1. pôstna nedeľa – Unde malum? Odkiaľ je zlo?
Written by radovan on feb 27, 2020 in - No Comments
1. pôstna nedeľa – 1.3.2020
„… Unde malum? Odkiaľ je zlo? …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa Ježiša Krista! Amen.
Jakub 1, 12 – 15
12 Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa osvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil (Pán) tým, čo Ho milujú.13 Nech nikto nehovorí v pokúšaní: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On nepokúša nikoho. 14 Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. 15 Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
Prvá pôstna nedeľa, ktorú dnes v kresťanskej cirkvi slávime, sa v liturgickej tradícii cirkvi spája so skúškami a pokušeniami, resp. so zápasom s pokušením, ale tiež s otázkou zla vo všeobecnosti. Nakoľko je táto téma stále vysoko aktuálna, chcel by som sa jej dnes venovať aj ja. Aktuálnosť tejto témy spočíva najmä v tom fakte, že život človeka nie je vždy len o dobrých veciach, o radosti, úspechu o zdraví a pod. Tak život veriaceho človeka ako aj život neveriaceho človeka je vystavený aj rôznym krízam, skúškam i ťažkostiam. Dnes sa pýtame : Prečo je to tak? Načo je to dobré? A keď už to musí byť, potom ako v tom všetkom dôstojne obstáť a nezlyhať?
Apoštol Jakub začína svoju úvahu konštatovaním, že ten, kto vytrvá v skúškach, je blahoslavený a po smrti dostane veniec života. Takéto slová nie sú v Písme svätom ojedinelé. Podobné tvrdenie nájdeme napríklad v poslednej biblickej knihe, v Zjavení Jánovom : Buď verný až do smrti a dám ti veniec života (Zj 2,10). Opäť podobne o tom pojednáva apoštol Pavol v 1. liste Korinstkým 9, 25 : A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Je dobré vedieť, že vtedy išlo o vavrínový veniec, ktorý dostával víťaz atletických pretekov. Tým všetkým sa v podstate chce povedať jedno : Podobne Boh udelí veniec víťazstva tomu, kto v behu života uprostred rozličných skúšok dobehne až do cieľa. Je pritom opäť zaujímavé a dobré vedieť, že človek, ktorý zachová vernosť Pánovi, aj keď prídu skúšky a pokušenia, je už teraz blaženým / blahoslaveným. Nie až potom, v eschatologickej budúcnosti, resp. vo večnosti, ale už teraz!
Drahí priatelia, pri téme dnešnej nedele však bude dobré v každom prípade rozlišovať medzi pojmami „skúška“ a „pokušenie“. Ide totiž o to, že nie každá skúška je zároveň pokušením. Ale každá skúška v sebe ukrýva možnosť pokušenia. Dobre to napokon poznáme : pri chorobe sa objavujú pochybnosti, či ma Boh naozaj miluje, či sa odo mňa neodvrátil. Ba dokonca človek neraz uvažuje nad tým, že prostredníctvom choroby ho zrejme Boh trestá za nejaký hriech, ktorého sa dopustil. Podobné pochybnosti sa objavujú pri smrti blízkeho človeka alebo vtedy, keď sa nám deje krivda a nespravodlivosť. Vždy vtedy je človek v pokušení pýtať sa : Kde je teraz Boh? Prečo nezasiahne? Prečo s tým nič nerobí?
Už starozmluvné texty hovoria o Bohu, ktorý skúša človeka. 1. kniha Mojžišova 22, 1 – 2 výslovne uvádza, že Hospodin skúšal Abraháma, keď ho žiadal, aby obetoval syna Izáka : 1 Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma. I riekol mu: Abrahám! Odpovedal: Tu som. 2 Vtedy On riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem. Kniha Sudcov uvádza, že Boh priviedol na Izrael cudzie národy, aby ich skúšal : 1 Toto sú národy, ktoré ponechal Hospodin v krajine, aby nimi skúšal všetkých Izraelcov, ktorí nepoznali boje o Kanaán; Dokonca modlitba, ktorú Ježiš odovzdal svojim učeníkom, obsahuje slová : I neuvoď nás do pokušenia … (Lk 11,4).
