14. po sv. Trojici – žiť s otvorenými očami viery
Written by radovan on sep 17, 2019 in - No Comments
14. po sv. Trojici – 22.9.2019
„…žiť s otvorenými očami viery …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
1 Mojžišova 28, 10 – 19a
10 Jákob odišiel z Beér-Šeby a šiel do Charánu. 11 Došiel na miesto, kde prenocoval, lebo slnko už zapadalo. Vzal jeden z kameňov, čo tam boli, dal si ho pod hlavu a ľahol si tam. 12 Vo sne videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol sa dotýkal neba. Boží anjeli po ňom vystupovali a zostupovali. 13 Nad ním stál Hospodin a hovoril: „Ja som Hospodin, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izáka. Zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojmu potomstvu. 14 Tvojho potomstva bude ako prachu zeme. Rozmnožíš sa na západ i na východ, na sever i na juh. V tebe a v tvojom potomstve budú požehnané všetky rody zeme. 15 Ja som s tebou a budem ťa chrániť všade, kam pôjdeš, a dovediem ťa späť do tejto krajiny. Neopustím ťa, kým nesplním, čo som ti sľúbil.“ 16 Keď sa Jákob prebudil zo spánku, povedal: „Naozaj, Hospodin je na tomto mieste, ja som to nevedel!“ 17 Bál sa a povedal: „Akú hrôzu vzbudzuje toto miesto! Nie je to nič iné ako Boží dom, toto je nebeská brána.“ 18 Jákob včasráno vstal, vzal kameň, ktorý mal položený pod hlavou, postavil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. 19 Tomu miestu dal meno Bétel.
Sestry a bratia v Pánovi!
Iste sa Vám už stalo, že ste sa uprostred noci zobudili a nevedeli ste zaspať. Také chvíle z času na čas prežívam aj ja. Rozmýšľam vtedy nad mnohými vecami, čo sa týka fungovania nášho zboru či seniorátu. Uvažujem sám nad sebou či našou rodinou, na budúcnosťou alebo len tak spomínam na časy minulé a pod. Čo je zaujímavé, to je tá skutočnosť, že človek v tej nočnej chvíli neraz príde na kadejaké zaujímavé nápady, riešenia či súvislosti, ktoré mu počas dňa nenapadli, ktoré dovtedy nevidel, resp. prehliadal alebo jednoducho nebral do úvahy. Akoby sa človeku otvorili oči a on zrazu vidí to, čo dovtedy nevidel.
Myslím, že niečo podobné sa stalo aj v prípade patriarchu Jákoba. Po zvláštnom sne, ktorý sa mu sníval, mohol ráno otvoriť oči a vidieť to, čo mu bolo dovtedy skryté. Mohol zrazu vidieť Hospodina, pána svojho života, na svojej strane. Pána, ktorý to s ním myslel dobre, a to aj napriek jeho hanebnému správaniu voči členom vlastnej rodiny. Veď ako inak sa dá nazvať podvod na vlastnom otcovi a bratovi?!
Bratia a sestry, aj my, kresťania, potrebujeme žiť s otvorenými očami a vidieť jasne realitu a súvislosti života. Netreba sa však spoliehať na mimoriadne zážitky, udalosti či sny. Netreba sa hnať za extatickými prežívaniami viery a vzťahu s Pánom Bohom, tak ako sa o to snažia v niektorých cirkvách. Nám naše oči otvára predovšetkým viera v Pána Ježiša. Práve pomocou otvorených oči viery vidíme a poznávame veci, pravdy a súvislosti, ktoré nám boli doposiaľ akoby uzatvorené. Vidíme a poznávame pravdy, ktoré sme dovtedy ani netušili.
