3. nedeľa po sv. Trojici – 490. výročie Augsburského vyznania
Written by radovan on jún 25, 2020 in - No Comments
- po sv. Trojici – 490. výročie Augsburského vyznania – 28.6.2020
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Žalm 119, 46
46 Pred kráľmi budem hovoriť o tvojich rozhodnutiach (svedectvách) a nebudem sa hanbiť.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Počas tohto týždňa, vo štvrtok 25.6.2020, sme si ako evanjelici na celom svete pripomenuli 490. výročie vzniku a prečítania tzv. Augsburského vyznania, ktoré sa objavuje aj v oficiálnom názve našej cirkvi : Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku (ECAV). Osobne som cítil, že práve tejto výnimočnej a významnej udalosti pre nás, evanjelikov, sa chcem venovať v dnešnú najbližšiu nedeľu po uvedenom dátume. Veď v Augsburskom vyznaní máme ako evanjelici do činenia s najvýznamnejším viero – vyznávačským spisom našej cirkvi, ktorý si minimálne pri takýchto okrúhlych výročiach zaslúži našu pozornosť. Jedná sa totiž o spis, ktorý jasne definuje kto sme a kto nie sme. Pozostáva z 28 článkov, z ktorých 21 pojednáva o tom, čo ako evanjelici máme spoločné s učením rímsko – katolíckej cirkvi, ktorá pred 500 rokmi mala v Európe „monopol“. Nuž a tých 7 zvyšných článkov pojednáva o tom, čo nás ako evanjelikov od rímsko – katolíkov v našom učení, chápaní a vysvetľovaní Písma ako aj iných teologických záležitostí odlišuje. Jedná sa teda o sebaurčujúci a sebadefinujúci spis, ktorý až do dnešných dní špecifikuje charakter, povahu, učenie a teológiu každej evanjelickej cirkvi vo svete, ktorá sa k tomuto dokumentu hlási. Je nanajvýš smutné, pokiaľ sa práve tento, pre nás evanjelikov, takmer posvätný spis, stáva v posednom čase nástrojom štiepenia sa cirkevných zborov na tzv. slobodné na jednej strane a neviem aké, na strane druhej : zotročené? Porobené? Neslobodné?
Čo sa vlastne pred 490 rokmi stalo? Cisár Karol V. dal zvolať do mesta Augsburg ríšsky snem. Ten bol naplánovaný na 25.6.1530. Snem bol zvolaný najmä preto, aby ukončil protichodné učenia v západnej cirkvi a ochránil jednotu západnej kresťanskej cirkvi ako takej. Nakoľko prívrženci pápeža pripravovali obžalobu z kacírstva na všetkých Lutherových prívržencov a stúpencov, profesor Filip Melanchton skoncipoval tzv. Augsburskú konfesiu (vyznanie), ktorá mala byť prečítaná práve na tomto sneme, aby evanjelici jasne deklarovali v koho a čo veria na jednej strane a čo na strane druhej odmietajú. Tak sa aj stalo. Augsburská konfesia bola prečítaná pred cisárom Karolom v biskupskom paláci, popoludní pri otvorených oknách, nakoľko bol veľmi horúci deň. Vonku sa pritom nachádzal zástup ľudí, ktorý načúval. Prítomné boli evanjelické kniežatá ako aj zástupcovia evanjelických miest. Tí všetci sa postavili za toto vyznanie a oponovali každému obvineniu z kacírstva.
Samotný Martin Luther pri tomto akte prítomný nebol. Pred 9 rokmi bol totiž samotným cisárom zavrhnutý a z cirkvi exkomunikovaný. To znamenalo, že jeho voľný pobyt bol značne obmedzený. Ochrannú ruku nad ním odvtedy malo saské knieža, ktoré mu dalo k dispozícii svoj najjužnejší zámok, tzv. Veste Coburg.
V roku 1521 stál Luther na sneme vo Wormse sám, odkázaný sám na seba. Napriek tomu mocne a neochvejne obhajoval svoje učenie založené na Písme svätom. Nehanbil sa zaň. Naopak! Práve vtedy zaznievajú jeho povestné slová : „Tu stojím, inak nemôžem. Nech mi Pán Boh pomáha!“ O 9 rokov neskôr v Augsburgu tu už boli veľké davy, ktoré sa hlásili k jeho myšlienkam a nebáli sa ich hájiť ani pred samotným cisárom ani pred celý svetom. Takto bolo Augsburské vyznanie čoskoro vytlačené a na svojej úvodnej strane obsahovalo verš z žalmu 119, 46, ktorý i nám v úvode zaznel : 46 Pred kráľmi budem hovoriť o tvojich rozhodnutiach (svedectvách) a nebudem sa hanbiť.
Drahí priatelia, toto všetko je už dávno za nami. Je to všetko dávno preč. A čo dnes? Osobne mám za to, sestry a bratia, že akákoľvek spomienka v cirkvi, či už na nejakú konkrétnu významnú osobnosť alebo udalosť, pokiaľ ostane len na pôde spomienok a histórie, nič nerieši. Pokiaľ nie sme schopní to dobré, príkladné, hodnotné a oslovujúce z našej aj cirkevnej histórie nejakým spôsobom pretaviť do svojej doby, potom naše spomienkové slávnosti či bohoslužby v podstate nič neriešia a sú dokonca neužitočné.
