Veľký Piatok – koľko dôkazov stačí?
Written by radovan on apr 17, 2019 in - No Comments
Veľký Piatok – 19.4.2019
… koľko dôkazov stačí?…“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Matúš 27, 33 – 54
33 Tak prišli na miesto zvané Golgota, to znamená Lebka, 34 a dali mu piť víno zmiešané so žlčou. Ale keď to ochutnal, nechcel piť. 35 Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho rúcho. 36 Potom si posadali a strážili ho tam. 37 Nad hlavu mu dali nápis s udaním jeho viny: „Toto je Ježiš, kráľ Židov.“ 38 Spolu s ním vtedy ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava a druhého zľava. 39 Tí, čo tade prechádzali, rúhali sa mu, potriasali hlavami 40 a hovorili: „Ty, čo zbúraš chrám a za tri dni ho postavíš! Zachráň sám seba, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža!“ 41 Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: 42 „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľ Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho! 43 Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád! Veď povedal: ‚Som Boží Syn!‘“ 44 Takisto ho potupovali aj zločinci, ktorí boli ukrižovaní spolu s ním. 45 Od šiestej hodiny nastala tma po celej zemi, až do deviatej hodiny. 46 Okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Éli, Éli, lema sabachthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ 47 Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, povedali: „Ten volá Eliáša.“ 48 Jeden z nich hneď odbehol a vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. 49 Ale ostatní hovorili: „Nechaj to, nech vidíme, či ho Eliáš príde zachrániť.“ 50 Ale Ježiš znova zvolal mocným hlasom a vypustil ducha. 51 A hľa, chrámová opona sa roztrhla na dvoje odhora až nadol, zem sa triasla a skaly pukali. 52 Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých boli vzkriesené. 53 A keď vyšli z hrobov po jeho vzkriesení, prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. 54 Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a povedali: „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Rímska popravčia čata ostáva pod krížom a sleduje všetko to, čo sa odohráva v čase, keď Ježiš visí pribitý na kríži. Ostáva tam jednak z bezpečnostných dôvodov, aby kontrolovala situáciu. Ostáva tam aj preto, aby garantovala smrť odsúdeného. Rimania pozorujú Ježišových nepriateľov, ktorí sa Mu posmievajú a ešte aj v Jeho posledných pozemských chvíľach Ho pokúšajú. Niektorí tie slová vnímajú ako Ježišovo posledné pozemské pokušenie. Stále ešte požadujú nejaký dôkaz navyše, ktorý by preukázal, že to, čo Ježiš hovoril, je naozaj pravda, pretože to, čo počas troch rokov svojho verejného účinkovania vykonal, im akosi ešte nestačí : „Ty, čo zbúraš chrám a za tri dni ho postavíš! Zachráň sám seba, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža!“ „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľ Izraela, nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho!
… Ten Ukrižovaný sa s láskou a milosrdne skláňal k ľuďom. Mnohých uzdravil, mnohým pomohol, mnohým poradil, usmernil, otvoril oči. Niekoľkých dokonca vrátil do života, nehovoriac už o tom, koľkým otvoril bránu do života večného a svojimi slovami ich nasmeroval na správnu cestu … Teraz, tak si to zmysleli posmešníci pod krížom, je čas na to, aby pomohol ešte aj samému sebe. Veď o sebe predsa vyhlásil, že je Synom Božím. Potom by Mu ale mal prísť na pomoc Jeho vlastný Otec, teda Pán Boh osobne!
Bratia a sestry, človek ani po mnohých rokoch od týchto udalostí, ani po rokoch čítania a opätovného prežívania Ježišovho pašiového príbehu, neprestáva žasnúť nad ľudskou krátkozrakosťou, ba dokonca si dovolím povedať – nad ľudskou hlúposťou. Nikto z tých posmešníkov pod krížom si totiž neuvedomuje, že skutočný problém v danej chvíli nemá Ten Ukrižovaný, ale oni. Nie ten Ukrižovaný potrebuje akútne pomoc, zásah a intervenciu z výsosti, ale oni. Nie Jeho treba ľutovať. On síce zomrie, ale o tri dni bude vzkriesený. A kvôli svojej absolútnej poslušnosti, voči nebeskému Otcovi, ktorá ide vskutku až do krajnosti, získa večnosť. No oni, pokiaľ so svojim životom niečo zásadné nespravia, nemôžu počítať s peknými vyhliadkami. Nuž a pravda je taká, že tá intervencia na ich adresu z výsosti naozaj aj zaznieva, a síce v Ježišovej modlitbe z kríža za nich : Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!