Takto napríklad môžem v pozícii kňaza, rodiča, krstného rodiča či iba obyčajného účastníka služieb Božích cítiť vodu svätého krstu a počuť pritom: Krstím ťa v meno Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Môžem ako kajúcnik okúsiť chlieb a víno pri svätej Večeri Pánovej, cítiť ruku dávajúcu mi rozhrešenie na svojej hlave a počuť slová : Tvoje hriechy sú odpustené. Smiem počuť slová evanjelia, a tak ako Jákob predo mnou, vedieť : Pán je na tomto mieste a myslí to so mnou dobre, napriek všetkej mojej vine. Smiem si uvedomovať, že Božie prísľuby nie sú viazané na ľudské predpoklady. Božie zasľúbenia dané človeku sú celkom nezaslúžené. Smiem sa utvrdiť v tom, že tak ako utekajúcemu a vinnému Jákobovi platia zasľúbenia dané ešte jeho starému otcovi Abrahámovi, tak Božie zasľúbenia platia i mne. Mne, ktorý som tiež pred Bohom vinný a neraz aj na úteku. Nám všetkým, ktorí sme pred Bohom vinní a od čias pádu prvých ľudí v raji, sme všetci takisto pred Bohom na úteku. Toto všetko môžem i ja vidieť očami viery.
Avšak moje oči viery sa otvárajú aj v tom zmysle, že na sebe vidím všetko to, čo sa nielen mne na sebe samom nepáči, čo musím skritizovať a odsúdiť, ale čo sa na mne nepáči aj samotnému Hospodinovi, čo On na mne odsudzuje. Moje oči viery sa otvárajú, aby som videl svoju nehodnosť, nedostatočnosť a hriech pred Bohom. Otvárajú sa v tom zmysle, aby som videl, že tým kým som, som len z Božej milosti.
Viera mi však otvára oči, aby som pritom všetkom samého seba videl aj ako Božie dieťa, ktoré sa v krste svätom stalo vlastníctvom dobrého nebeského Otca. Aby som samého seba videl ako svätého – v zmysle oddeleného pre Boha a Jeho veci. Aby som samého seba videl ako toho, kto je na Boha odkázaný a na Bohu závislý. Ako toho, ktorého celá večnosť je v Božích rukách.
Viera mi otvára oči, aby som sa inak pozeral aj na svojich bratov a sestry. Aj keď je toho dosť, čo ma na nich vyrušuje, štve, znervózňuje či vytáča – očami viery na nich pozerám ako na svojich bratov a sestry, ako na hodnotných ľudí, ktorí ma majú čím obohatiť. Veď aj za týmto účelom mi viera otvára oči. Aby som ich videl inak. Nielen ako človek, ale ako Boh. Človek totiž hľadí len na to, čo má pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.
Bratia a sestry, je úžasné, že Hospodin sa Jákobovi zjavuje v kritických chvíľach jeho života a nenecháva ho osamoteného, strateného a frustrovaného. Naopak! Dáva mu mocné zasľúbenia, ktorých cieľom je akoby nanovo naštartovať jeho vieru a dôveru v Pána Boha. Takto sa Hospodin Jákobovi zjavuje na jeho úteku z rodného domu a neskôr po mnohých rokoch pri jeho návrate, keď sa má stretnúť so svojim bratom Ézavom, sa mu zjavuje opätovne. Akoby sa na tomto mieste opäť nanovo potvrdzovala jedna pravda : Čím je súženie väčšie, tým je Boh bližšie. Práve vo chvíľach, keď sa človeku zdá, že je na to sám, má Boha pri sebe bližšie akoby sa mu to mohlo zdať.
Milí priatelia, na základe toho, čo sme počuli, viera nás učí pozerať sa na určité momenty nášho života nielen ako na náhody, ale priam ako na dotyky Boha, či vstupy Pána Boha do nášho života. Viera nás rovnako tak učí vnímať isté miesta počas nášho pozemského putovania ako miesta, kde je Hospodin človeku akoby bližšie ako hocikde inde. Kiežby sme takýchto „Bételov“ počas svojho pozemského putovania mali čím viacej! Môžu nimi byť jednak naše chrámy, ale aj naše súkromné komôrky srdca, o ktorých hovorí Pán Ježiš. Môžu to byť stretnutia na biblických hodinách, modlitebných týždňoch, či skupinkách a pod. Kiežby naše oči viery boli čím viacej otvorené, citlivejšie a vnímavejšie pre takéto špeciálne momenty a miesta, ktoré sú našimi osobnými „bránami do neba“!
