Sviatok apoštolov Petra a Pavla – určený pre večnosť
Written by radovan on jún 26, 2018 in - No Comments
Sviatok apoštolov Petra a Pavla –29.6.2018
„… určený pre večnosť …“
Piesne : 262, 264, 266, A – 67 / Ž 34, 2 – 12
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Sk 13, 44 – 52
44 Nasledujúcu sobotu sa takmer celé mesto zhromaždilo, aby počulo Pánovo slovo. 45 Keď Židia videli zástupy, zmocnila sa ich žiarlivosť a rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol. 46 Pavol a Barnabáš im však hovorili otvorene: Najprv vy ste museli počuť Božie slovo; keďže ho však odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom. 47 Lebo tak nám prikázal Pán: Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme. 48 Keď to počuli pohania, radovali sa, oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, ktorí boli určení pre večný život. 49 Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji. 50 Židia však poštvali nábožné a počestné ženy i popredných občanov, podnietili prenasledovanie Pavla a Barnabáša a vyhnali ich zo svojho územia. 51 Oni však otriasli prach zo svojich nôh proti nim a odišli do Ikónie. 52 No učeníci boli naplnení radosťou a Duchom Svätým.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Dnešný deň je pre nás kresťanov pripomenutím si pamiatky a misijného diela dvoch významných mužov, apoštolov Petra a Pavla, ktorí vo svojej dobe nesporne boli piliermi ranej cirkvi ako aj konkrétnych nových vznikajúcich kresťanských spoločenstiev. Určite však nechceme zabúdať ani na ďalších apoštolov, ktorí si verne plnili a konali službu a poslanie. To im bolo dané od samotného Ježiša Krista, keď vystupoval na nebo : Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Sviatok Petra a Pavla je pre nás dnes tak v prvom rade dôvodom na vďačnosť oproti Pánu Bohu za to, že si takýmto úžasným spôsobom použil svojich učeníkov na záchranu a dosiahnutie spasenia mnohých. No nechceme zostať iba pri vďačnosti. Chceme sa spoločne sústrediť aj na konkrétne praktiky v službe, dovolím si povedať, najväčších kresťanských misionárov.
Na prečítanom kázňovom príbehu vidíme, že služba apoštolov nebola naplnená len úspechmi a pohodou. Naopak! Neraz bolo potrebné znášať mnohé protivenstvá, pohŕdanie, nepriateľstvá, niekedy i ohrozenie vlastného života. Bola to služba plná odhodlania, horlivosti, tvrdej práce bez nejakej veľkej odmeny v časnosti. Predsa však to bola aj služba plná Božej ochrany, požehnania a sprevádzania. Služba, v ktorej Otec nebeský svojim služobníkom doprial vidieť aj ovocie ich námahy, keď mnohí mali otvorené srdcia pre evanjeliovú zvesť a pre vieru v Krista. Toto všetko čítame aj v niekoľkých veršoch prečítaného textu.
