19. po sv. Trojici – Spomienka na vpád Turkov do Dobšinej 15.10.1584 – 18.10.2020 (436. výročie)
Written by radovan on okt 14, 2020 in - No Comments
- po sv. Trojici – Spomienka na vpád Turkov do Dobšinej 15.10.1584 – 18.10.2020 (436. výročie)
„… najväčší zabijak ľudstva …“
Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde! Amen.
Ján 5, 14
14 Potom Ježiš našiel tohto človeka v chráme a povedal mu: „Pozri, ozdravel si! Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
V čase, keď sú všetky médiá plné správ o rastúcich počtoch nových pozitívnych prípadov na COVID – 19, v čase keď sme konfrontovaní so stále novými predpoveďami ohľadom vývoja počas najbližších týždňov a mesiacov, v čase keď sú brány našich chrámov opätovne zavreté a my ani nevieme, či budeme môcť počas tzv. Dušičiek opustiť okres v ktorom žijeme, aby sme si zapálením sviečky a tichou modlitbou uctili pamiatku svojich zosnulých predkov – je namieste otázka: Aký zmysel má teraz vŕtať sa vo vyše 400 rokov starej histórii? Komu dnes pomôže nejaké pripomínanie si vpádu Turkov do Dobšinej spred 436 rokov?
Áno, priatelia, uznávam. Sám som uvažoval nad tým, akou cestou sa vybrať čo sa dnešnej nedele týka. Či ísť cestou našej bohoslužobnej agendy a kázať na tému 19. nedele po sv. Trojici, ktorú dnes v cirkvi slávime a ktorou je tzv. Sila viery, čo je napokon pekná téma. Alebo byť originály a pripomenúť si radšej udalosť, ktorá sa minimálne nás, evanjelikov v Dobšinej, blízko dotýka, nakoľko práve v našom chráme sa nachádza spomienková tabuľa na túto bolestivú historickú udalosť a práve vo veži nášho chrámu vyzváňa tzv. Turecký zvonček, ktorý nám deň čo deň, resp. presnejšie povedané: noc čo noc túto tragédiu a pohromu pripomína.
A tak originalita zvíťazila, i keď niekedy mám pocit, ba dokonca je to už skôr presvedčenie, že o ňu stojí iba minimum ľudí, zatiaľ čo drvivej väčšine obyvateľov tohto mesta sú dejiny Dobšinej ukradnuté a absolútne ich nezaujímajú. I keď je to tak, predsa len som toho názoru, že pokiaľ sa z vlastných dejín nepoučíme, pokiaľ ich správne nepochopíme, skôr alebo neskôr sme „odsúdení“ na to, aby sme si ich zopakovali, a to aj so všetkými dôsledkami, ktoré samozrejme môžu byť v jednotlivých detailoch iné, no rovnako trpké, keď nie aj horšie.
Drahí priatelia, čo sa teda po viac ako 4 storočiach môžeme naučiť z vpádu Turkov do Dobšinej? Iste, dnes by nás asi len tak ľahko hocikto v noci vojensky nenapadol, i keď ani v tomto čase to nie je celkom vylúčené. Veď stále počúvame o vojnových konfliktoch, ktoré vo svete prebiehajú. Zatiaľ čo jedny sa podarí ako tak ukončiť, na iných miestach prepukajú nové. Ľudia akoby bez zápasu, bez vojny nedokázali dlhodobo pokojne žiť. Vďaka Bohu za to, že žijeme v celkom bezpečnom pásme a že za posledných viac než 70 rokov sa skutočná vojna vyhla aj nám. Je to nesmierna Božia milosť a dar.
Predsa len, dnes mnohí povedia, že sme vo vojne. Vo vojne s vírusom. Nech už si o tom teraz myslíme, čo chceme, je to svojim spôsobom tak. Či už za vznikom korony stojí príroda samotná alebo ju len niekto „nechtiac“ vypustil do sveta, alebo je to celkom úspešný projekt na devastáciu ekonomík jednotlivých štátov, tak či onak, je to niečo, čo prináša smrť a ešte viac obmedzenia, strach, pochybnosti, obavy a neistotu. V danej situácii sa bojíme nepriateľa, ktorého môžeme vidieť iba pod mikroskopom. Je to nepriateľ, ktorý za sebou nezanecháva vojnou zničenú a vypálenú krajinu. No prináša nepokoj, obavy z budúcnosti, nedôveru voči druhým ľuďom, či kadejaké obmedzenia v živote, na ktoré sme neboli zvyknutí. I objav korona vírusu, a hlavne jeho tzv. druhej vlny sa v tomto smere dá azda pripodobniť vpádu Turkov do Dobšinej. Ako to myslím?
