1. slávnosť Veľkonočná – Niet Ho tu, bol vzkriesený!
Written by radovan on apr 06, 2021 in - No Comments- slávnosť Veľkonočná – 4.4.2021
Milosť vám a pokoj od nášho vzkrieseného a živého Pána a Spasiteľa, Ježiša Krista! Amen.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Predpokladám, že všetci s tým máme väčšiu alebo menšiu životnú skúsenosť: prichádzame k hrobom svojich blízkych zosnulých, s kytičkou alebo venčekom v ruke, so sviečkou, možno s nádobkou na vodu. Robíme tak preto, aby sme hroby svojich najbližších vyzdobili a skrášlili. Robíme tak preto, aby aj po smrti sme svojim zosnulým preukázali úctu i to, že na nich nezabúdame, že ďalej žijú v našich spomienkach a srdciach, že sú pre nás stále vzácni, že za nich Bohu ďakujeme, že ich jednoducho máme radi, i keď už medzi nami nie sú.
Keď takto prichádzame k hrobom svojich blízkych zosnulých, určite nepredpokladáme, že ich hroby nájdeme otvorené a prázdne. Zrejme takto uvažovali v ono veľkonočné ráno aj tri ženy: Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé. V ich srdci bola túžba rozlúčiť sa s mŕtvym Ježišom tak, ako sa patrí. To znamená: pomazať Jeho mŕtve telo, nakoľko v piatok večer, keď sa začínal sabat, sa to už nestihlo vykonať. V ich srdci bola túžba aspoň takýmto spôsobom mŕtvemu Majstrovi preukázať úctu, oddanosť a lásku.
Tak ako my nepredpokladáme, že hroby svojich zosnulých objavíme otvorené a prázdne, tak to nepredpokladali ani ony. No všetko to nakoniec bolo celkom inak. Započúvajme sa teda v tejto chvíli do veľkonočného príbehu troch spomínaných žien, tak ako nám ho zapísal evanjelista Marek:
Marek 16, 1 – 8
1 Keď sa skončila sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé nakúpili voňavé oleje, aby ho išli pomazať. 2 Včasráno prvého dňa po sobote, hneď po východe slnka, prišli k hrobu. 3 Hovorili si medzi sebou: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ 4 Keď zdvihli zrak, videli, že kameň je už odvalený. Bol totiž veľmi veľký. 5 Vošli do hrobu a napravo videli sedieť mládenca oblečeného do bieleho rúcha a zľakli sa. 6 No on im povedal: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili. 7 Ale choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.“ 8 Nato rýchlo vybehli a utekali od hrobu, pretože sa ich zmocnila hrôza a úžas. Ale nikomu nič nepovedali, lebo sa báli … (Otčenáš …)
Milé sestry, drahí bratia vo vzkriesenom a živom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Evanjelista Marek nás informuje o tom ako tri ženy, ktoré boli Ježišovi blízke a ktorým bol blízky aj On, smerujú k Ježišovmu hrobu. Intenzívne myslia a spomínajú na svojho drahého, zosnulého Majstra. Stále ešte akosi cítia Jeho blízkosť, i keď už medzi nimi fyzicky nie je. A potom to príde! Zažívajú niečo, čo by zrejme nechcel zažiť nikto z nás: hrob je prázdny. Mŕtvy sa v ňom nenachádza. Nuž a následne sa tie tri ženy stávajú svedkami veľkého Božieho činu. Smú zažiť jedno: náš ľudský prejav úcty, súcitu, sústrasti a piety je prekonaný Božou autoritou a mocou.
Milí priatelia, je úžasné, že tie tri ženy svojim spôsobom visia na Ježišovi aj po Jeho smrti. Ani po Jeho smrti na Neho nezabúdajú a nevzdávajú sa Ho. Stále je pre nich vzácny, dôležitý a nenahraditeľný. Je tu však jeden problém: Svojho vzácneho a milovaného Majstra hľadajú na zlom mieste. A tak sa nám tu vynára prvá dôležitá otázka vyplývajúca z kázňového textu: Kde hľadáme Ježiša my? V spomienkach? V pocitoch? Vo vzývaní, či uctievaní? Nehľadáme Ho náhodou v minulosti, keď naše chrámy nezívali prázdnotou, ale boli plné, keď sa nám lepšie vodilo, keď naše rodiny boli súdržnejšie a pod.?