Vskutku, priatelia! Na kríži visí Ježiš, Spasiteľ, Syn Boží! Potvrdzujú to aj znamenia v prírode a jeruzalemskom chráme, ktoré Ježišov skon na kríži sprevádzajú : 51 A hľa, chrámová opona sa roztrhla na dvoje odhora až nadol, zem sa triasla a skaly pukali. 52 Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých boli vzkriesené. 53 A keď vyšli z hrobov po jeho vzkriesení, prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Žiaľ, ani toto posmievačom nestačí. Snáď sa aj predesia z toho, čo okolo seba vidia. No v konečnom dôsledku sa ich to nijako nedotkne. Ich zaslepenosť a zatvrdilosť sú tak obrovské, že sa to slovami ani nedá vyjadriť a pochopiť. Je exemplárny príklad „hriechu proti Duchu Svätému“, ktorý je neodpustiteľný. Tešia sa len z jedného, a síce z toho, že sa zbavili problému menom Ježiš Nazaretský. Vo svojej malomyseľnosti si však neuvedomujú, že v skutočnosti sa zbavili svojej jedinej šance na záchranu. Je to tak, ako keď topiacemu hodia plávacie kolo, ale on ho od seba zahodí tak ďaleko ako môže … Problémom totiž nie je Ježiš. Ako najväčší problém tu ostáva ich nevyznaný a tým pádom aj neodpustený hriech …
Bratia a sestry, tí, ktorí doposiaľ iba ticho stáli pod krížom, pozorujúc dianie a kontrolujúc situáciu, teda rímska popravčia čata, tá je vo svojom vnútri hlboko pohnutá všetkým tým, čo v momente Ježišovej smrti okolo seba vidí, čo sa to odohráva. Od chvíle výsmechu, bičovania, ponižovania a zneuctenia Ježiša v kasárňach až do tejto chvíle – to všetko bolo v ich réžii. No teraz sa im to začína vymykať z rúk. Vo svojej profesionálnej vojenskej kariére už zažili zrejme mnoho takýchto popráv. No to, čo sa deje teraz, toto nezažili ešte nikdy. Všetko to, čo sa deje okolo Ježišovej smrti – zatmenie, zemetrasenie, či oživené mŕtvoly – to všetko sa môže kritickému čitateľovi javiť skôr ako divadelné efekty. Akési nedokonalé pokusy niečo dôležité vyjadriť. Všetko to však smeruje k jednému. Ježišova smrť, už akokoľvek sa na ňu budeme dívať, bola čímsi presvedčivá a pôsobivá. Nie však kvôli efektom, ktoré ju sprevádzali. Ani nie preto, že by to bolo presvedčilo Ježišových odporcov zo židovských radov. Veď tí sa naopak bijú do pŕs. Sú hrdí na to, čo dokázali. Vracajú sa domov s pocitom dobre vykonanej práce. Čo je na Ježišovej smrti skutočne pôsobivé je skôr to, že sa dotkla, že nejakým spôsobom zasiahla a presvedčila rímskych – pohanských vojakov. Vojakov, ktorí na smrť boli zvyknutí. V Ježišovom prípade ich však niečo zaskočilo. A i keď im židovské náboženstvo bolo ukradnuté, predsa len, akýsi vnútorný hlas akoby im hovoril : „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Bratia a sestry, evanjelista Matúš tomu rozumie tak, že sa tu deje niečo, čo Boh vopred predurčil, aby sa stalo. I na základe jeho správy o Ježišovom konci dnes mnoho ľudí totiž vo viere a bázni myslí, pripomína si utrpenie a smrť svojho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Toto utrpenie a smrť Krista, Jeho poslušnosť a pokora sa pre celé kresťanstvo stali útechou a základom spásy. Tak na to dnes i my na týchto službách Božích myslíme, tak to vnímame, tak to vo viere prijímame. V Ježišovej smrti vidíme základ svojej spásy i večného života. Celá kresťanská cirkev dnes spolu s rímskym stotoníkom vyznáva : „Toto bol naozaj Boží Syn!“ No nielen to, ale aj : Ten Ukrižovaný nie len bol, ale aj je a naveky bude skutočným a pravým Synom Božím!