Bratia a sestry, obraz Boha, ktorý na človeka privádza rôzne skúšky, sa nám akosi prieči s obrazom milujúceho Otca a pre mnohých veriacich sú tieto biblické citáty iba ťažko prijateľné. Apoštol Jakub preto vnáša viac svetla do správneho chápania gréckeho slovesa „skúšať, pokúšať“. Nekompromisne pritom prízvukuje : Nech nikto nehovorí v pokúšaní: Boh ma pokúša.
Ale ako potom dať do súladu toto Jakubovo vyjadrenie s predchádzajúcimi príkladmi? Jakub hneď pokračuje a veľmi jasne zdôrazňuje, že medzi Bohom a zlom niet žiadneho ani najmenšieho súvisu : Veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On nepokúša nikoho. Inak povedané : Boh nemá nič do činenia so zlom! Kto toto neprijíma, nepochopil kresťanstvo. A preto Jakub rozlišuje medzi vonkajšími skúškami a vnútorným pokušením. Je rozdiel medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast našej viery a nášho vnútorného človeka a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu. Nemčina v tomto smere používa dva výrazy : Skúške, ktorá človeka buduje a pomáha mu rásť a napredovať, sa hovorí „Anfechtung“. Pokušeniu, ktoré človeka zvádza k zlému a k hriechu, nemčina hovorí „Versuchung“. Zjednodušene teda môžeme povedať, že od Boha prichádzajú skúšky, ale nikdy nie pokušenia. Pokušenie je v podstate pozvanie urobiť niečo zlé. Podobne sa o tejto téme vyjadruje aj apoštol Pavol : Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. Ale Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.
Sestry a bratia, na tomto mieste však apoštol Jakub svoje úvahy nekončí. Ani naša zvedavosť s tým zatiaľ ešte nie je spokojná. Človek sa akosi vnútorne pýta : tak pokiaľ je v pokušeniach Boh nevinne, potom odkiaľ sa berú? Kto je ich pôvodcom? Jakub argumentuje, že pokušenia pochádzajú z ľudskej žiadostivosti : 14 Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Je určite zaujímavé vedieť, že grécke slovo, ktoré my prekladáme ako „zvádzať, zvábiť“ – má svoj pôvod v rybárskom prostredí a doslova znamená : „chytať rybu na návnadu.“ Týmto obrazným vyjadrením si autor listu pomáha pri opise žiadostivosti, ktorá vábi človeka. Keď ten dá súhlas tomuto lákaniu, dopúšťa sa hriechu : Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť.
Je celkom isto zaujímavé, priatelia, že apoštol Jakub ako pôvodcu, či strojcu zla a pokušenia nikde nespomína diabla – satana. Z toho, čo píše, vyplýva jednoznačne to, že za zlo si človek môže v podstate sám. Na vine je ľudská žiadostivosť. Riešenie apoštola Jakuba na tomto mieste tak trocha pripomína gréckych filozofov – stoikov, konkrétne Epikléta, ktorý učí, že veci, ktoré ma postretnú, samé o sebe nie sú ani zlé ani dobré. Záleží len na tom, čo o nich budem súdiť ja sám. Tento filozof tvrdí, že človek má vnútornú slobodu o veciach zmýšľať tak, aby ho nevyviedli z rovnováhy …
Rozdiel je však v tom, že Jakubovi na tomto mieste nejde o vnútornú rovnováhu, ale skôr o zadefinovanie toho, kde a kedy začína hriech. Pretože až hriech ako taký je skutočným zlom, ktoré spôsobuje deštrukciu. A hriech, to nie je vec, ktorá ku mne prichádza zvonku. Zvonku môžu prísť síce ťažké veci, ktoré sa azda aj ťažko prekonávajú a prežívajú, ale to ešte nie je samo o sebe zlo. Je to skôr zatiaľ na úrovni akejsi výzvy, s ktorou sa musím vyrovnať. Avšak to rozhodujúce sa odohráva v mojom vnútri. Bratia a sestry, apoštolovi Jakubovi určite nejde o lacné moralizovanie. On nepovie, že už aj túžba, či žiadostivosť je hriech. Túžba však vyvoláva pokušenie a nakoniec rozhodujúce je to, ako sa s tým my sami vysporiadame vo svojom vnútri.
