4. nedeľa po sv. Trojici – nesúďte, aby …
Written by radovan on jún 23, 2021 in - No Comments
- nedeľa po sv. Trojici – 27. 6. 2021
„… nesúďte, aby …“
Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a Pána Ježiša Krista. Milosť so všetkými, ktorí nehynúcou láskou milujú nášho Pána, Ježiša Krista! Amen.
Mt 7, 1 – 5
1 Nesúďte, aby ste neboli súdení. 2 Lebo akým súdom súdite, takým budete súdení. A akou mierou meriate, takou vám bude namerané. 3 Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a brvno vo vlastnom oku nebadáš? 4 Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka!‘ — a pozri, v oku máš brvno? 5 Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata.
Milé sestry, drahí bratia, milí priatelia!
Milosrdenstvo a odpustenie. Áno, takto znie téma dnešnej 4. nedele po sv. Trojici. Dovolím si povedať: stále vysoko aktuálna téma. Je to totiž téma, ktorá sa týka našich vzťahov. Nuž a tie sú vždy aktuálne a dôležité. Čo nás teda dnes o medziľudských vzťahoch chce naučiť Pán Ježiš, z ktorého kázne na hore som v úvode prečítal niekoľko veršov? Prvých päť veršov siedmej kapitoly, ktoré nám zazneli, pojednáva v podstate o našom vzťahu k druhému človeku.
Z prečítaného jasne vyplýva, že kresťan nemá byť sudcom. Je fakt, že Ježišove slová: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ – sú dosť dobre známe, no žiaľ, nie vždy správne pochopené. Nejde tu o to, žeby Ježiš zakazoval inštitúciu súdneho dvora a súdy ako také. Skôr poukazuje na zodpovednosť človeka voči človeku. Túto Ježišovu požiadavku nemožno chápať ani ako Ježišovu snahu vylúčiť naše kritické pohľady vo vzťahu k iným ľuďom. Nejde o to, aby sme zo seba robili slepých a prehliadali chyby tých druhých. Nejde o to, aby sme predstierali, že nevidíme to, čo vidíme. Nejde tu o to, aby sme sa vyhli akejkoľvek kritike a nerozlišovali medzi pravdou a lžou, medzi dobrom a zlom.
Keď teda, bratia a sestry, Ježiš nezakázal ani súdnictvo a nepostavil sa ani proti kriticizmu, čo mal vlastne na mysli, keď povedal „Nesúďte“? Ježiš v prvom rade myslel na povýšenecké odsudzovanie. To znamená : Ježišov nasledovník má byť kritikom v tom zmysle, že používa svoje rozlišovacie schopnosti, odhaľuje hriech a netvári sa, že je všetko OK, keď nie je. No zároveň ten istý nasledovník nie je sudcom v zmysle povýšeneckého odsudzovania. Kto sa totiž takto správa, ten nehodnotí ľudí kriticky, ale ich rovno príkro odsudzuje. Je to človek, ktorý len rád chyby v druhých vyhľadáva. Raduje sa, keď sa mu podarí odhaliť zlyhania tých druhých a je nemilosrdný k chybám ostatných. Byť takýmto človekom znamená: povýšiť sa na sudcu a uzurpovať si právo a moc vynášať rozsudky nad svojimi blížnymi.
Bratia a sestry, pravda je však taká, že človek nie je Boh. A tak ani žiadny človek nie je oprávnený byť sudcom svojho blížneho. My predsa nedokážeme čítať v srdciach druhých a určovať ich pohnútky, prečo niečo urobili a prečo niečo neurobili. Toto je čisto Božia doména. Povýšenecky odsudzovať nie je teda nič iné ako opovážlivo predbiehať deň súdu, uzurpovať si privilégium nebeského Sudcu a pokúšať sa hrať na Boha. Uvedomme si, priatelia, že my nie sme sudcami. Práve naopak! My sme tí, ktorí budú súdení. A ak sa opovažujeme posudzovať druhých, sami budeme prísne posudzovaní. Inými slovami povedané: Ak si radi sadáme na sudcovské kreslo, sami raz budeme sedieť na lavici obžalovaných.
