2. slávnosť Veľkonočná – vidieť, počuť, poznať, vyznať, svedčiť
Written by radovan on apr 20, 2019 in - No Comments
- slávnosť Veľkonočná – 22.4.2019
„… vidieť, počuť, poznať, vyznať, svedčiť …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho a od vzkrieseného Pána Ježiša Krista! Amen.
Ján 20, 11 – 18
11 Mária však stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12 a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. 13 Tí jej povedali: „Žena, čo plačeš?“ Odpovedala im: „Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili.“ 14 Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to Ježiš. 15 Ježiš sa jej opýtal: „Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. 16 Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: „Rabbúni!“, čo znamená: Učiteľ! 17 Ježiš jej povedal: „Nedotýkaj sa ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: ‚Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.‘“ 18 Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: „Videla som Pána!“ a že tieto veci jej on povedal.
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milé sestry a bratia vo vzkriesenom a živom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Niekedy sa človek prichytí pri myšlienke : Môcť tak vidieť Ježiša – to by sa v Neho potom verilo omnoho jednoduchšie. Myslím, že nie som sám, kto z času na čas uvažuje podobne. Pri takýchto úvahách však človek zabúda na jedno : Videnie a viera sa vylučujú. Keď niekoho raz vidíš alebo si videl, už v Neho veriť nemusíš. Vieš predsa, čo si videl. Tvoje videnie sa stalo tvojou vlastnou, empirickou, osobnou skúsenosťou. Predsa však, priatelia, ako to vyplýva z dnešného kázňového textu, zdá sa, že ono nakoniec nie je až také dôležité Ježiša na vlastné oči vidieť. Omnoho dôležitejšie a ťažšie zároveň je – rozpoznať Ho, vyznať Ho a svedčiť o Ňom.
Dôkazom toho je Mária z Magdaly, ktorá vo Veľkonočné ráno, prichádza pomazať mŕtve Ježišovo telo. Má síce možnosť Vzkrieseného vidieť na vlastné oči, a predsa v Ňom nespoznáva Ježiša, aj keď Ho už dlhšie poznala a smelo môžeme povedať, že bola Ježišovou učeníčkou a nasledovníčkou zo ženských radov. Vzkriesený Ježiš v zásade nevyzerá ináč ako ten telesný, s pozemským telom. Vo svojom vzkriesenom nesmrteľnom tele sa však podľa všetkého javí inak. Predsa však je to ten istý Ježiš. Len kvalita Jeho tela je iná. Už to viac nie je kvalita pozemského, smrteľného a nedokonalého tela. Teraz je to už kvalita nebeského, nesmrteľného, osláveného a dokonalého tela. A práve to je pravdepodobne pre Máriu mätúce.
Mária Ježiša poznáva v podstate nie na základe svojho zraku. Spoznáva Ho až po tom ako ju On sám oslovuje po mene : „Mária“. Áno, bratia a sestry, ten istý vzkriesený Ježiš dnes rovnako tak po mene oslovuje teba i mňa. Nedáva sa vidieť ako Vzkriesený našim telesným očiam tak ako Márii, neskôr viackrát svojim učeníkom a podľa apoštola Pavla aj ďalším 500 bratom. No oslovuje nás po mene. Vždy keď si otvoríš Božie slovo, keď sa začítaš do evanjelia, keď si zložíš ruky k modlitbe, vždy vtedy ťa Ten Vzkriesený oslovuje po mene. Otázka je, či si schopný, niekedy možno skôr ochotný počuť Jeho hlas …
V Písme svätom čítame, že „viera je z počúvania“. To znamená, že viera nie je z videnia. A že je to tak, to nám potvrdzujú aj dejiny izraelského národa, predovšetkým obdobie putovania po púšti z egyptského otroctva do slobody v Kanaáne. Izrael má možnosť vidieť 10 rán egyptských, zázračný prechod cez Červené more, každodenné nadprirodzené nasýtenie mannou a prepelicami. Kdekoľvek na púšti udrú po kameni, tečie z neho pitná voda. A predsa! Ani tieto deň čo deň sa opakujúce a na vlastné oči viditeľné prejavy a dôkazy Božej moci nezaručujú ľudskú vieru v Hospodina. Práve naopak! Vyvolený národ má stále tendenciu pochybovať, reptať a sťažovať sa. Nuž a pri prvej príležitosti, keď sa Mojžiš na hore Sinaj zdrží dlhšie ako sa predpokladalo, si ľudia ulejú zlaté teľa, uctievajú ho ako svojho boha a stávajú sa nevernými Hospodinovi. Čo z toho vyplýva? Vidieť toto všetko dnes na vlastné oči by bolo isto lákavé zrejme pre všetkých nás. No zrejme by to ostalo len na úrovni „show“, ktorú má tento svet tak rád a naháňa sa za ňou. Pánu Bohu však nejde o to, aby pri nás spravil „show“. Jemu ide o to, aby sme si s Ním vytvorili vzťah, dôverovali Mu a dali Mu svoje srdce, svoj život.
Predsa však, Ten Vzkriesený zas nie je až taký neviditeľný ako by sa mohlo zdať. Človek, keď chodí s otvorenými očami, môže Ho vidieť v konkrétnych súvislostiach života, vo vypočutých modlitbách, v zmenených životoch ľudí, v dobrých alebo aj v zlých navštíveniach, v Jeho starostlivosti o môj život, moju rodinu, o svet, o svoju cirkev. Problém je len v tom, že my ľudia máme značnú tendenciu veci prehliadať. Nie sme príliš všímaví v tomto smere. Nepozeráme sa dostatočne do hĺbky. A tak namiesto vypočutých modlitieb vidíme skôr šťastnú náhodu. Namiesto zmenených ľudí vidíme skôr čudákov, ktorým zrejme „preskočilo“ a mali by sa ísť čím skôr liečiť. Namiesto starostlivosti o náš život a rodinu vidíme skôr našu pracovitosť, húževnatosť a angažovanosť. A tak by sme mohli pokračovať.