15 Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť. Priatelia, až keď to prianie, resp. túžbu či žiadostivosť aj reálne uskutočním, keď sa pohnem tým smerom, vtedy sa začína hriech. Prianie musí počať, musí „otehotnieť“, dostať šancu, resp. zelenú – a potom nakoniec porodí hriech. Nuž a hriech, keď dozreje jeho čas, potom porodí smrť. Z toho nakoniec máme aj samotné príslovie, že „prianie je otcom myšlienky“. Na začiatku má človek vždy rozhodujúce slovo. Pokiaľ sa však rozhodne zle, spustí proces, ktorý sa už nedá zastaviť. Alebo inak povedané : keď dopustím, aby to zlé prianie „otehotnelo“, ono sa už ďalej donosí samé a skôr alebo neskôr sa narodí hriech. To znamená : niečo, čo sa stať nemalo. Nuž a to opäť zas skôr alebo neskôr dozreje a porodí smrť.
Profesor Petr Pokorný, ktorý minulý rok zomrel, v tomto smere používa výstižné prirovnanie, že hriech (v biblickom slova zmysle) je niečo ako ohováranie. To, či niekoho ohovorím, to tiež na samotnom začiatku závisí na konkrétnom človeku, či to do sveta vypustí alebo nie. Na samotnom začiatku sa to pritom dá celkom ľahko zvládnuť. Ale pokiaľ to ten človek nezvládne a vypustí to do sveta, potom si ohvárka už beží svojou cestou a ani jej „autor“ na ňu nemá vplyv. Už to jednoducho nemôže zastaviť ani keby to neviem ako ľutoval. Môže mu byť odpustené. Môže sa zmieriť s tým, komu ublížil, ale nemôže odstrániť z povrchu zemského to, čo naň vypustil. Nuž a takéto poňatie hriechu má aj apoštol Jakub : začiatok je niekde vo vnútri človeka, ako sa s tým konkrétny jedinec sám so sebou vysporiada. No pokiaľ sa s tým nevysporiada správne, rozbehne niečo, čo už sám nezastaví.
Bratia a sestry, a to je vlastne aj Jakubova odpoveď (Unde malum?) : Odkiaľ je zlo? Veľké zlo nepochádza od veľkého Boha a nie je naň zrejme potrebný ani veľký diabol. Aspoň o ňom Jakub nehovorí. Pretože na začiatku si na zlo ľudia stačia sami. No potom už na to nestačia vôbec … Jakub takto personifikuje pokušenie so ženskou postavou a vytvára akúsi reťazovú reakciu. Žiadostivosť počne a porodí hriech a hriech splodí smrť. V niekoľko málo prečítaných veršoch tak máme možnosť vidieť dve protikladné situácie, dva modely, avšak s celkom odlišným ukončením. Na jednej strane skúška – vytrvalosť – život. Na druhej strane žiadostivosť – hriech – smrť. Drahý priateľ, je len a len na tebe ako si vyberieš, čo si zvolíš a pre čo sa rozhodneš. Apoštol Jakub by zrejme povedal : Je to v tvojich rukách. Za svoje rozhodnutie si zodpovedný len ty sám. Nemôžeš sa vyhovárať na nikoho a na nič. Ani na Boha ani na diabla. V každom prípade musíš vedieť, že sú len dve cesty : cesta dobra a zla. Cesta dobra ťa už teraz v Božích očiach robí blaženým, blahoslaveným. Cesta zla však už teraz nad tebou rozopína krídla smrti. Kiež nám všetkým dá Pán Boh dostatok múdrosti a Ducha Svätého, aby sme sa zakaždým rozhodli pre dobro, a tým pre život! Kiež je nám v tom nápomocný aj pôstny čas, do ktorého sme z Božej milosti opäť raz vo svojom živote vstúpili! Amen.
Použité materiály :
František Trstenský – Komentár k Jakubovmu list; Jiří Mrázek – Bláznovstí víry podle Jakuba (Výklad Jakubovy epištoly)