Bratia a sestry, ako by sa dalo aktualizovať 490. výročie Augsburského vyznania dnes, v roku 2020? Možno aj takto : Kráľov v tej podobe, právomociach a sile ako vtedy, dnes už síce nemáme. A pokiaľ sú, sú to len reprezentatívne postavy. Chvála Bohu, nemáme v našom prostredí ani diktátorských prezidentov, cisárov, cárov či politických vodcov. No to, čo medzi sebou máme, to je množstvo len formálnych veriacich a „papierových“ kresťanov. Teda ľudí, ktorí svoju vieru v cirkvi nijakým spôsobom nepraktizujú a so svojou cirkvou v podstate nežijú. To, čo medzi sebou máme, je množstvo ľudí bez vyznania, ateistov, agnostikov a pod. To, čo medzi sebou máme, je množstvo ľahostajných, voči cirkvi až nepriateľsky naladených ľudí. Množstvo ľudí koketujúcich s pohanskými náboženstvami, ezoterikou, s východnými náboženstvami. To, čo sa nám do Európy šíri, je islam.
Drahí priatelia, dnes nejde ani tak o to, aby sme si ako evanjelici či katolíci dokazovali to, čia „viera“, čia konfesia je lepšia. Kto je „áčko“ a kto len „béčko“. Dnes už vôbec nejde ani o to, aby sme aj v rámci ECAV dokazovali, kto je vernejší a pravejší ctiteľ, či obhajca, vyznávač Augsburského vyznania, či slobodní alebo tí ostatní. Dnes ide skôr o to, aby sme ako kresťania vo všeobecnosti, a o to viac ako celá ECAV ťahali za jeden koniec a nehanbili sa spoločne vydávať svedectvo o Trojjedinom Bohu a o našom spoločnom Spasiteľovi Pánovi Ježišovi Kristovi. A to nielen pred kráľmi a vysoko spoločensky postavenými ľuďmi, ale aj pred tými najposlednejšími, pred ľuďmi na periférii záujmu a spoločnosti. Veľmi ma mrzí, že to v našom malom slovenskom kontexte zatiaľ nedokážeme. A ešte viac ma mrzí, že to nedokážeme ani v našom ešte menšom evanjelickom priestore. Dokážeme to aspoň na úrovni Gemerského seniorátu?
Dnes ide o to, aby sme sa Krista a svoju cirkev nehanbili pred vlastnými deťmi a vnúčatami. Dnes ide o to, aby sme za Krista a svoju cirkev nehanbili pred svojimi kamarátmi či kolegami v práci. Dnes ide o to, aby sme vydávali čisté, jasné, úprimné a nepokrytecké svedectvo o svojej viere, o Kristovi i o evanjelickej cirkvi, v ktorej sme boli prijatí za Božie deti, v ktorej sme Krista poznali a uverili v Neho. Dnes ide o to, aby sme svojim pekným životným svedectvom aj iných motivovali k tomu, aby sa napríklad k svojej cirkvi prihlásili aj pri celoštátnom sčítaní na budúci roku roku 2021.
- výročie vzniku Augsburského vyznania je však pre nás mementom aj v tom, že nič hodnotné sa nerodí a neudržiava ľahko a zadarmo. Úprimná a živá viera človeka aj čosi stojí. Naši predkovia, pokiaľ chceli zmysluplne fungovať a šíriť svedectvo o Kristovi, museli si postaviť nové kostoly, školy či fary, nemocnice, diakonické ústavy a sirotince. To všetko preto, aby aj takto vydávali svedectvo : jednak kázňou Božieho slova, vedením novej, mladej generácie k hodnotám Božieho kráľovstva a evanjelia Božieho, no tiež charitatívnou prácou s najslabšími, chorými či núdznymi. My dnes, žiaľ, nie sme v stave udržať v relatívne dobrej kondícii ani to, čo nám predkovia už postavili, zanechali a vybojovali, neraz i za cenu najvyšších obetí … Zvykli sme si na to, že to za nás zatiahnu finančne solventnejší zahraniční partneri : Nemci, Američania a pod. A preto, nech nás 490. výročie Augsburského vyznania motivuje okrem iného aj k darcovstvu a obetavosti, aby sme si nielen po duchovnej, ale aj po materiálnej stránke vedeli zachovať, a to nielen sami pre seba, ale aj pre generácie po nás to, čo sme my zdedili – naše cirkevné zbory, naše chrámy, fary, školy, budovy … a najmä našu Augsburskú konfesiu.
46 Pred kráľmi budem hovoriť o tvojich rozhodnutiach (svedectvách) a nebudem sa hanbiť. Drahí priatelia, nech nám v tomto žalmistovom predsavzatí dnes sám Pán Boh pomáha! Amen.