Poďme však poporiadku a sústreďme sa na jednotlivé praktické body, ktoré boli pre službu apoštolov typické. Na začiatku kázňového textu čítame o tom, že ľudia v meste (konkrétne sa jednalo o Pisidskú Antiochiu) boli hladní po Božom slove. Preto sa, ako to čítame, zišlo temer celé mesto, aby poslúchali slovo Božie. Bratia a sestry, je fakt, že človek v každej dobe túži nielen po telesnom zasýtení, ale aj po ukojení duchovného hladu – t.j. po naplnenom živote, po zodpovedaní si na základné existenčné otázky. V prvom rade je dobré, ak takáto túžba v človeku vôbec jestvuje. Neprestajným popieraním duchovného a neviditeľného sveta a pod neustálym vplyvom, tak ideologickým ako aj psychickým, sa totiž človek môže dopracovať k stavu, keď v ňom takáto túžba zanikne. Keď sa voči pojmom ako sú „Boh“, resp. „večnosť“ stane úplne tupým a chladným. Ideologické dôsledky predošlého režimu v tomto smere sú aj v tomto kraji neprehliadnuteľné. Takže to dáva za pravdu tomu, o čom hovorím. V druhom rade je dobré, ak takúto túžbu človek napĺňa na správnom mieste. Božie slovo, milí priatelia, je tým prostriedkom, ktoré nám môže a aj chce dať odpovede na naše hlboké existenčné otázky. Dodržiavanie jeho zásad môže aj náš život naplniť pokojom, vyrovnanosťou, láskou, toleranciou, odpustením a zmyslom. V dnešnom svete je však pre mnohých Božie slovo skôr prežitkom ako darom od Boha pre nás ľudí. A preto sa nejeden snaží túto svoju vnútornú túžbu naplniť kadečím, alebo kdekoľvek. Čo určite nie je správne. Ba dokonca to pre človeka môže mať katastrofálne dôsledky, a to tak pre časný život, ako aj pre večnosť. Významný cirkevný otec Augustín raz vyznal : Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe, ó Bože. V dnešný sviatok Petra a Pavla prosme Otca nebeského, aby sa toto stalo vyznaním čím viacerých.
Ďalej v kázňovom texte nasledujú reakcie na apoštolovu misijnú činnosť. Najprv sme svedkami negatívnej reakcie, ktorá prichádza zo strany židovskej komunity spomínaného mesta. Táto reakcia je motivovaná závisťou : „Naša židovská komunita sa nerozrastá, zatiaľ čo ku kresťanstvu sa začína hlásiť stále viac a viac ľudí“. Aby tomu teda zabránili, členovia spomedzi židovskej náboženskej komunity začínajú odporovať Pavlovmu učeniu. Pokladajú ho za mylné, bludné, nebiblické a dokonca sa mu rúhajú. T.j. vysmievajú sa Kristovi, ktorého Pavol zvestuje a znevažujú aj samotného apoštola. Niekedy možno máme pocit, že to len nám naša rodina alebo naše okolie dobre nerozumie, keď sa snažíme žiť podľa biblických princípov. Keď sú veriaci označovaní ako fanatici a tak podobne. Dnes však vidíme, že ani apoštolov všade nevítali a neprijímali s otvorenou náručou. Aj oni sa stretávali s rôznymi nepríjemnosťami a odporom. Tak teda, bratia a sestry, ani my nerezignujme v kresťanskej horlivosti a zápase! Veď protivenstvá, odpor a nepriateľstvá nám zasľúbil aj samotný Pán Ježiš. A preto, drahý priateľ, ak niečo podobné prežívaš, nič výnimočné sa nedeje. Veď ani Krista Pána všetci neprijali a Jeho svedectvu neuverili…
Otázka je, ako nás negatívne reakcie okolia ovplyvnia. Zasiahnu nás natoľko, že splynieme s davom, alebo ostaneme neoblomní vo svojom presvedčení? Na príklade apoštolov vidíme, že si zvolili druhú možnosť. Som si istý, že po ľudskej stránke to ani pre nich vtedy nebolo jednoduché. Veď to neboli naprogramované stroje, ktoré od nevidím do nevidím nerobili nič iné len zvestovali Krista. Boli to predovšetkým ľudské bytosti so svojimi citmi, radosťami i starosťami. No pomoc a ochranu, ako aj ďalšie sily potrebné pre službu Pánovi čerpali predovšetkým od toho, ktorý ich do tejto služby vyslal. Ďalej čítame tu o Duchu Svätom, ktorým všetci títo boli naplnení. A to zaiste nie je len poznámka na okraj, ale podstatný charakteristický rys raných kresťanských spoločenstiev. V moci Ducha Svätého, bratia a sestry, tak aj my môžeme pre Krista a pre jeho cirkev, ako aj pre svoje okolie vykonať mnoho osožného. Bez kontaktu a napojenia sa na Neho sa naopak stávame nestabilnými a nestálymi. Ľahko podľahneme nátlaku a akýkoľvek odpor je pre nás zničujúcim, vedúcim k rezignácii, či frustrácii.
