11. po sv. Trojici – viera a skutky = dilema stará ako kresťanstvo samo
Written by radovan on aug 06, 2018 in - No Comments
11. po sv. Trojici – 12.8.2018
„… viera a skutky = dilema stará ako kresťanstvo samo …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Galatským 2, 16.21
… vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. 21 Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Na základe témy dnešnej 11. nedele po sv. Trojici, ktorá znie : „pýcha a pokánie“, sa spoločne s vami chcem zamyslieť nad azda nikdy neutíchajúcou problematikou kresťanskej cirkvi ako takej, a tá znie : viera a skutky. Iba dve krátke slová, predsa však vyjadrujúce dve rozdielne teologické koncepty. Iba dve krátke slová – jedno reprezentujúce Božie evanjelium, druhé zas Boží zákon. Iba dve krátke slová – no predsa koľko sily v nich je, keď sa na ich základe začalo štiepiť spoločenstvo Božieho ľudu vo všeobecnosti a neskôr i samotná kresťanská cirkev. Ja sa dnes nechcem uberať akousi mentálne vytýčenou jednokoľajovou traťou, tak ako mi to možno diktuje moje luteránske presvedčenie. Naopak! Chcem vo svojich úvahách nechať priestor dvojkoľajovej trati, pretože tak sa mi to javí ako správne. Skúste si to teda aj vy tak predstaviť, že po jednej trati sa ženie vlak s označením „viera“ a po druhej sa ženie vlak s označením „skutky“. Alebo si ich tiež môžeme nazvať ako evanjelium a zákon, resp. milosť a zásluha. Naša všeobecne akceptovaná ľudská predstava spočíva skôr v tom, že naraz sa dá cestovať iba jedným z tých vlakov. Reálne sa naozaj nedá sedieť naraz vo dvoch vlakoch. Predsa však : môj teologický koncept vychádza z tej možnosti, že sa to dá, že to možné je. A preto, týmto smerom sa bude uberať aj celá dnešná kázeň. Poďme však pekne po priadku!
V časoch, keď žil Pán Ježiš aj apoštol Pavol, židia sa domnievali, že si môžu prostredníctvom dodržiavania zákona zaslúžiť ospravedlnenie. Podobne uvažovali aj tzv. judaisti, teda tí, ktorí predtým boli židmi, no prostredníctvom kresťanskej misie uverili v Ježiša ako Krista. Títo mali predstavu, že nestačí nasledovať iba Ježiša. Podľa nich rovnako dôležité je nasledovať aj Mojžiša. Ich spoločné stanovisko by sme preto mohli zhrnúť do slov : Jedinou možnosťou ako byť ospravedlnený, je tvrdá práca a drina. Nuž a práca, ktorú je treba konať, to sú skutky zákona. To znamená len jedno : Musíte robiť všetko, čo zákon prikazuje a vyhnúť sa všetkému, čo zákon zakazuje. Znamená to, že musíte dodržiavať desatoro, celý tzv. morálny zákon i ceremoniálny chrámový poriadok. A keď budete dodržiavať všetky tieto veci a nezlyháte v žiadnej z nich, obstojíte. Boh vás prijme. Budete ospravedlnení zo skutkov zákona.
Bratia a sestry, takto by sa v kocke dalo definovať stanovisko židov i judaistov. Pavol o nich hovorí ako o tých, ktorí si chcú vybudovať svoju vlastnú spravodlivosť. Drahí priatelia, toto v podstate bolo a je náboženstvo obyčajného človeka tak predtým ako aj dnes. Je to náboženstvo priemerného človeka. Je to v zásade základný princíp každého náboženského a mravného systému na svete s výnimkou novozmluvného kresťanstva. Je to populárny princíp, pretože lichotí. Človeku hovorí, že keď si vyhrnie rukávy a bude sa viac snažiť, získa si spasenie.