Dobšiná pred viac než 400 rokmi disponovala informáciami o tom, že nebezpečenstvo tureckého vpádu je vysoko reálne a pravdepodobné, no zodpovední to vtedy brali na ľahkú váhu a nijako sa na to nepripravovali. Myslím, že niečo podobné sa odohralo aj pri korone, bez toho, aby som sa tu hral na nejakého epidemiológa a hygienika. Už v jari boli varovania, že všetko sa to môže vrátiť na jeseň, čo sa aj stalo a deje. Kto je za to zodpovedný a či sa tomu dalo vôbec predísť, to teraz riešiť nechcem, nakoľko na to nie som kompetentný. V každom prípade problém je takpovediac na svete a je treba ho riešiť. Problém tu je a nás našiel svojim spôsobom nie dostatočne pripravených …
Pán farár Pilcius, ktorý stojí za vznikom spomienkovej tabule ohľadom vpádu Turkov do Dobšinej, to svojho času poňal tak, že ten vpád nebol ničím iným ako Božím trestom nad nekajúcnosťou obyvateľov mestečka Dobšiná, ktorí sa na svoju dobu mali až tak dobre, že postupne sa od Pána Boha začali vzďaľovať a zabudli na Neho. Iste, nájdu sa viacerí, ktorí sa nad tým iba pousmejú a pokrútia hlavou nad akousi bizarnou a hlavne prekonanou stredovekou predstavou. Zrejme mnohí toto nešťastie, ktoré Dobšinú vtedy postihlo, pripíšu na účet nespoľahlivého úradníka, ktorý bol chamtivý a nesplnil si svoju povinnosť. Namiesto odovzdania peňazí Turkom, ktoré zabezpečovali mestu slobodu, si ich ponechal pre seba, čo Turkov vyprovokovalo k odvetnej akcii.
No ako ľudia veriaci v tom dnes chceme vidieť aj niečo viac. Priznám sa, že pre mňa osobne, je interpretácia tejto historickej udalosti farárom Pilciom blízka a dokážem sa s ňou stotožniť, nech si myslí každý čo chce. Aj Božia trpezlivosť má svoje hranice. Pán Boh nedovolí robiť zo seba „hlupáčika“. Keď dozreje čas na prejav Jeho hnevu a spravodlivosti, človek to bolestivo pocíti a rýchlo pochopí, kto je tu skutočný Pán. Okrem toho je to pre mňa stála pripomienka toho, že za svoje skutky sa raz, keď na to príde čas, každý človek bude pred Pánom Bohom zodpovedať. To, aký spôsob si na to Boh zvolí, je už na Ňom. Pred 400 rokmi si na to použil Turkov, aby takýmto spôsobom primäl obyvateľov Dobšinej zamyslieť sa nad sebou a i nad svojim ďalším smerovaním.
Bude to azda odvážna (kacírska) myšlienka, keď v poviem, že v tomto čase si na to Hospodin použil aktuálny vírus, ktorému čelíme? Možno. Niekedy človek sám nevie. Keď si prezeráte internet, je nemálo tých, ktorí celú záležitosť okolo korony vnímajú ako obyčajný podvod a výmysel. Na druhej strane osobne poznám ľudí, ktorí boli testovaní ako pozitívni a znášali to fakt dosť ťažko. Jeden z nich bol dokonca presvedčený, že jeho časný koniec sa blíži … Nuž, vyber si človeče!
