Pamiatka zosnulých – ako je to s ľudskou bohorovnosťou?
Written by radovan on okt 31, 2019 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 3.11.2019
„… ako je to s ľudskou bohorovnosťou? …“
Bratia a sestry : Pokoj vám!
Skutky apoštolov 14, 8 – 18
8 V Lystre sedával istý muž s bezvládnymi nohami. Bol chromý od narodenia a nikdy nechodil. 9 Tento muž počul Pavla hovoriť a ten naňho uprel zrak. Keď videl, že má vieru, že môže byť zachránený, 10 povedal mu mocným hlasom: „Postav sa na rovné nohy!“ A on vyskočil a chodil. 11 Keď davy videli, čo urobil Pavol, kričali po lykaónsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe!“ 12 Barnabáša nazývali Zeus a Pavla Hermes, lebo on viedol reč. 13 Kňaz z Diovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býky s vencami a chcel so zástupmi obetovať. 14 Keď sa o tom apoštoli Barnabáš a Pavol dopočuli, roztrhli si plášte, vrhli sa medzi dav a kričali: 15 „Muži, čo to robíte? Aj my sme len ľudia, smrteľní tak ako vy. Ibaže vám zvestujeme evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, more i všetko, čo je v nich. 16 V minulých pokoleniach nechával ísť všetky národy svojimi cestami, 17 no aj tak neprestával vydávať svedectvo o sebe. Dobre robil, keď vám z neba dával dážď a úrodné časy, a keď vás sýtil pokrmom a vaše srdcia radosťou.“ 18 Toto hovorili a len-len že utíšili zástupy, aby im neobetovali.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Na prvé počutie toho prečítané slová zo svätého Písma s Pamiatkou zosnulých, ktorú na pôde nášho cirkevného zboru slávime dnes, veľa nemajú. V každom prípade sa však jedná o vskutku zaujímavú situáciu z počiatkov kresťanskej cirkvi a kresťanskej misie ako takej. Tak či tak, v následnej úvahe sa vám budem snažiť poukázať na to, že slová, ktoré nám odzneli, predsa len v niečom korešpondujú s dnešnou pamiatkou a že nie sú až tak celkom „od veci“.
Dnes sa prostredníctvom svedectva Písma svätého nachádzame v meste Lystra, na území dnešného Turecka. Do tohto mesta vstupujú dvaja páni : sám veľký kresťanský misionár Pavol a jeho verný spolupracovník Barnabáš. Pravdivosť svojich slov o Ježišovi ako Božom Synovi potvrdzujú zázrakom uzdravenia človeka, chromého od narodenia. Zázrak, ktorý by rovnako tak pútal pozornosť dnes, ani vtedy neostal bez povšimnutia. Naopak! Sme svedkami vskutku prudkej reakcie : 11 Keď davy videli, čo urobil Pavol, kričali po lykaónsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe!“ 12 Barnabáša nazývali Zeus a Pavla Hermes, lebo on viedol reč. 13 Kňaz z Diovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býky s vencami a chcel so zástupmi obetovať.
Sestry a bratia, človeku to v konečnom dôsledku imponuje, keď si ho ľudia vážia a pokladajú ho za niekoho výnimočného. Nuž a od toho je to už len na krôčik k tomu, aby si taký človek o sebe začal namýšľať vskutku nereálne, priam až velikášske – bohorovné veci. Že je tomu tak, mi dáva za pravdu história, keď nejeden cisár či svetový panovník sa prehlásil za stelesneného boha, ktorý si od svojich poddaných vyžadoval priam až božské uctievanie. Pozrime len na egyptských faraónov či rímskych alebo japonských cisárov.
Pavol a Barnabáš si rýchlo a veľmi dobre uvedomujú nebezpečenstvo takejto reakcie obyvateľov mesta Lystra. Vedia, že keď tomuto nezamedzia a nespravia rázny koniec, zdegradujú tým celú svoju zvesť o Kristovi ako skutočnom Bohu, ktorého treba uctievať, a tak : 14 Keď sa o tom apoštoli Barnabáš a Pavol dopočuli, roztrhli si plášte, vrhli sa medzi dav a kričali: 15 „Muži, čo to robíte? Aj my sme len ľudia, smrteľní tak ako vy. Ibaže vám zvestujeme evanjelium, aby ste sa od týchto márností obrátili k živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, more i všetko, čo je v nich.
Drahí priatelia, o to viac je smutnejšie a na zamyslenie, že s tým božským uctievaním človeka tomu nie je inak ani po 2000 rokoch! Ba dokonca, ono akoby to opäť bolo v móde : uctievať zdanlivo božské v človeku. Resp. robiť z človeka Boha. Už nemecký básnik Johann Wofgang Goethe svojho času povedal, že my ľudia v sebe nosíme „iskru božského“. A že ľudskou povinnosťou je, aby v sebe to božské uskutočňoval, realizoval a zviditeľňoval.
