Pamiatka zosnulých – krásnu vlasť pripravil pre svoj ľud …
Written by radovan on okt 31, 2020 in - No Comments
Pamiatka zosnulých – 1.11.2020
„… krásnu vlasť pripravil pre svoj ľud …“
Bratia a sestry: Pokoj vám!
1 Mojžišova 23
1 Sára sa dožila stodvadsaťsedem rokov; to bol Sárin vek. 2 Zomrela v Kirjat-Arbe, čo je Hebron, v Kanaáne. Abrahám šiel žialiť za Sárou a oplakávať ju. 3 Potom vstal od svojej mŕtvej a oslovil Chetitov: 4 „Som medzi vami len cudzinec a prisťahovalec; poskytnite mi u vás miesto pre rodinný hrob, kam by som mohol mŕtvu odniesť a pochovať.“ 5 Chetiti Abrahámovi odpovedali: 6 „Pane, počuj nás. Ty si medzi nami ako Božie knieža; pochovaj mŕtvu v najlepšom z našich hrobov. Nikto z nás ti nebude brániť pochovať mŕtvu v jeho hrobe.“ 7 Nato Abrahám vstal, poklonil sa Chetitom, ľudu tej krajiny, a povedal: 8 „Ak je to vaša vôľa, aby som svoju mŕtvu pochoval tu, vypočujte ma a prihovorte sa za mňa u Efróna, Cócharovho syna, 9 aby mi prepustil machpelskú jaskyňu, ktorá je na konci jeho poľa. Nech mi ju pred vami predá na rodinný hrob za plnú cenu v striebre.“ 10 Efrón práve sedel medzi Chetitmi. Chetita Efrón dal Abrahámovi v prítomnosti všetkých Chetitov, ktorí prišli k mestskej bráne, túto odpoveď: 11 „Nie tak, pane, vypočuj ty mňa! Ja ti dávam pole aj s jaskyňou, ktorá je na ňom; dávam ti ju v prítomnosti môjho ľudu. Pochovaj tam svoju mŕtvu!“ 12 Abrahám sa hlboko poklonil obyvateľom tej krajiny 13 a v ich prítomnosti Efrónovi povedal: „Vypočuj radšej ty mňa: Za pole ti zaplatím plnú cenu v striebre. Vezmi to odo mňa a ja tam pochovám svoju mŕtvu.“ 14 Nato Efrón Abrahámovi odpovedal: 15 „Pane, ty ma vypočuj: Pozemok je za štyristo strieborných šeklov. Čože je to pre mňa a pre teba? Len si pochovaj svoju mŕtvu!“ 16 Abrahám s tým súhlasil a odvážil Efrónovi štyristo strieborných šeklov podľa bežnej kupeckej váhy, ako to žiadal pred Chetitmi. 17 Tak prešlo Efrónovo pole v Machpele naproti Mamre — pole aj s jaskyňou na ňom, so všetkými stromami na ňom i na celej medzi okolo — 18 do Abrahámovho vlastníctva v prítomnosti všetkých Chetitov, čo mali prístup do rady v mestskej bráne. 19 Potom Abrahám pochoval svoju manželku Sáru v jaskyni na pozemku v Machpele naproti Mamre, teda v Hebrone v krajine Kanaán. 20 Takto dostal Abrahám od Chetitov do vlastníctva pozemok aj s jaskyňou na ňom, aby mal rodinnú hrobku.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Takú Pamiatku zosnulých, akú máme tohto roku, som ja v živote ešte nezažil. Nemôcť prísť na cintorín, a pokiaľ aj áno, tak iba v špecifických nočných hodinách, nemôcť zapáliť sviečku, nemôcť v tichosti spomínať pri hroboch našich zosnulých, nemôcť tam v tichosti Pánu Bohu ďakovať za všetko, čo nám v nich dal a čo sme do svojho života prostredníctvom nich prijali, nemôcť tam, medzi hrobmi prosiť o to, aby sme sa z Božej milosti raz opäť stretli vo večnosti – to všetko je nové a nepoznané zrejme pre všetkých nás. I keď všetko toto sa samozrejme dá zrealizovať aj inak, predsa len, už to akosi nie je „ono“. Žiaľ, pandemická situácia v našej krajine kompetentným nedáva veľmi na výber. A i keď sa to zrejme nikomu nepáči, predsa len nám neostáva nič iné, len rešpektovať nariadenie vlády a veľmi „nevyskakovať“, pokiaľ nechceme dostať mastnú pokutu.
V úvode som prečítal o jednej smutnej kapitole zo života patriarchu Abraháma. Jeho milovaná manželka Sára zomrela a pred Abrahámom je vybavovanie pohrebu. Stojí azda za zmienku, že Sára je jediná žena v Biblii, ktorej dosiahnutý vek poznáme. Táto zvláštna pocta nie je preukázaná ani pramatke všetkých živých – Eve, ani matke toho „posledného Adama“, Krista, teda Márii.