Čo teda z doposiaľ povedaného pre nás vyplýva? Všetko by sa to dalo zhrnúť aj takto: Ježišov príkaz „Nesúďte“ nie je požiadavka, aby sme sa stali slepými. Je to to skôr prosba o šľachetnosť. Ježiš od nás nechce, aby sme sa zriekli svojich kritických schopností, ktoré sú jedným z rozlišovacích znakov človeka od živočíchov. Vyzýva nás len k tomu, aby sme sa zriekli trúfalej snahy byť Bohom, keď sa staviame do roly sudcu.
3 Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a brvno vo vlastnom oku nebadáš? 4 Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka!‘ — a pozri, v oku máš brvno? Drahí priatelia, verše 3 a 4 nás zas varujú predtým, aby sa z nás nestali pokrytci. Je zaujímavé, ako Ježiš postupne, ale cieľavedome odkrýva ľudskú skazenosť. Najprv odhaľuje naše pokrytectvo voči Bohu, čo sme videli na prejavoch zbožnosti, len aby nás videli ľudia (modlitby, pôsty, almužny). A teraz odhaľuje aj naše pokrytectvo voči ľuďom, zvlášť keď si všímame a odsudzujeme ich hriechy, zatiaľ čo akosi, a kto vie prečo, prehliadame naše vlastné väčšie nedostatky. A toto je ďalší dôvod, sestry a bratia, prečo sme neschopní, byť sudcami : Nie len, že sme klesajúcimi hriešnikmi. My sme padlé bytosti. Pád do hriechu z nás všetkých urobil hriešnikov. Nemáme teda morálne, ani nijaké iné právo súdiť spoluhriešnikov. Veď sme s nimi na jednej a tej istej lodi. Vzťahujme teda kritéria a merítka, ktoré tak radi vzťahujeme na iných, aj na seba, a v prvom rade najprv na seba! Najprv nech nás trápi brvno v našom oku, a keď ho odstránime, potom budeme vedieť pomôcť aj svojmu bratovi! Vravím pomôcť a nie ho odsúdiť za jeho hriech.
Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata. A napokon, piaty verš. Ten nás vyzýva k tomu, aby sme si boli navzájom bratmi a sestrami, kde nikto nie je nadradený nad toho druhého. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že slovami o brvne a smietke v oku nás Pán Ježiš nabáda k tomu, aby sme sa nehrali na mravných a duchovných špecialistov a nepchali nos do toho, do čoho nás nič nie je, ale radšej sa starali o svoje záležitosti. Toto je však veľké nepochopenie. Skutočnosť, že povýšenecké odsudzovanie a pokrytectvo sú zakázané, nás ešte nezbavuje zodpovednosti za našich blížnych. Práve naopak! Ježiš nám prikazuje, aby sme sa starali o svojho brata. V zmysle: aby sme sa o neho v dobrom zaujímali. Aby sme ho napomenuli, ak vidíme, že zlyháva, že hreší. Máme ho skritizovať, ak si niečo také zaslúži a už vôbec sa nesmieme tváriť, že je všetko v priadku. Majme na pamäti, že Ježiš neodsudzuje kritiku ako takú. On len neschvaľuje kritizovanie druhých, keď my sami voči sebe nie sme vôbec sebakritickí. Ježiš neodsudzuje karhanie samo o sebe. Je len proti pokarhaniu druhého, keď sme najprv my nepokarhali seba samých.
Drahí bratia, milé sestry, Ježišove merítka vzájomných vzťahov v kresťanskom spôsobe života sú možno dosť vysoké. No v každom ohľade sú zdravé a férové. Vo svojich vzťahoch s inými nemáme byť ani tvrdí, povýšeneckí a odsudzujúci sudcovia, ani pokrytci, ktorí radi hania druhých a samých seba pritom ospravedlňujú. Sme povolaní k tomu, aby sme boli bratmi a sestrami, ktorí sa starajú o druhých tak, že najprv hania a karhajú seba a až potom sa snažia poskytnúť konštruktívnu pomoc druhým. „Karhaj ho“, povedal raz významný kazateľ prvotnej cirkvi Chrysostomos, „nie však ako nepriateľ, ani ako protivník, ktorý si vynucuje potrestanie, ale ako lekár podávajúci liek“. Áno, bratia a sestry, a ešte viac. Buď ako milujúci brat, ako milujúca sestra, ktorí sa usilujú o záchranu a obnovu. Buďme teda kritickí k sebe tak, ako sme často kritickí k druhým a šľachetní k druhým tak, ako sme často šľachetní k sebe samým. Amen.