Nejde teda o to, priatelia, že by sme Ježiša nemohli vidieť. On sa nám zjavuje rôznymi spôsobmi. Kto chce, vidí Ho. Problém je len v tom, či Ho my v Jeho zjaveniach dokážeme rozpoznať. Presne tak ako aj Mária. A keďže nás naše oči a naše vnímanie, vyhodnotenie, či analýza rôznych okolností života mnohokrát neprivádzajú k tomu, aby sme v nich, či za nimi videli Toho Vzkrieseného, Ježiš volí a radšej akoby využíval druhý dôležitý ľudský zmysel, a tým je sluch. Skrze sluch, prostredníctvom počutia Jeho hlasu, sa stávame akoby skôr osloviteľnými. Práve týmto spôsobom – konkrétnym oslovením – Pán Boh oslovil a do svojich služieb povolal mnoho svojich významných služobníkov : Abraháma, Mojžiša, prorokov … Takto sa ten Vzkriesený dnes osobne prihovára aj k tebe. Oslovuje ťa. Obracia sa konkrétne k tebe. Venuje ti čas a pozornosť. Dáva ti priestor.
Nuž a Mária na to reaguje. Oslovenie po mene zrazu akoby odbúrava klapky z jej očí. Oslovenie po mene zrazu akoby odstránilo závoj nepoznania a nechápavosti z jej mysle a smútok z jej srdca. A ona Ho poznáva. Už Ho nielen vidí a počuje, ale aj poznáva. Nuž a toto svoje poznanie deklaruje vyznaním : „Rabbúni!“, čo znamená: Učiteľ! Mária Toho Vzkrieseného vyznáva ako svojho Majstra a Pána. Veď tým pre ňu vždy bol! A ani teraz sa na tom nič nezmenilo.
Drahý brat, milá sestra, dnes si i ty i ja pozvaný k tomu, aby sme Ježiša nielen videli a počuli, ale tiež poznali. A aby sme toto poznanie pretavili do svojho osobného vyznania. Mária toto poznanie dnes formuluje do jedného slova : „Rabbúni!“, čo znamená: Učiteľ! Neskôr jeden z učeníkov, Tomáš, svoje poznanie Vzkrieseného zas formuluje do vyznania : Pán môj a Boh môj. Na konci Jánovho evanjelia je to zas učeník Peter, ktorý svoje poznanie Toho Vzkrieseného vkladá do vyznania : Pane, Ty vieš všetko. Ty vieš, že Ťa milujem. A ešte pred všetkými týmito udalosťami ten istý učeník vyznáva : Ty si Kristus, Syn Boha živého! Milý priateľ, čo by si o Tom Vzkriesenom vyznal dnes ty osobne?
I keď by sa zdalo, že to je už všetko, o čo pri sviatkoch Veľkej noci ide, predsa len, je tu ešte jedna záležitosť, ktorá je dôležitá, podstatná a nesmie ujsť našej pozornosti. Už tu teda máme : videnie, počutie, poznanie a vyznanie. Štyri úžasné veličiny. Akokoľvek úžasne sa to javí, predsa len, všetko to zatiaľ ostáva iba na akejsi teoretickej rovine. Tá je nesporne dôležitá. Ale človek nemôže ostať iba pri nej. Ona je totiž „iba“ základom toho posledného – praktického levelu, o ktorý ide a ktorým to všetko vrcholí. Ani náš kázňový text nekončí pri Máriinom vyznaním : „Rabbúni!“ Dnešný evanjeliový text je zakončený niečím iným. Konkrétne slovami : 18 Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: „Videla som Pána!“ a že tieto veci jej on povedal.
Áno, priatelia, toto sa volá svedectvo. Po videní, počutí, poznaní a vyznaní je teraz na rade svedectvo ako posledný a logický krok. Ako naplnenie podstaty Veľkonočnej evanjeliovej zvesti. Bez tohto svedectva ostáva totiž Veľkonočná evanjeliová správa iba akoby súkromným vlastníctvom niekoľkých jednotlivcov. Akoby svetlom skrytým pod nádobou. Je síce tam, ale jeho svetlo sa ďalej nešíri. Tým pádom sa ono stáva zbytočným. Ale pravda je taká, že táto správa musí ísť von, do sveta. Musí sa šíriť. Musí sa šíriť ako svetlo. Musí zasahovať ďalších a ďalších. Ináč sme nič nepochopili.
Drahý brat, milá sestra : 18 Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: „Videla som Pána!“ a že tieto veci jej on povedal. Mária šla. Pôjdeš aj ty? Mária oznámila. Oznámiš aj ty? Mária videla, počula, poznala, vyznala a vydala svedectvo. Videl si aj ty Toho Vzkrieseného? Počul si Ho, ako i teba oslovuje po mene? Spoznal si v Ňom a vyznal Ho Učiteľa, Pána a Boha, Spasiteľa, Syna Boha živého? Ak áno, potom aj ty choď a zvestuj, čo si videl a počul. Choď a zvestuj to vo svojej rodine, medzi priateľmi, v cirkevnom zbore! Zvestuj to slovami i svojim zmeneným životom! Amen.