Preto v danej chvíli určite nechcem pôsobiť ako fanatik zo stredoveku, no vnútorne mám za to, že i týmto obdobím, ktorým prechádzame, hoc je možno aj médiami zveličované a ľudia akoby boli umelo udržiavaní v strachu, nám Pán Boh chce niečo povedať, niečo oznámiť, či pripomenúť: „Pozri, ozdravel si! Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“
Tieto slová pred 2000 rokmi Pán Ježiš adresoval človeku, ktorý bol 38 rokov chorý a nemohol chodiť. No Ježiš ho zázračne uzdravil. Okrem prinavráteného zdravia mu však adresoval aj iné posolstvo, povedal by som duchovného charakteru: Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“ Dnes, ako sa zdá, väčšine spoločnosti a sveta záleží na tom, aby sa čím skôr vyvinula vakcína proti vírusu korony. Mnohí veria, že potom sa život vráti opäť do „normálu“. Osobne to vnímam tak, že väčšine opäť záleží len na tom telesnom uzdravení. No, čo keď nám tým všetkým Pán Boh chce povedať aj niečo navyše? Čo, keď pre nás má aj duchovný odkaz, ako aj Pán Ježiš pre toho 38 rokov chorého? Čo, keď nás On nechce uzdraviť len telesne, ale chce liečiť aj nášho ducha? Čo, keď pred nás tým všetkým Boh kladie otázku: Ľudia, a čo je podľa vás ten „normál“? To, že zase smelo budete pokračovať v hriechu, v bezbožnosti, v nekajúcnosti, v odvracaní sa odo mňa, v zosmiešňovaní mojej osoby, v nevere a zatvrdlivosti voči mne, v neláske k blížnemu, v krádežiach, podvodoch, neprajnosti, nežičlivosti, závisti, sebectve, vraždách, v ponižovaní a osočovaní blížneho …?
Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“ Bratia a sestry! Písmo sväté ako príčinu toho, čo som vymenoval, a verte, že dalo by sa menovať ešte omnoho viac, vidí hriech. Hriech, ako veličinu, ako faktor, ktorý už v rajskej záhrade vyvolal, spustil a naštartoval deštrukčný proces záhuby a odsúdenia. Proces, ktorý stojí tak za telesnými ako aj duševnými chorobami. Proces, ktorý rovnako tak stojí za chorobou nášho ducha. Ducha, ktorý od Boha uteká, búri sa voči Nemu, skrýva sa pred Ním, odmieta Ho a namiesto pokánia samého seba ospravedlňuje, vyviňuje a volí svoje vlastné cesty záchrany. Resp. si ani neuvedomuje vážnosť a nebezpečenstvo svojej situácie, tak ako si to neuvedomovali ani mocní páni v Dobšinej pred 400 rokmi. No zrazu to prišlo a oni neboli pripravení …
Drahí priatelia, najväčším problémom je teda vždy to isté: ľudský neoľutovaný hriech. Hriech bez pokánia. Tvoj i môj nevyznaný, Bohu nepriznaný, neoľutovaný hriech, z ktorého sme nečinili pokánie … Hriech! – to je najväčší zabijak ľudstva. A preto pokiaľ toto nepochopíme, pokiaľ nezačneme brať vážne svoj hriech, pokiaľ sa ním nezačneme vážne zaoberať a ešte vážnejšie ho vyznávať, ľutovať, kajať sa a snažiť sa žiť lepšie, Bohu milšie, Jemu na česť a slávu, budeme zrejme i naďalej „odsúdení“ na podobné reparáty a lekcie z Božej strany. V nádeji, že to niekedy snáď pochopíme …
Už nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie!“ Bratia a sestry, vpád Turkov bol zaiste veľkou tragédiou, ktorá toto mesto postihla. No nebola tým najhorším, čo sa mestu Dobšiná a jeho obyvateľom mohlo stať. Pandémia korony je tiež vážna vec a nechceme ju brať na ľahkú váhu. No ani ona nie je tým najhorším, čo sa môže odohrať. To najhoršie je, že človek kvôli hriechu minie cieľ svoj cesty. Alebo inak povedané: netrafí sa do cieľa. A tým cieľom je večnosť, ktorá je pre nás pripravená od stvorenia sveta. To najhoršie, čo sa ti, človeče, môže stať, nie je to, že budeš pozitívne testovaný. To najhoršie je, že kvôli svojim nevyznaným hriechom prídeš o celú večnosť. Toto je skutočná tragédia, ktorá bude mať večné dôsledky, nielen 10 dňovú karanténu. Na toto nezabúdaj! A od toho nech nás sám milostivý Otec nebeský ochráni! Amen.
