5. po sv. Trojici – Abrahámovská ekuména
Written by radovan on jún 27, 2018 in - No Comments
5. po sv. Trojici – 1.7.2018
„Abrahámovská ekuména“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
1 Mojžišova 12, 1 – 4a
1 Hospodin povedal Abrámovi: Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! 3 Požehnám tých, čo teba žehnajú a tých, čo tebe zlorečia, prekľajem. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme. 4 Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
V kontexte témy 5. nedele po sv. Trojici, ktorú dnes v kresťanskej cirkvi slávime – „nasledovanie a učeníctvo“, som sa rozhodol pozrieť sa na túto problematiku použitím príkladu patriarchu Abraháma. Myslím, že jeho príbeh by viacerým vám mohol byť celkom známy, nakoľko touto biblickou postavou sme sa dlhší čas zaoberali aj počas biblických hodín, ktoré v našom cirkevnom zbore mávame. Mám za to, že postava praotca Abraháma nám k dnešnej téme má čo povedať. Na udalosti jeho povolania si tak dnes chceme poukázať na to, o čom je a o čom nie je nasledovanie Pána Boha.
Hneď na úvod by som azda povedal, že postava praotca Abraháma je v niečom problematická. Na jednej strane je zjednocujúca, na druhej strane rozdeľujúca. Je nespochybniteľným faktom, že na Abraháma sa odvolávajú tak kresťania ako aj židia a moslimovia. Aj preto sa v západnej Európe dnes objavuje výzva po tzv. „abrahámovskej ekuméne“. Monoteizmus, viera v jedného Boha a uctievanie jedného Boha, t.j. prekonanie mnohobožstva, ku ktorému došlo v postave Abraháma – to všetko by mohlo a podľa niektorých aj malo byť spoločným menovateľom akéhosi náboženského zjednotenia (zjednocovania).
Predsa však, práve ten, ktorý by sa mal stať centrálnym pilierom zjednocovania veľkých svetových monoteistických náboženstiev, je súčasne tak postavou, na ktorej sa veľmi zreteľne prejavujú neprekonateľné rozdiely vo vnímaní jeho života, vo vnímaní jeho povolania ako aj vo vnímaní jeho viery a nasledovania jedného Boha. A tak paradoxne, práve ten, od ktorého niektorí očakávajú to, že sa stane prostriedkom zjednotenia, sa stáva skôr prostriedkom delenia.
O čo ide? Biblia aj Korán sa síce zhodujú v tom, že Boh si Abraháma povolal ako toho, ktorý dovtedy žil medzi bezbožníkmi. Teda medzi ľuďmi, ktorí namiesto Stvoriteľa vzývali veci stvorené – mesiac, hviezdy, slnko a sošky bôžikov, ktorým staroveký človek vo svojej fantázii priradil rôzne „sféry vplyvu“ či oblasti pôsobenia a ktoré boli ľudskými rukami vyrobené z rôznych materiálov. Avšak práve toto povolanie praotca Abraháma má v ďalšom vývine udalostí úplne odlišné následky.
Po tom, ako Boh Abraháma povolá z bezbožnosti a pohanstva, sa tento podľa Koránu obracia voči svojim vlastným príbuzným tým spôsobom, že proti nim vedie niečo ako náboženskú vojnu. V tejto vojne zároveň zničí všetky modly a sošky. Na druhej strane Stará zmluva nám podáva správu o tom, že Abrahám Božiu česť nezachraňuje tým, že vedie vojnu. Naopak! Nie Abrahám zachraňuje Boha, ale Boh zachraňuje Abraháma tým, že ho povoláva z bezbožného a Bohu odcudzeného prostredia a pripravuje pre neho nový životný priestor.
Bratia a sestry, čo z toho pre nás a tému dnešnej nedele vyplýva? Snáď to, že nasledovanie Boha človeka nemá viesť k tomu, aby siahol po zbrani a obrátil ju proti ostatným. Nasledovanie Boha má človeka viesť predovšetkým k tomu, aby siahol po slove Božom a tým sa riadil. Žiaľ, tak kresťanstvo ako aj islam a judaizmus v tomto smere zlyhávajú. Tak križiacke výpravy, ktorých cieľom bolo oslobodiť tzv. svätú zem, tak stredoveké pogromy na židov, tak náboženské vojny v európskom priestore, tak násilné a pod hrozbou smrti realizované pokresťančovanie juhoamerických indiánov španielskymi konkvistadormi – to všetko možno označiť ako nepochopenie nasledovania Boha z pohľadu kresťanov. Na druhej strane – násilné a krutosťami sprevádzané rozširovanie islamu a jeho presadzovanie na dobitých územiach tak v minulosti ako aj súčasnosti, náboženské vojny, džihád a ako moderný fenomén – terorizmus – to všetko je zas nepochopením nasledovania Boha z pohľadu moslimov. Nuž a ovplyvňovanie svetovej a regionálnej politiky či svetových finančných tokov prostredníctvom dosadených ľudí, vlád, ministrov, prezidentov, premiérov, či kadejakých mimovládnych organizácii, o financovaní ktorých zväčša nemáme ani potuchy – všetko s túžbou akoby ovládať a kontrolovať celý finančný a politický svet – to všetko je zas nepochopením nasledovania Boha z pohľadu určitej vplyvnej skupiny židov.