Každopádne to, čo chcem ako prvé zdôrazniť, je skutočnosť, že smrť sa nevyhýbala ani veľkým postavám Biblie. Naopak! Ani oni od nej neboli uchránení, ale boli ňou konfrontovaní a museli sa s ňou vysporiadať. Tak ako dnes Abrahám oplakáva svoju manželku Sáru a trúchli za ňou, tak neskôr svoju milovanú Ráchel oplakával patriarcha Jákob. Tak neskôr kráľ Dávid oplakával smrť svojho dobrého priateľa Jonatána, či smrť svojho vzdorovitého a odbojného syna Absolóna. I samotný Ježiš plače pri hrobe svojho priateľa Lazára.
Áno, priatelia, tu všade sa doslova napĺňajú slová Písma, ktoré Hospodin adresuje najprv Adamovi, avšak prostredníctvom neho celému ľudstvu: … veď prach si a do prachu sa vrátiš (1M 3,19c). Smrť je údel, ktorému ako ľudstvo musíme čeliť. A síce: kvôli ceste neposlušnosti, po ktorej sme sa rozhodli kráčať ešte v rajskej záhrade. No úžasné je, že Boh už vtedy pripravuje a začína realizovať svoj záchranný plán. A tak okrem slov kliatby, hadovi zaznievajú aj slová: 15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu, ty mu však zraníš pätu! (1M 3,15). Bratia a sestry, nie je to nič iné ako tzv. protoevanjelium. Mocné zaľúbenie a potomstve ženy – teda o Kristovi, ktorý diablovi a smrti zasadí zdrvujúci, smrteľný úder. Sám však pritom bude smrteľné zranený. No vďaka Kristovej zástupnej, obetnej a zmierujúcej smrti môžeme na konci Písma svätého čítať i tieto nádherné slová: „Pozri, Boží stánok medzi ľuďmi. Boh bude s nimi prebývať a oni budú jeho ľudom; on sám, ich Boh, bude s nimi. 4 Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ (ZJ 21, 3 – 4).
Nuž a pokiaľ jedným z trestov pre prvých ľudí bolo aj to, že prístup k stromu života im bol zamedzený a zatarasený cherubom s plamenný mečom, v poslednej biblickej knihe čítame, že prístup k tomuto stromu je opäť dostupný a nikto ho viacej neblokuje: 1 Ukázal mi aj rieku s vodou života, priezračnú ako krištáľ, ktorá vyteká od Božieho a Baránkovho trónu. 2 Uprostred jeho námestia a z oboch strán rieky je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie, každý mesiac dáva svoje ovocie i lístie stromu na uzdravenie národov (Zj 22, 1 – 2).
Bratia a sestry, vráťme sa však k Abrahámovi! Abrahám oplakáva svoju zosnulú ženu. Prežil s ňou predsa drvivú časť svojho života. Prebojoval spolu s ňou nejeden ťažký zápas viery a dôvery v Hospodina. Jeho smútok a žiaľ sú pochopiteľné. Avšak i v tomto smutnom navštívení neprepadá totálne smútku, neopúšťa sa, ale ostáva, povedal by som pragmaticky uvažujúci. Smrť Sáry je zaiste bolestivá. No je tu ešte ďalší problém: Abrahám je cudzincom v krajine Chetitov. Ako cudzinec nemá medzi nimi svoj dedičný podiel. Inak povedané: nemá vlastný pozemok, na ktorom by Sáru mohol pochovať. A tak, pokiaľ jej chce vystrojiť pohreb, musí vyriešiť najprv tento problém.
Takto, milí priatelia, sme svedkami Abrahámovho jednania s predstaviteľmi mestskej rady, povedané moderným spôsobom. I keď Chetiti pochádzajú z prekliateho Kanaána, z jedného z pronárodov tejto zeme, určeného na vyhladenie či vyhnanie, i s ľuďmi nie práve najlepšej budúcnosti Abrahám predsa len jedná úctivo. Dokonca je poučné, ako s nimi jedná.
Predovšetkým im stavia pred oči svoje postavenie medzi nimi. Je hosťom, cudzincom. Nepatrí mu ani piaď zeme. Je prisťahovalec a nebojí sa to jasne priznať. Je to svojim spôsobom Abrahámovo vyznanie. Drahí priatelia, v tomto zmysle sa vyznanie otca Abraháma môže stať dnes i našim vyznaním. My sa dnes skôr máme tendenciu pochváliť, čo všetko nám patrí a čo všetko sme si počas života stihli nadobudnúť. No skúsme sa na život i celú svoju existenciu pozerať tak ako Abrahám! I my sme na tejto zemi len hostia, ktorí si so sebou nič nepriniesli a nič si ani neodnesú. Nepatrí nám tu ani tá maličká piaď. Všetko, čo máme, máme predovšetkým ako dar od Boha. Ako Božie požehnanie nášho zdravia, schopností či umu. To, čo máme, sú len prázdne ruky, ktoré nám môže naplniť a ktoré nám aj napĺňa jedine Boh. Áno, bratia a sestry, nebojme sa to priznať a vyznať! Veď takáto je pravda o nás!