V prečítanom texte sa dozvedáme aj o Pavlovej misijnej stratégii. Tak nám to potvrdzujú aj ďalšie state z knihy Skutky apoštolov. Apoštol Pavol pri návšteve konkrétneho mesta, pokiaľ tam šiel po prvý krát, vždy najprv navštívil synagógu a veriacich zo Židov. Najprv im kázal ukrižovaného a vzkrieseného Krista, Syna Božieho, ktorého predpovedali už aj proroci Starej zmluvy. Niekedy sa stalo, že mnohí aj z radu Židov uverili. Inokedy zas nie. Až keď došlo k jasnému odmietnutiu zo strany Židov, obrátil sa Pavol na nežidov – pohanov. Takto v podstate postupoval vždy.
Na odmietavom postoji Židov v Pisidskej Antiochii vidíme, milí priatelia, že spása sa nedá nikomu nanútiť. Ani najväčší misionár kresťanskej cirkvi, za akého Pavla pokladáme, neobrátil k viere v Krista všetkých. Proces, v ktorom sa človek stáva veriacim, je totiž záležitosťou troch komponentov. Je potrebný ten, kto slovo Božie zvestuje. Je potrebný zásah Ducha Svätého, ktorý otvára srdce pre prijatie slova. Avšak napokon aj tak vo veľkej miere všetko závisí na poslucháčovi. To je ten tretí element. Ako sa k zvestovanému slovu postaví? Prijme ho alebo nie? Dá sa osloviť alebo nie? Ani Duch Svätý so svojou všetkou mocou človeka netlačí do takej alebo onakej pozície. Boh, ktorý človeku dal slobodnú vôľu aj vo veciach viery v Neho a poslušnosti voči Nemu, tento Boh plne akceptuje ľudské rozhodnutie za alebo proti.
V texte jasne vidíme, bratia a sestry, že nevera a odmietanie evanjelia v ľuďoch spôsobuje len závisť, zlosť, intrigy a odpor. Zatiaľ čo prijatie Božieho slova v človeku spôsobuje radosť a pokoj. K tomu sme dnes pozvaní i my.
Napokon, rád by som ešte poukázal na jeden bod, ktorý pri rýchlom prečítaní môže viesť k nesprávnemu výkladu. Jedná sa o slová : Keď to počuli pohania, zaradovali sa, velebili slovo Pánovo a uverili všetci, ktorí boli určení na večný život. Z týchto slov nadobúdame predstavu, že niekto je určený na večný život, iný zas nie. Takéto učenie o predestinácii (predurčení) naša cirkev odmieta. Určite to nie je tak, žeby Boh už vopred rozhodol o tom, kto bude vo večnom živote a kto nie. Pravda je taká, že všetci sme k večného životu pozvaní. Druhá vec je, že vo svojej vševedúcnosti Boh vie, kto sa aj naozaj stane dedičom večného života a kto nie. Avšak bez toho, aby On vopred selektoval ľudí. Ono je totiž tak, že my sami svojim pozitívnym alebo negatívnym postojom k Bohu sa selektujeme a tu na zemi si určujeme miesto vo večnosti. Tak to teda je. Povedané slovami apoštola Pavla : buď sa pokladáme za hodných večného života alebo tým, že slovo Božie zavrhujeme sa za hodných nepokladáme.
- Ďakujme dnes Pánu Bohu za to, že sa kresťanská zvesť dostala až k nám
- Neochabujme a nerezignujme pri odpore a pri odmietaní nášho svedectva
- Napokon pamätajme na to, že my sami rozhodujeme o tom, či sme hodní života večného alebo nie.
Amen.