Čo z toho vyplýva? Jednoducho to, že v istom momente, resp. v istých viacerých momentoch dejín ani moslimovia, ani kresťania ani židia nepochopili, čo to nasledovanie Boha vlastne je. Naopak! Každý akoby si to vysvetlil podľa seba a prispôsobil si to svojim momentálnym – tak politickým, nacionálnym ako aj ekonomickým záujmom. Čo sa nám však príbehom Abrahámovho povolania chce skutočne povedať, je niečo celkom iné. Povolanie praotca Abraháma ide ruka v ruke so zasľúbením Božieho požehnania a zasľúbením o veľkom národe. Avšak toto „požehnanie“ si nemá človek na tomto svete vydobyť zbraňou, násilím, vojnami, marením nevinných životov či ekonomickými a politickými špekuláciami. Naopak! Požehnanie, o ktorom je v našom prečítanom texte reč, a ktoré je zasľúbené, sa týka vzdialenej, povedzme – eschatologickej budúcnosti.
Abrahám síce od Boha prijme požehnanie, no súčasne sa tak musí vydať na dlhú cestu trpezlivosti a viacnásobného osvedčenia svojej poslušnosti, viery a dôvery v Boha. Iba keď sa osvedčí, iba keď obstojí vo svojej viere, dôvere a poslušnosti voči Bohu, bude požehnaný on i jeho potomstvo. To znamená len jedno, priatelia : Božie požehnanie si nemožno vydobyť zbraňou v ruke, ale jedine vierou v srdci. Nuž a rovnako to je aj so zasľúbením o veľkom národe. Veď Abrahám už má sto rokov a ešte stále nemá potomka. Jeho manželka Sára mu porodí Izáka, keď má 90 rokov! Izák sa teda rodí porušujúc všetky zákonitosti prírody v tomto smere. Prichádza na svet ako zázrak. Abrahám k nemu prichádza nie kvôli svojej mužskej sile. Boh mu ho daruje ako zázrak, ako odpoveď na jeho trpezlivosť, vieru, poslušnosť a oddanosť. Bratia a sestry, o tomto je nasledovanie Boha! Nie je to o ľudskom boji a zápase. Je to o spoľahnutí sa na to, že to najpodstatnejšie v našom živote zakaždým vybojuje Boh sám.
A tak z Izáka vzíde Jákob a Ézav. I keď aj Izákova manželka Rebeka má veľké problémy s otehotnením. Akoby Boh viedol týchto ľudí k odkázanosti na Ňom a závislosti na Ňom. Akoby ich chcel učiť, že čo im nedá On, to mať nebudú. Čo im nedopraje, nedožičí a nepožehná On, z toho nebude nič. Z Jákoba potom povstane 12 synov, podľa mien ktorých je pomenovaných 12 kmeňov Izraela. A tak, veľmi pomaly, i keď to nazačiatku vyzerá veľmi chabo, priam až nepravdepodobne, sa na tomto svete rodí nový národ, s ktorým má Boh svoje veľké plány. Národ, v ktorom sa má narodiť Spasiteľ celého sveta. A práve to je to skutočné požehnanie, ktoré Boh mieni dať tomuto svetu. Požehnanie spásy a záchrany hriešneho človeka, ktorý by pre svoje hriechy musel večne zahynúť. Požehnanie Božej lásky je pritom tak veľké, že On radšej na tento svet pošle svojho Syna, aby tento všetok spravodlivý Boží hnev a trest vzal na seba a „odskákal“ si to namiesto nás.
Takto, drahí bratia, milé sestry, sa od zasľúbenia o veľkom národe po stránke biologickej – telesnej, dostávame k zasľúbeniu o veľkom národe po stránke duchovnej. To, že v Abrahámovi budú požehnané všetky pokolenia zeme, to sa totiž týka už Krista Pána ako najdôležitejšieho potomka, ktorý vzišiel z Abrahámovho pokolenia. Práve o tejto duchovnej pravde píše aj apoštol Pavol vo svojom liste Galatským : Teda tí, čo sú z viery, dostávajú požehnanie s veriacim Abrahámom; aby v Kristovi Ježišovi prišlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbenie Ducha (G 3, 9+14). Toto, bratia a sestry, je istota a nespochybniteľné presvedčenie, ktorého sa cirkev musí pridržať až do konca … pokiaľ nechce poprieť spásu v Kristovi … pokiaľ nechce stratiť Abrahámovo požehnanie.
Drahí priatelia, zamýšľali sme sa dnes nad tým, čo to znamená nasledovanie Boha na príklade praotca Abraháma. Nuž a zistili sme toto: Nasledovanie Boha nie je vecou zbraní a likvidovania tých, ktorí neveria v to, čo my. Nasledovanie Boha je skôr likvidovaním svojho vlastného hriešneho ja. Je to umenšovanie seba, aby mohol vyniknúť Kristus, a to na spôsob Jána Krstiteľa : On musí rásť a ja sa umenšovať. Nasledovanie Boha je o zápase so samým sebou. Je to boj s vlastnou netrpezlivosťou. Pán Boh má totiž neraz iné načasovanie vecí ako my. Je to boj s nedôverou v Božie vedenie. Boj s neverou v Božiu lásku, boj s neochotou podriadiť sa Božej vôli a rovnako tak boj so zatvrdilosťou voči Božiemu hlasu a volaniu. Iba ten, kto takto zápasí môže očakávať zasľúbenie Božieho požehnania. Požehnania, ktoré sa týka predovšetkým daru Ducha Svätého a večného spasenia v nebesiach skrze vieru v Božieho Syna – Ježiša Krista. Kiež nám sám Pán Boh pomáha k tomu, aby sme boli nasledovníkmi podľa Božieho slova, podľa Božích predstáv a Božej vôle! Kiež nám sám Hospodin pomáha k tomu, aby sme boli mužmi a ženami podľa Božieho srdca! Amen.