Abrahám chce miesto hrobu riadne kúpiť a zaplatiť zaň. Chce toto miesto získať len pre seba a svoj národ. I keď v ľudských očiach je v danej chvíli Abrahám iba neslávny bezzemok, Chetiti predsa len tušia, že čo sa jeho osoby týka, majú do činenia s človekom predivne obdarovaným vznešenosťou a mocou. Adekvátne tomu ho aj oslovujú ako: Božie knieža.
Bratia a sestry, prečo vlastne Chetiti chcú, aby Abrahám svoju mŕtvu manželku pochoval v ich hroboch? Prečo mu pole s hrobom nechcú predať, iba darovať? Ide v podstate o náboženskú záležitosť. Keď Chetiti Abrahámovi ponúkajú svoje hroby, takpovediac: grátis, priamo mu ponúkajú aj svoje náboženstvo. Nuž a keď mu ponúkajú svoje hroby, zároveň tým žiadajú, aby svoju mŕtvu pochoval ich spôsobom. Takto chcú Abraháma pripútať k sebe. Je to ponuka, ktorá má viesť k akémusi náboženskému splynutiu. Abrahám však trvá, síce úctivo, ale mocne na svojom: chce jaskyňu na poli Cócharovho syna Efróna jednoznačne kúpiť. Keď Chetiti vidia, že s Abrahámom neporadia, Efrón stanovuje cenu: 400 šekelov striebra. To je v prepočte asi 5,5 kg.
Áno, priatelia, bola to až prehnane vysoká cena. Vidíme to z toho, pokiaľ si porovnáme cenu otroka, ktorá bola 30 šekelov, teda ani nie pol kila striebra. I keď sa jednalo o otroka, predsa len to bol človek! Efrón povie sumu 400 šekelov, akoby sa ani nechumelilo a Abrahám ju bez najmenšieho váhania vyplatí.
Drahí priatelia, ako sa tento starý príbeh v tomto štádiu dotýka nás? Myslím, že každý jeden z nás stál alebo stojí pred vážnym duchovným rozhodnutím. Zachovám si vieru svojich predkov, zachovám si svoje presvedčenie či svetonázor alebo sa podvolím väčšine, aby som od nich mal pokoj? Pred takouto dilemou totiž Abrahám stál. Mohol pristúpiť na pravidlá a ponuku Chetitov. No zradil by tým Boha, na popud ktorého odišiel zo svojho domáceho Úru Chaldejského. Zradil by tým Boha, ktorý mu dal zasľúbenie ohľadom potomstva i krajiny. Z tohto príbehu je evidentné, že zachovať si vieru a dôveru v Hospodina, zachovať Hospodinovi vernosť, to niečo stojí. Inak povedané: nie je to lacná vec. Nie je to zadarmo. Abrahám za políčko zaplatil vysokú sumu. No stálo mu to za to, a preto nezjednáva a pristupuje k dohode. Vie totiž, že to, čo mu zasľubuje a ponúka Hospodin, je omnoho hodnotnejšie a cennejšie ako 400 šekelov striebra.
Bratia a sestry, týmto prvým kúskom pôdy, ktorý sa stáva vlastníctvom Abraháma sa však začína plniť aj niečo vyššie. A síce Božie zasľúbenie: 8 Tebe a tvojmu potomstvu dám krajinu, v ktorej si ako cudzinec; celú krajinu Kanaán im dám do večného vlastníctva a budem im Bohom (1M 17,8). Tá krajina síce vo viere patrí Abrahámovi už teraz, avšak smrťou a pochovaním Sáry sa stáva zasľúbenie viditeľným závdavkom a uistením o živote, ktorý neohrozí ani smrť.
Drahí priatelia, aby sme raz ako dedičstvo mohli dostať aj my tú nebeskú otčinu, musela byť zaplatená vysoká suma. Nešlo však o 400 šekelov striebra ani zlata. Išlo o svätú krv Božieho Syna a Jeho nevinný život. To bola cena, ktorá bola zaplatená za to, aby si i ty, drahý brat, milá sestra, smel mať podiel v krajine večnosti. To bola cena, ktorá bola bez zjednávania zaplatená, aby podiel v krajine večnosti mohli mať i všetci tí, ktorí nás do večnosti predišli a na ktorých dnes s láskou a úctou myslíme. Nuž a tým viditeľným závdavkom a uistením o živote, ktorý neohrozí ani smrť, pre nás nie je nič iné ako mocné a slávne zmŕtvychvstanie Božieho Syna. V Jeho vzkriesení vidíme svoje vlastné vzkriesenie. Nuž a v Jeho večnom živote skrze vieru vidíme predobraz nášho vlastného Bohom nám darovaného večného života.
Za túto nádhernú vyhliadku do budúcnosti, plnú nádeje, nech je Bohu i dnes vzdaná chvála a česť! Dnes, keď sme možno viac ako inokedy počas roka konfrontovaní s realitou smrti. V tomto čase, keď sa možno viac ako inokedy cítime ohrození na zdraví a živote, a síce kvôli vírusu, ktorý nás ohrozuje. A tak, nech sú pre nás všetkých potešením slová apoštola Pavla, ktoré adresoval kresťanom do mesta Rím: 31 Čo k tomu dodať? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? 35 Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? 38 Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, 39 ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi (R8, 31.35.38 – 39). Amen.