Takéto poňatie je však strašným omylom. Máme tu do činenia s najväčším klamárom, akého svet poznal – s diablom. S tým, ktorého Ježiš nazval ako „otca lži“. Skutočnosť je totiž taká, že nikdy nebol nikto ospravedlnený zo skutkov zákona, a to z prostého dôvodu : nikdy sa nikde nenašiel človek, ktorý by dokázal celý zákon dodržať. Skutky zákona, úplná vernosť jeho požiadavkám, to všetko je, drahí priatelia, nad naše sily. Niektoré požiadavky zákona síce môžeme navonok plniť, ale nikto, s výnimkou Ježiša Krista, ich nedodržal v celej ich škále na 100%. Keď k sebe chceme byť úprimní a čestní, keď sa pozrieme do svojich sŕdc, keď prelistujeme vo svojich myšlienkach a preskúmame svoje pohnútky, spoznáme, že myšlienky na vraždu z nás robia vrahov, cudzoložné myšlienky z nás robia cudzoložníkov, myšlienky na nečestné obohatenie z nás robia zlodejov a tak by sme mohli pokračovať. Niet potom divu, že Písmo hovorí : Človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona. Kladieme si otázku : Ako si vôbec niekto mohol myslieť, že by sa dostal k Bohu a do neba touto cestou?
Druhú alternatívu nazýva apoštol Pavol „skrze vieru v Ježiša Krista“. Ježiš Kristus prišiel na svet žiť a zomrieť. Jeho poslušnosť zákonu bola dokonalá. Svojou smrťou trpel za našu neposlušnosť. Bol to jediný život bezhriešnej poslušnosti zákonu, ktorý bol na tejto zemi prežitý. Na kríži zomrel za naše porušovanie zákona, keďže trestom za neposlušnosť zákona bola smrť. To znamená : všetko, čo sa od nás žiada, pokiaľ máme byť ospravedlnení, je uznať svoj hriech a bezmocnosť, robiť pokánie za roky sebapresadzovania a samospravodlivosti a celou vierou sa upnúť na Ježiša Krista v dôvere, že nás môže spasiť. Viera v Ježiša Krista teda nie je len rozumové presvedčenie, ale predovšetkým osobné odovzdanie sa. Je to akt odovzdania sa. To jest : nestačí iba prisvedčiť faktu, že Ježiš žil a zomrel. Je nutné obrátiť sa k Nemu ako k útočisku s prosbou o Jeho milosrdenstvo.
Teoreticky sú teda dve možné cesty k ospravedlneniu : jedna je zo skutkov zákona, druhá je skrze vieru v Ježiša Krista. A Pavol nám vo svojom liste Galatským niekoľkokrát za sebou hovorí, že Božou cestou je tá druhá z nich, nie prvá! Jeho výpovede, ktoré sme aj dnes započuli z jeho listu kresťanom žijúcim v oblasti Galácie, boli a ostávajú centrálnym, kľúčovým posolstvom Lutherovej reformácie. No, i keď to je Božia cesta, predsa v niečom je len pre človeka zradná. Diabol sa totiž veľmi snaží, aby dobré Božie dielo aspoň trocha zdeformoval. Tá satanova deformácia spočíva v tom, že teraz už ako kresťania nemusíme nič robiť. Nemusíme si všímať núdzu a biedu človeka, veď na našej pomoci jemu napokon aj tak nezáleží! Dôležité je, že veríme v Krista. Pravda je však taká, že pokiaľ veríme v Krista, veríme v Neho ako Toho, ktorý sa celý svoj život rozdával druhým ľuďom. Bol Ten, ktorý mal súcit s nemocnými, trpiacimi, hladnými i tými, ktorí hľadali zmysel život a cestu do večnosti. On určite neutekal od biedy tohto sveta a človeka, aby si svoju vieru a zbožnosť pestoval niekde v izolácii a nerušene. Nie! Z lásky, kvôli láske a pre lásku sa celý dokonale vydal tomuto svetu a ľuďom v ňom.
Bratia a sestry, čo z toho vyplýva? Slová apoštola Pavla, ktoré sme si dnes čítali, teda celkom určite nie sú žiadnym pozvaním k akémusi kresťanskému zbožnému leňošeniu či povaľovaniu sa. Nie! Pán Boh to napokon ani nikdy nemal v pláne, aby nás, ktorí žijeme v tomto svete, zbavil všetkej práce, povinností a služby lásky voči blížnemu. On z nás nikdy nechcel mať naškrobených teoretikov, ale ľudí, ktorí sú ochotní deliť sa s druhými o to, čo sami od Boha prijali. Deliť sa o Božiu lásku v Kristovi. A deliť sa o ňu nielen milým slovom, ale aj konkrétnym skutkom lásky a milosrdenstva.