Živou celosvetovou reklamou pre takéto božské vzývanie človeka je dnes napríklad Dalai Lama, vnímaný ako inkarnácia Budhu. Rovnako tak východná meditácia a spiritualita východných náboženstiev samé o sebe vedú človeka k tomu, aby v sebe hľadal to božské. To všetko sa podpisuje pod tú skutočnosť, že dnes uctievať iných ľudí takmer za bohorovných nie je vôbec zarážajúce a čudné. Myslím, že sme to v poslednom čase dosť intenzívne prežívali aj pri smrti maestra Karla Gotta. On za to síce nemohol, ale „boha“ mal ešte aj vo svojom mene „Gott“ (nem.: Boh). A keď umrel, mnohí tomu akoby nerozumeli a nedokázali to prijať. Keď zomrie obyčajný a neznámy človek vo veku 80 rokov, povieme, že sa dožil celkom pekného veku. Keď zomrie vo veku „božský Kája“, je to pre nás akási neuveriteľná trauma. Tá viera v akúsi iskru Boha v nás totiž dostala silný úder reality, smrteľnosti, konečnosti a pravdy : Aj božský Kája bol len človek. Nebol to žiaden Boh, ako ho z neho robili mnohí … Tým som len chcel poukázať na to, že takéto uvažovanie od nás vskutku nie je vzdialené a sme ním konfrontovaní. Nuž a je len na nás, ako sa k tomu postavíme.
Bratia a sestry, zrejme tak ako pred 2000 rokmi v Lystre by to aj dnes chcelo to isté : 14 Keď sa o tom apoštoli Barnabáš a Pavol dopočuli, roztrhli si plášte, vrhli sa medzi dav a kričali: 15 „Muži, čo to robíte? Nuž a všetkým tým, ktorí v sebe hľadajú iskru Boha a nesmrteľnosť by asi bolo dobré veľmi jednoznačne povedať : Sme len smrteľní ľudia. Drahí priatelia, pamiatka zosnulých nás okrem iného upozorňuje práve na túto skutočnosť : Nie sme žiadni bohovia. Hľadať v sebe akékoľvek iskry Boha a nesmrteľnosť, je len klam, podvod a fikcia. My nie sme nič viac, len smrteľní ľudia. Je len jeden, kto je nesmrteľný, a to je Boh!
Nuž ale úžasné na tom všetko je to, priatelia, že On sa o túto nesmrteľnosť chce podeliť s nami. Chce nám ju darovať. Ba dokonca preto už všetko spravil, aby sme raz nesmrteľnými v Jeho kráľovstve mohli byť aj my. A preto oveľa dôležitejšie ako sa hrať na Boha, oveľa múdrejšie ako v sebe hľadať nejaké iskry a presviedčať samých seba o akejsi bohorovnosti je skôr započúvať sa do evanjelia nášho Pána Ježiša Krista! On ako prvý a zatiaľ jediný moc smrti skutočne porazil tým, že vstal z mŕtvych, žije a viacej neumiera.
Okrem toho nás evanjelium učí aj tomu, že Boha možno nájsť jedine v Kristovi, a nie v nás. Chceš nájsť Boha? Hľadaj Krista! Spása nášho tela a duše sa začína v tej chvíli, keď si človek opäť jasne uvedomí, že je iba človekom a Boh je Bohom. Naša spása začína vo chvíli, keď si tento rozdiel medzi nami a Bohom jasne uvedomíme a uznáme. Inak sami na sebe páchame podvod a žijeme v klame, vo vysnívanej ilúzii, ktorá sa však nikdy nenaplní.
Bratia a sestry, naša spása a potešenie, keď stojíme pri hroboch svojich blízkych zosnulých, do nášho života vstúpi, pokiaľ si za svoje vezmeme slová žalmistu : Pozdvihujem si oči k vrchom. Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem (Žalm 121). Takéto vyznanie potom nie je nič iné ako keď v dôvere skočíme do náručia svojho dobrého Otca nebeského. Nuž a takýto odvážny skok viery je v každej dobe, i dnes, svedectvom silného postoja a silným vyznaním pre naše okolie.
Prajem nám všetkým, milé sestry a bratia, aby sme aj stojac pri hroboch svojich drahých najbližších boli takýmito ľuďmi viery. Viery, ktorá verí, že je len jeden Boh. Ten, ktorý sám a jediný je nesmrteľný. Ten, ktorý má dar večného života pripravený aj pre nás, a to skrze vieru v Krista. Amen.