Bratia a sestry, mňa osobne na dnešnom prečítanom texte zasiahlo predovšetkým to, aké dôležité je vzdať sa vlastnej réžie ohľadom Ježiša a dovoliť, aby sa režisérom nášho vnímania a chápania Ježiša stal samotný Boh. Pretože práve toto sa odohralo pri rímskej popravčej čate. Všetko to boli drsní, na krutosť, drastické zaobchádzanie a smrť navyknutí tvrdí chlapíci – profesionálni zabijaci. A predsa ich smrť Božieho Syna zasiahla natoľko, že vyznávajú : „Toto bol naozaj Boží Syn!“ Dokážu to vyznať jedine preto, nakoľko sa od tej chvíle režisérom ich života stal Boh.
Milí priatelia, ani dnes tomu nie je inak. Človek takéto vyznanie nedokáže vysloviť, pokiaľ všetko ohľadom Krista chce mať vo svojich rukách, vo svojej moci, vo svojej réžii. Tak sa to stalo pri veľkňazoch, zákonníkoch a starších. Ani prírodné úkazy sprevádzajúce Ježišov skon nimi nepohli. Naopak! Ešte viac akoby ich utvrdili o správnosti ich konania. Drahý brat, milá sestra, čo dokáže pohnúť tebou? Čo dokáže teba primäť k tomu, aby si to pustil zo svojich rúk a nechal pôsobiť Boha? Čo dokáže teba primäť k tomu, aby si réžiu svojho života, réžiu vnímania a nazerania na Ježiša, réžiu svojej spásy odovzdal Pánu Bohu? Pamätaj, že až keď sa ti to začne vymykať z tvojich rúk, si na správnej ceste! Pretože iba vtedy sa to dostalo do tých správnych rúk – do tých Božích. A to je pre mňa, bratia a sestry, popri tých všetkých znameniach a úkazoch, ktoré Ježišovu smrť sprevádzajú, úkaz a zázrak najväčší. Je to rímsky stotník vyznávajúci : „Toto bol naozaj Boží Syn!“
Fakt je, že Nová zmluva nespomína jeho meno ani jeho ďalšie osudy, no z mimo biblických prameňov vieme, že sa volal Longinus a pochádzal z Kapadókie, teda z východnej časti Malej Ázie, dnešného Turecka. Patril k vojakom podriadeným Pilátovi. A dozvedáme sa o ňom aj niekoľko ďalších vecí: Bol to práve Longinus, kto zistil, že Ježiš je mŕtvy, a preto mu nepolámal kosti, no kopijou mu prebodol bok, kao to pre nás zaznamenáva evanjelista Ján. Longinus patril aj medzi vojakov, čo mali za úlohu strážiť Ježišov hrob a na vlastné oči videli, ako zostúpil anjel, odvalil kameň od hrobu, sadol si naň a ohlasoval Ježišovo zmŕtvychvstanie. Ale na rozdiel od ostatných vojakov, ktorí prijali úplatok za mlčanie o týchto udalostiach (Mt 28,11–15), on spoločne s dvoma svojimi kolegami smelo o všetkom rozprával. Kristovi nepriatelia ho preto znenávideli a hľadali zámienku, aby ho mohli zažalovať a umlčať. Nenachádzali však, lebo Longinus bol najstarší z vojakov, človek čestný a známy aj samotnému cisárovi. Po istom čase sa rozhodol zanechať vojenský stav a venovať sa výlučne ohlasovaniu evanjelia. Z rúk svätých apoštolov prijal krst, opustil Jeruzalem a spoločne so svojimi dvoma priateľmi odcestoval do rodnej Kapadókie, kde mnohých priviedol k viere. Býval za mestom v dome svojho otca a viedol život plný modlitby a pôstu.