Niet ho tu – tak to konštatuje mládenec oblečený do bieleho rúcha, podľa ostatných evanjelistov anjel. Nie je viac v hrobe, do ktorého Ho položili. Rovnako tak nie je ani v minulosti. Pravda je taká, priatelia, že žiaľ, smútok a zármutok privádzajú človeka k tomu, aby hľadal na zlých miestach. V tomto prípade však nejestvuje dôvod na smútok. Ježiš totiž žije! Nie je mŕtvy! Žije tu a teraz! V Ňom sa napĺňa to, čo svojim zasľúbil: Ajhľa, ja som medzi vami. A preto, drahí bratia, milé sestry, nehľadajme živého a vzkrieseného Krista v minulosti, vo včerajšom dni! Hľadajme Ho v dnešku! Máme predsa Jeho zasľúbenie, Jeho slovo i sviatosti. Smieme mať spoločenstvo tak s Ním ako aj medzi sebou navzájom. A preto smieme rovnako tak i dôverovať, že i nám sa dá nájsť a že i s nami sa stretne ako Ten Živý a Vzkriesený. To je sila, ktorá nielen pozitívne ovplyvňuje, ale aj upevňuje náš život.
Druhá otázka, ktorá z prečítaných slov Markovho evanjelia vyvstáva, je táto: Akého Ježiša hľadáme my? Mládenec oblečený do bieleho rúcha veľmi presne odhaľuje vnímanie troch žien ohľadom Ježišovej osoby. Pýta sa: Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Akoby tým ženám chcel povedať: Je fajn, že hľadáte Ježiša. Problém je v tom, že hľadáte iba tzv. historického Ježiša, ktorý je v tomto prípade zadefinovaný ako „Nazaretský“ a „ukrižovaný“. Problém je, že nehľadáte Toho osláveného a vzkrieseného Krista, ktorému bude od Jeho Otca už za krátky čas do rúk daná všetka moc na nebi i na zemi. Problém je, že viac ako toho nebeského a osláveného Krista hľadáte iba toho pozemského historického Ježiša. A preto Ho nenachádzate ani nájsť nemôžete. Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili. To znamená: teraz je už nad históriou. Prevyšuje ju. Už nie je jej súčasťou. Teraz je súčasťou večnosti, nebeskej slávy a dokonalosti. A ako takého Ho treba hľadať. Inak Ho nenájdete. Inak Ho nenájdeme ani my. Drahý priateľ, akého Ježiša hľadáš ty? Viac toho pozemského – historického alebo toho nebeského – vzkrieseného a osláveného? Od toho, akého Ježiša hľadáš totiž závisí jedna podstatná vec. A síce: Či ho nájdeš alebo nie …
Tretia otázka, ktorá z prečítaného evanjeliového textu vyplýva, by sa dala sformulovať snáď aj takto: Akým spôsobom Ježiša hľadáme my? Zdá sa, že Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé si pri hľadaní Krista počínajú veľmi pragmaticky. Kladú si celkom praktickú otázku, ktorá s hľadaním súvisí: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ V tomto smere im nemožno nič vyčítať. Ich otázka však súčasne prezrádza aj niečo iné: ženy s nijakým zázrakom nepočítajú. Slová o utrpení ich milovaného Majstra, ktoré Ježiš vyslovil a predpovedal, síce vzali vážne. Avšak slová o tom, ako na tretí deň vstane z mŕtvych, už, žiaľ nie. Držia sa pri zemi. V podstate nič prekvapujúce neočakávajú. Neočakávajú, žeby Ježiš mohol vstať z mŕtvych. Ich myseľ je v danej chvíli sústredená na veľký kameň, ktorým sa uzavrel hrob a s ktorým si ony, ako ženy, samé neporadia. Bratia a sestry, byť praktický vo svojej viere určite nie je zlé. No nie je dobré iba byť a zostať praktický. Priatelia, buďme skôr tí, ktorí očakávajú zázraky! Buďme ľudia viery! Nebojme sa veriť v Boha zázrakov! Veď z Jeho moci ani do dnešných dní nič neubudlo! Dôverujme Mu, že On sa postará a hravo si poradí aj s ťažkými balvanmi v našich životoch. S balvanmi nepochopenia, frustrácie, odcudzenia, vyhorenia. No predovšetkým s balvanmi našej nedôvery, pochybností, ľahostajnosti a neviery!