… 12 Vo sne videl rebrík postavený na zemi, ktorého vrchol sa dotýkal neba. Boží anjeli po ňom vystupovali a zostupovali. Drahí bratia, milé sestry, Jákobov sen o stretnutí neba a zeme nás však dnes učí aj inej dôležitej biblickej pravde. Je akoby predobrazom Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý raz svojim vykupiteľským dielom opäť spojí a zjednotí nebo so zemou. Z pohľadu Jákoba je to zatiaľ ešte len budúcnosť. Z nášho pohľadu je to už čiastočne zrealizovaná záležitosť. Dokonalé spojenie však nastane až v tzv. eschatologickej budúcnosti na konci vekov. To znamená : Jedine skrze Krista, ktorý je „Prostredníkom medzi Bohom a človekom“ máme prístup k Otcovi nebeskému.
… 13 Nad ním stál Hospodin a hovoril: „Ja som Hospodin, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izáka. Milí priatelia, je azda dobre vedieť, že iná možnosť prekladu znie takto : Vedľa stál Hospodin a hovoril … Alebo tiež : Pred ním stál Hospodin a hovoril … V danej chvíli to pre nás snáď nemusí nič výnimočné znamenať, ale i v tomto sa skrýva krásne zasľúbenie. A síce : viera nás učí hľadieť na Hospodina nielen ako na Toho, ktorý je niekde ďaleko a vysoko nad nami, na vrchole rebríka v nebi. Tak nám Boha predstavuje skôr filozofický smer s názvom „deizmus“. On je aj Ten, ktorý je vedľa nás, pred nami, teda celkom blízko pri nás. Dokonca sa skláňa nad spiacim Jákobom a do ucha akoby mu šepkal : Zem, na ktorej ležíš, dám tebe a tvojmu potomstvu. Ten istý Hospodin sa potom tak isto skláňa ku každému jednému z nás, a to nielen vtedy, keď spíme, ale počas celého nášho života a rovnako ako vtedy Jákobovi, i tebe i mne dnes šepká : 15 Ja som s tebou a budem ťa chrániť všade, kam pôjdeš, a dovediem ťa späť do tejto krajiny. Neopustím ťa, kým nesplním, čo som ti sľúbil.“
Očami viery tak smieme i my vidieť, že Pán Boh s nami má svoj dobrý plán. I nás vedie do krajiny. Do krajiny oplývajúcej mliekom a medom, nie však tým pozemským, ale už tým nebeským. Vedie nás teda do nebeskej otčiny. Očami viery poznávame Hospodina ako Toho, ktorý pokiaľ nás raz v krste svätom prijal, nevzdá sa nás, ani nás neopustí. Naopak! Bude s nami a bude nás chrániť.
Azda na záver za povšimnutie stojí samotná Jákobova reakcia na toto všetko. Jeden by sa mohol prebudiť a povedať si : „Aký zvláštny sen! To snáď nemôže byť ani pravda.“ Moderná psychoanalýza by snáď povedala : „Človeku sa bežne sníva o tom, po čom túži.“ Po čom asi tak túži chlapík na úteku z vlastného rodičovského domu? Zrejme po tom, aby nebol v ďalšom živote sám a odkázaný celkom sám na seba. A o tom sa mu v podstate aj sníva. Jákob sa teda mohol postaviť, na celý sen zabudnúť, ísť si ďalej po svojom a pokračovať na úteku. On však celú situáciu vyhodnocuje ináč. Vníma ju očami viery : Jákob včasráno vstal, vzal kameň, ktorý mal položený pod hlavou, postavil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom. 19 Tomu miestu dal meno Bétel.
Bratia a sestry, skúsenosť otvorených oči viery i nás, tak ako voľakedy patriarchu Jákoba, vedie k uctievaniu a vzývaniu Boha, ktorý sa od nás neodvracia, a to i napriek našej nehodnosti a hriešnosti. Je to pozvanie pre nás všetkých, aby sme ďalej kráčali po Božích cestách, s Bohom po svojom boku, vo viere v Neho, v poslušnosti voči Nemu a bázni pred Ním. Aby sme tak raz i my mohli získať ten dedičný podiel na nebeských príbytkoch, ktoré sú pre nás pripravené našim dobrým nebeským Otcom od stvorenia sveta. Amen.
