2. slávnosť Svätodušná – Boží bozk
Written by radovan on jún 01, 2020 in - No Comments
- slávnosť Svätodušná – 1.6.2020
„… Boží bozk …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
J 20, 19 – 23
19 Večer, v ten istý prvý deň po sobote, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi za zavretými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20 Keď to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. 21 Ježiš im znova povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás.“ 22 A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané.“
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, sestry a bratia v Pánovi!
Vtipne sa hovorí o manželovi, ktorý nemal harmonickú domácnosť, že sa prišiel poradiť k rabínovi. „Iba sa hádame. Žena mi nadáva, že nemáme peniaze. Ustavične sú u nás prieky. Je to hotové peklo!“ Rabín mu poradil: „Vezmi tabuľku a napíš : To sa môže zmeniť! – a zaves v kuchyni.“ Vždy, keď sa na tabuľku pozrel, čosi sa stalo. O mesiac znovu prišiel k rabínovi a hovorí : „To je zázrak. U nás sa všetko zmenilo. Tvoja tabuľka – to sa môže zmeniť – spôsobila prevrat. U nás je veselo, dobrá nálada, rád sa vraciam domov.“ Vtedy mu rabín povedal : „Tú tabuľku tam nechaj!“
Kuchyňa bola stále tá istá, ľudí tí istí, šaty tiež, jedlo na stole bolo to isté a predsa bolo všetko ináč. Iná bola nálada, radosť, úsmev na tvári. Predtým jeden na druhého zazerali, štekali po sebe, boli nespokojní, nežičliví. Potom nastúpilo porozumenie a vnímavosť. Podstatný je totiž postoj, ktorý je v duchu, v atmosfére. Ak sa má dosiahnuť zmena, treba ju robiť zvnútra.
Nie náhodou pred 2000 rokmi povedal Ježiš z Nazareta po zmŕtvychvstaní učeníkom vetu : Prijmite Ducha Svätého! (J 20, 22). To znamená: prijmite silu, ktorá pôsobí zvnútra. Ona mení pohľad aj postoje: od sebectva k láske, od povrchnosti k hlbokému poznaniu, od plytkosti k zmyslu života, od ľahostajnosti k zrelosti.
Duch Boží, sviatok ktorého dnes v kresťanskej cirkvi slávime, je silou, ktorá pretvára človeka zvnútra a hoci nepatrí do hmotného zmyslového sveta, je veľmi dôležitá. Peter, Jakub, Ján, Ondrej a ostatní s Ježišom chodili, jedli a dotýkali sa Ho. Keď niečo rozprával, žasli nad Jeho múdrosťou. Videli, ako sa správa k chudobným i bohatým. Keď však ostali bez Neho, ich poznanie o Ňom bolo chaotické. Hoci s Ním chodili a žili, ešte neboli veriaci v pravom zmysle slova. Verili takpovediac po židovsky, nie po “kristovsky“.
Potom nastalo zoslanie Ducha Svätého a z hľadajúcich, pochybujúcich apoštolov sa stali kazatelia. Nepremenili sa vlastným uvažovaním, ani tým, že urobili nejaké skúšky alebo si zvýšili kvalifikáciu. Nestali sa novými prostredníctvom skúmania pravdy. Stali sa ohlasovateľmi preto, lebo v nich účinkoval Duch Svätý, a to na základe Ježišovho prísľubu : 14 On mňa oslávi, lebo z môjho vezme a bude zvestovať vám (J 16,14).
Toto je podstatné : z Božieho, Kristovho Ducha bolo vložené do Petra, preto mohol hovoriť o Kristovi. 3000 ľudí sa dalo pokrstiť, pretože niečo z Ježiša bolo vzaté a odovzdané do Petra. Peter sa stal veriacim: začal žiť ináč, lebo jeho duch bol pretvorený, postoje a nazeranie sa zmenili.
Dovolil by som si na tomto mieste použiť jedno prirovnanie: Hudbe môže rozumieť len ten, v kom hudba je. V kom hudobná kapacita nie je, darmo počúva. Nič ho neoslovuje. Ale v kom hudba je, toho očarí, keď niekto pekne zaspieva. V kom je láska, ten rozumie, čo znamená milovať. V kom láska nie je, ten sa bude dívať a neporozumie. Podobne v tom duchu hovorí aj významný cirkevný otec Augustín, a síce že : ducha môže vidieť len ten, kto ducha má. Pretože niečo z Božieho Krista je vzaté a dané do človeka, preto má človek vieru. Toto nie je nič iné ako pôsobenie Ducha Svätého, v ktorého veríme a vyznávame.