Štvrtá otázka, ktorá by sa na základe kázňového textu dala naformulovať, by mohla znieť aj takto: Čo nájdeme, pokiaľ budeme Ježiša hľadať na správnom mieste, pokiaľ budeme hľadať nielen toho historického Ježiša, ale aj toho nebeského a osláveného Krista, pokiaľ Ho budeme hľadať nielen pragmaticky, ale aj s dôverou v srdci a vierou v zázraky? Nuž: nájdeme PRAVDU. Pravdu, ktorú vyslovuje anjel: Niet ho tu — bol vzkriesený (vstal). Hľa, miesto, kde ho položili. Pokiaľ prvým vrcholom Markovho evanjelia je vyznanie rímskeho stotníka: Tento človek bol naozaj Syn Boží! – potom dnes sme konfrontovaní s druhým vrcholom: Bol vzkriesený (vstal). Drahý brat, milá sestra, si ochotný, si ochotná túto pravdu všetkých právd akceptovať, prijať? Si ochotný uveriť jej?
Pokiaľ áno, potom si na dobrej ceste, aby si správne pochopil podstatu veľkonočného posolstva. To sa paradoxne točí nielen okolo samotného vzkrieseného Ježiša, ale aj okolo troch žien, tak ako nám ich uvádza v tomto prípade evanjelista Marek. Sú to Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salomé. Ponáhľajú sa k hrobu. Nesú plátno, olej a voňavky. A to všetko preto, aby Ježišovo mŕtve telo pochovali tak, ako sa patrí. S týmito ženami sa však čosi stane. Z hrobu vychádzajú so strachom i s radosťou. To, čo videli, ich zmenilo. A to je podstata veľkonočného príbehu, priatelia: čosi sa stalo s ľuďmi, ktorí videli prázdny hrob. Títo ľudia sa zmenili.
Bratia a sestry, príbeh evanjelia je, samozrejme, predovšetkým o tom, čo sa stalo s Ježišom, že vstal z mŕtvych. No keď čítame záver Markovho evanjelia pozornejšie, zistíme, že je vlastne o ľuďoch. O tom, ako konečne pochopili, kto Ježiš bol. Nuž a práce toto poznanie ich zmenilo. Prvé osoby, ktoré prázdny hrob zmenil, boli tri ženy. Potom Jedenásti a po nich ďalší, až do konca sveta. S ľuďmi, ktorí sa stretávajú so vzkrieseným Kristom, sa čosi deje: mení ich to.
A tak si dovolím povedať jedno: Veľkonočný príbeh nie je ani tak o Ježišovi, ako o nich, o nás. Samozrejme, je aj o Ježišovi. O tom, že vstal z mŕtvych, niet ani najmenších pochybností. No príbeh vzkriesenia je v skutočnosti o tom, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí uvideli prázdny hrob, keď sa im Ježiš zjavil, keď sa s Ním stretli a keď ich vyslal. Príbeh vzkriesenia je o nich: že konečne a definitívne uverili.
A v čo uverili? V čo veria tí, ktorí veria v zmŕtvychvstanie, ktorí veria v Ježiša? Tí, čo odchádzali od Ježišovho hrobu, neboli v depresii, ale – ako hovorí evanjelium – boli naplnení strachom i radosťou. To, v čo uverili všetci pri prázdnom hrobe a keď ho videli, bolo, že dobro zvíťazí, že smrť sa stratí, že svetlo bude triumfovať, že jasné chvíle zvíťazia nad temnými a jasný okamih vzkriesenia nad temnotou kríža.
Bratia a sestry, toto je teda podstata veľkonočného posolstva: presvedčenie o víťazstve dobra nad zlom, radosti nad smútkom a svetla nad tmou. Tí, ktorí boli svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania, získali presne toto presvedčenie. A to ich zmenilo. Všetci tí, ktorí mali veľkonočnú vieru, získanú z veľkonočnej skúsenosti, boli v to, čo zažili, ochotní nielen uveriť, ale túto svoju vieru aj žiť vo svojom každodennom živote. V živote, v ktorom oni sami povstali z mŕtvych. Drahí priatelia, zaraďme sa dnes do tohto zástupu aj my! To bude zaiste najlepší a najkrajší spôsob ako prežiť požehnane, zmysluplne a naplnene Veľkonočný čas. Amen.