Snáď aj preto v kresťanstve v každej dobe boli a sú ľudia, mužovia i ženy, ktorí túto skutočnosť pochopili a stali sa pre ostatných akýmisi „samaritánmi“. Teda ľuďmi, ktorí sa pre dobro druhých dokázali obetovať, vzdať sa vlastného pohodlia a životného komfortu, neraz i života. Jedným z takých bol i Jozef Juráš, ktorý v 50. rokoch minulého storočia pôsobil ako farár v neďalekej Čiernej Lehote. Pôsobil v Gemerskom senioráte v dobe tvrdej ateizácie. Bola to doba, ktorá si rada nachádzala nepriateľov vtedajšieho režimu. A farári boli obľúbeným terčom. Hlavne tí, ktorým naozaj šlo o Krista a zvestovanie evanjelia. Samaritánstvo spomínaného brata farára spočívalo v tom, že na seba vo vykonštruovanom a spolitizovanom súdnom procese zobral vinu aj za to, čo nespáchal, a to len preto, aby uľahčil situáciu svojim bratom v kňazskej službe, ktorí tiež boli obvinení ako nepriatelia štátu a vtedajšieho štátneho zriadenia. A tak zatiaľ čo druhí si odsedeli a na rôznych nútených prácach si odpracovali 2 roky, on si odsedel a odpracoval 10 rokov v tvrdých lágroch a väzniciach, čo sa výrazne podpísalo na jeho zdravotnom stave. Dokonca až natoľko, že kvôli podlomenému zdraviu sa už k povolaniu farára nevrátil a čoskoro na to, na následky väznenia aj zomrel. Áno, priatelia, i takto môže, ba dokonca má vyzerať nasledovanie Krista Pána v tomto svete. Nielen v zbožných slovách, ale predovšetkým v skutku obetovania sa pre dobro druhého človeka. Je to tak, ako to samotný Kristus Pán vyznáva : Nikto nemôže viac milovať, ako keď život položí za bratov …
Bratia a sestry, keďže Pán Boh nás nechce vidieť leňošiť, k luteránskemu posolstvu a vyznaniu patrí teda aj toto : Dobré skutky majú veriaceho nasledovať tak ako aj tieň ide za človekom. To znamená: jedno i druhé patrí dokopy. Jedno i druhé ide ruka v ruke, no napriek tomu, jedno od druhého je nutné odlíšiť a oddeliť. Presne tak ako zákon od evanjelia, ako dobré skutky od viery odlišuje v dnešných prečítaných slovách aj apoštol Pavol. To je tá dvojkoľajová trať, ktorú som v úvode spomenul. Tie dve koľaje sa nikdy nesmú prekrížiť, pretože by došlo k zrážke vlakov, ktoré sa po nich ženú. Oni však majú ísť pekne paralelne popri sebe. Vlak menom viera je podporený a dokázaný vlakom „dobré skutky“. Nuž a aby nás dobré skutky nezviedli k omylu a pýche, že iba od nich všetko záleží, je tu vlak menom viera, ktorý nás upozorňuje, že dobré skutky majú byť ovocím (prejavom, dôkazom) našej viery, nie však cestou a prostriedkom, ktorý nás dovedie do neba.
Drahí bratia, milé sestry, nakoniec by som svoju úvahu zakončil jedným prirovnaním : V každom ľudskom živote nájde Pán Boh okrem všetkých dobrých skutkov aj nejaký ten „vlas v polievke“. Slovo apoštola Pavla, ktoré nám dnes zaznelo, nás však chce okrem iného aj upokojiť. Ten, kto si robí bilanciu svojho života, ten, kto pri nej objaví aj nejaký ten vlas v polievke svojho života, nemusí si zúfať. O to skôr by mal vyznávať so starým grófom Zinzendorfom : „Tak to chcem urobiť ja, keď prídem pred Neho : nie hovoriť o tom, čo je dobré a zbožné, ale : tu predstupuje hriešnik, ktorý by sa rád kvôli Ježišovmu výkupnému stal blahoslaveným.“ Grófovi Zinzendorfovi postačovala Kristova krv a spravodlivosť. Aj nám by to malo stačiť, keď raz budeme stáť pred súdnou stolicou Kristovou. Nech je nám vtedy sám Pán Boh milostivý! Amen.