Drahí priatelia, čo spôsobuje, že v nedeľu máme potrebu ísť do spoločenstva, do zhromaždenia veriacich? Kto je hýbateľ? Čo je pohnútkou? Niekto by mohol povedať : chodil starý otec, môj otec, chodím aj ja. Chodila babka, moja mama, i ja chodím do kostola – z tradície, zo zvyku. Deti by mohli povedať: naši doma zavelili, že sa ide, a museli sme ísť – teda z poslušnosti. Niektorí by možno povedali, že si treba aj odpočinúť, veď celý týždeň stále len niečo robíme. Ďalší môže povedať : mám problém so zdravím, so vzťahmi, potrebujem si vyprosiť niečo, preto som v kostole.
Všetky odpovede sú racionálneho charakteru. Ale to, čo nami pohlo doma, aby sme do spoločenstva šli, sa volá Duch Svätý. Keby sme v sebe Jeho nemali, tak ideme inam. Keby bol v nás iba duch športu, tak by sme sa otočili a išli na ihrisko. Keby v nás bol iba duch vlastníctva, tak by sme si šli niečo do marketu nakúpiť. Ale v nás je Duch Svätý a ten Duch Boží nás poháňa konať dobro, byť milosrdnými, ísť do spoločenstva, zopnúť ruky k modlitbe. To je impulz, ktorý vychádza od Boha.
Bratia a sestry, táto pravda má svoje dôsledky aj pre náš každodenný život. Keď sa máme modliť, v tej chvíli z Božieho je vzaté a do nás vložené. Sme obdarovaní pokojom a radosťou. Keď máme čítať Písmo sväté, v tej chvíli je z Božieho vzaté a do nás vložené : sme múdrejší a silnejší. Každá služba, ktorú konáme, práca, ktorá je naším povolaním, sa môže stať požehnaním, lebo Kristova veta „z môjho vezme a zvestuje vám“, to je Duch Svätý. Táto schopnosť darovať sa potom pomáha rozvíjať svet.
Ilustráciou tejto pravdy sú hudobní skladatelia. Keď mal Andor Foldes 16 rokov, bol šikovným klaviristom, hoci v dospievaní prežíval krízu. Osobné boje tohto mladého muža vrcholili, keď do Budapešti prišiel slávny klavirista tých čias, Emil von Sauer. Bol známy nielen nadaním a zručnosťou, ale aj tým, že bol posledným žijúcim žiakom veľkého Francza Liszta. Sauer požiadal Foldesa, aby mu niečo zahral. Šestnásťročný hral bravúrne jednu z najťažších skladieb od Bacha, neskôr od Beethovena a Schumana. Keď skončil, Sauer prišiel k nemu a pobozkal ho na čelo: „Syn môj, keď som bol v tvojom veku, bol som žiakom Francza Liszta. Po prvej hodine ma pobozkal na čelo a povedal mi: Pamätaj na tento bozk! Je od Beethovena, ktorý mi ho dal, keď počul, ako hrám. Celé roky čakám, komu by som mohol odovzdať toto sväté dedičstvo. Teraz cítim, že patrí tebe!“
Drahí priatelia, vonkajším znakom, objatím a pobozkaním dal starší umelec najavo mladšiemu : máš v sebe talent, rozvíjaj ho! Pred 2000 rokmi sa Ježiš dotýkal učeníkov, objímal ich. Oni získali „Boží bozk“, lebo mali v sebe Ducha Božieho. V jeho sile potom účinkovali.
Nuž a dnes pre každého platí to isté povzbudenie : slovo Písma a sviatosti – to je ako Boží bozk pre náš život. Je nám odovzdané niečo, o čom by Ježiš mohol povedať: Viem, že to, čo zo mňa bolo vzaté a tebe odovzdané, budeš dobre rozvíjať a že to poslúži k tomu, aby vo svete bolo krajšie aj skrze teba. Nech nám v tejto úlohe, v tomto svet premieňajúcom zápase pomáha sám Boh Otec, v moci svojho Syna Ježiša Krista, skrze Ducha Svätého. Amen.
Použité materiály : Prof. ThDr. Anton Fabian – Vydarený život
