … Podľa tohto obrazu treba cirkev chápať ako rastúcu stavbu. T.j.: cirkev neexistuje ako hotový útvar. Naopak! Stále sa vytvára, v každej generácii, v nových oblastiach, v nových situáciách. Obsahom je síce tá istá, no jej forma sa musí prispôsobovať svetu a mysleniu človeka danej doby. To všetko preto, aby zvesť kresťanskej cirkvi bola zrozumiteľná a pochopiteľná. Uvedomujúc si tieto súvislosti – významný nemecký teológ a farár Dietrich Bonhoeffer, ktorý žil v 20. storočí, hovorí o tzv. nenáboženskej interpretácii. Áno, bratia a sestry, čím ďalej, tým viac si to uvedomujeme, že človeka zo sveta skôr oslovíme pre Boha, keď používame jeho – to jest civilný jazyk. Mnohé nábožensko – cirkevné termíny sa totiž modernému človeku natoľko odcudzili, že ten už ani nevie, čo si pod nimi má predstaviť.
Bratia a sestry, plne dospelá cirkev – to je cieľ, ku ktorému kresťania v dejinách smerujú. Kriticky si však musíme položiť otázku : Je to dospelosť cirkvi naozaj vždy naším skutočným cieľom? Nie je našim cieľom v cirkvi z času na čas aj vlastná prestíž, vlastné zviditeľnenie sa či určitý cirkevný karierizmus? V každom prípade je dovŕšenie tohto cieľa – teda dospelosti cirkvi až za naším horizontom. Celkom dospelá, v zmysle dokonalá, bude kresťanská cirkev až v nebesiach.
Samotné budovanie cirkvi pritom spočíva v približovaní sa Kristovi, ktorý je hlava, a to nielen vnútorne (modlitbou a meditáciou), ale predovšetkým sociálne – teda vytváraním spoločenstva, ktoré je „pevne spojené vzájomne sa podporujúcimi kĺbmi a buduje sa v láske podľa toho, ako je dané každej časti.“ V takomto spoločenstve si je každý vedomý svojej zodpovednosti za ostatných. Každý si uvedomuje svoju závislosť na Kristovi a je si vedomý svojho poslania vo svete. Jedná sa teda o organizmus pevne spojený v jednote viery, súčasne však nie skostnatený a nehybný, ale pohyblivý a dynamický v kĺboch.
Bratia a sestry, za dospelé pokladáme tie deti, ktoré sa postupne od svojich rodičov odpútajú a začnú žiť samostatne. Dospelí kresťania sú naproti tomu tí, ktorí sa prostredníctvom svätého Ducha vždy nanovo napájajú na Pána Ježiša. To znamená : nechcú žiť nezávisle na Ňom. Nechcú prerušiť spojenie s Ním. Nuž a na to sú ustanovené rôzne úrady v cirkvi, o ktorých už bola reč. To všetko preto, aby sa práve skrze nich uskutočňovalo dielo Božieho svätého Ducha.
Táto skutočnosť, drahí bratia, milé sestry, je vskutku potešujúca pre každého farára, evanjelizátora či kresťanského učiteľa : Kráľovstvo Božie sa buduje predovšetkým prostredníctvom Ducha Svätého. On sám si buduje svoju cirkev. Samozrejme, aktivita i z našej strany je vítaná a potrebná. Ale zas nesmie ostať iba pri našej iniciatíve. Pretože potom sa zo spoločenstva kresťanskej cirkvi stáva iba obyčajný ľudský spolok, kde je to všetko iba o ľudských výkonoch. No v cirkvi Kristovej je to predovšetkým o Kristových výkonoch a o pôsobení Božieho svätého Ducha. Je to teda On – Duch Svätý, kto koná vo svojej cirkvi vždy vtedy, keď sa hlása radostná zvesť evanjelia o Ježišovi Kristovi, o odpustení hriechov, resp. o večnom živote. Je to On, kto vyzbrojuje k službe, keď i na Tvojej hlave spočinie ruka kňaza a zaznejú slová : Dúfajte, dietky Božie, odpúšťajú sa vám kajúcim hriešnym ľuďom všetky vaše hriechy. Je to On, Duch Svätý, kto nám daruje to najužšie spoločenstvo s Kristom i medzi nami navzájom vo svätej Večeri Pánovej.
Takto, drahí priatelia, pôsobí Duch Boží v spoločenstve Kristovho tela, ktorým je cirkev. Takto nás vyzbrojuje k službe na roli Jeho kráľovstva. Takto z nás robí dospelých kresťanov. Je to On, kto nám dáva radosť zo služby nášmu Pánovi! O Neho preto i dnes intenzívne s celou kresťanskou cirkvou prosíme a voláme : Príď Duchu Svätý a vyzbroj nás svojim darmi! Amen.