Keď sa židovskí veľkňazi a starší dozvedeli, kde sa Longinus zdržiava, priniesli Pilátovi bohaté dary. Žiadali ho, aby poslal list cisárovi ohľadom neho, že dezertoval, odmieta sa podriadiť rímskej moci a uvádza do zmätku národ v Kapadókii, lebo mu ohlasuje iného kráľa.
Pilát to urobil a cisár Tibérius na základe listu i vďaka zlatu, ktoré mu poslali židovskí starší, vydal rozkaz Longinusa zatknúť a popraviť. Pilát poslal do Kapadókie vojakov, aby ho sťali a ako dôkaz priniesli do Jeruzalema jeho hlavu. Zároveň mali usmrtiť aj jeho dvoch priateľov. Keď Pilátovi vojaci dorazili do mesta a pobrali sa smerom k domu Longinusovho otca, vyšiel im v ústrety sám Longinus a milo ich privítal. Vojaci netušili, že sa rozprávajú priamo s tým, ktorého hľadajú a spýtali sa ho: „Nevieš, kde je Longinus, ktorý bol kedysi stotníkom?“
On im odvetil: „Prosím vás, páni, zájdite ku mne do domu a trocha si oddýchnite po ceste. Ja podám Longinusovi o vás správu, lebo viem, kde býva, a vtedy on sám príde k vám, lebo žije neďaleko odtiaľto.“ Potom ich bohato pohostil. Večer si dal zavolať svojich dvoch kolegov a celú noc sa modlitbou pripravoval na svoju telesnú smrť. Ráno, keď dorazili jeho dvaja priatelia, povedal im: „Radujte sa spolu so mnou… Videli sme, ako Kristus trpel, ako bol ukrižovaný, ako bol pochovaný, ako slávne vstal z mŕtvych. Teraz ho uvidíme, ako sedí po pravici Boha a nasýtime sa pohľadom z tváre do tváre na jeho slávu.“
Oni privítali jeho slová, spoločne s ním predstúpili pred vojakov a Longinus im povedal: „Hľa, tu máte svojho Longinusa i jeho dvoch priateľov! Longinus, ktorého hľadáte, som ja a toto sú moji dvaja priatelia, čo spolu so mnou videli Kristovo zmŕtvychvstanie a uverili v neho. Urobte s nami, čo vám prikázali tí, ktorí vás poslali.“ Vojaci najprv nechceli uveriť, že naozaj pred nimi stojí Longinus a odmietali zabiť ho. On ich však prinútil a povedal: „Nijako inak sa mi nemôžete odvďačiť za moju lásku k vám lepšie, ako ma poslať k môjmu Pánovi, ktorého už dávno túžim vidieť.“ Potom on i jeho dvaja priatelia sklonili hlavy, vojaci ich sťali a Longinusovu hlavu odniesli ako dôkaz do Jeruzalema …
Bratia a sestry, i keď vo svojich kázňach nezvyknem čerpať zo „životopisov svätých“, keďže je to skôr záležitosť katolíckej cirkvi a nie všetko v nich je biblického pôvodu, ba dokonca niektoré záležitosti sú čistou legendou, predsa len : Kiežby i na nás Kristova smrť dnes zapôsobila natoľko, aby sme ostali nielen pri vyznaní : „Toto bol naozaj Boží Syn!“, ale dokázali sa pre Neho aj obetovať a v nutnom prípade za Neho, za Jeho slovo, za Jeho evanjelium položiť aj samotný život! Kiežby i na nás Kristova smrť dnes zapôsobila natoľko, že sa prestaneme hrať na režisérov vlastného života a réžiu radšej prenecháme Tomu kompetentnému. Tomu, kto tomu naozaj rozumie a kto to vie robiť. Kiežby i na nás Kristova smrť dnes zapôsobila natoľko, že riadenie svojho života pustíme zo svojich rúk a radšej ho vložíme do tých správnych, Božích. Pán Boh nech nám v tom sám pomáha! Amen.
