14. nedeľa po sv. Trojici – o správnom pomere človeka k Bohu
Written by radovan on sep 04, 2021 in - No Comments
- po sv. Trojici – 5.9.2021
„… o správnom pomere človeka k Bohu …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Lukáš 17, 11 – 19
11 Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš naprieč Samáriou a Galileou. 12 Keď vchádzal do jednej dediny, stretol desať malomocných mužov. Už zďaleka zastali 13 a hlasno kričali: „Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ 14 Keď ich uvidel, povedal im: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ A keď odchádzali, boli očistení. 15 Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a mocným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Bol to Samaritán. 17 Vtedy Ježiš povedal: „Neboli vari očistení desiati? Kde sú ostatní deviati? 18 Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ 19 A jemu povedal: „Vstaň a choď. Tvoja viera ťa zachránila.“
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
I keď sa príbeh o desiatich malomocných odohral pred mnohými rokmi, predsa len, je to tak svojim spôsobom príbeh o každom jednom z nás. To znamená: bolo by pekné, bolo by fajn, keby sa v ňom každý z nás nejako našiel a spoznal. Či už v tom pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. I keď pointa celého príbehu spočíva v kontraste medzi chovaním uzdravených, nie v samotnom zázraku uzdravenia, i keď nás tento príbeh učí predovšetkým vďačnosti voči Pánu za množstvo darov, ktoré od Neho ako deti od dobrého nebeského Otca deň čo dostávame, a to tak po tej telesnej ako aj duchovnej, či duševnej stránke, predsa len: pokúsme sa dnes v tomto príbehu vidieť aj niečo viac! A síce: správny postoj človeka pred Bohom. Resp.: správny prístup, správny pomer človeka k Bohu.
To prvé, na čo sa chcem sústrediť, je samotné malomocenstvo. Vskutku nepríjemná choroba, ktorá nútila človeka opustiť svoju rodinu a žiť zväčša do konca svojho života v karanténe, akoby vo vyhnanstve, mimo spoločenstva ľudí, v bohoslužobnej izolácii, v kultickej nečistote, zväčša v komunite s rovnako postihnutými a trpiacimi. I keď sa z času na čas mohlo stať, že sa takto postihnutý človek dokázal vyliečiť aj sám, predsa len: táto nemoc mala poväčšine fatálny koniec. Teda: smrť.
Dnes, vďaka Pánu Bohu i vedcom a lekárom, sa táto nemoc dá úspešne liečiť a v podstate je celosvetovo prekonaná. Predsa však: nie sme aj my všetci tak trocha malomocní? Nemyslím po tej telesnej stránke. Myslím skôr na tú stránku duchovnú. Nie je každý z nás duchovným mrzákom kvôli svojim hriechom, kvôli nášmu odcudzeniu sa od Boha? Nevháňa i nás naše duchovné malomocenstvo, náš hriechom zdeformovaný vzťah s Bohom do istej izolácie a karantény? A to tým, že utekáme preč nielen od Boha, ale v tomto svete ťažkého individualizmu, keď akoby nikto s nikým nechcel mať nič, aj od druhého človeka, od svojho blížneho?
Bratia a sestry, prvý krok správneho pomeru k Bohu sa buduje predovšetkým tým, že nám musí byť jasná naša pozícia ako ľudí pred Hospodinom. Áno, priatelia! Je to nelichotivá pozícia. Je to pozícia duchovne malomocných, hriechom izolovaných, v podstate na smrť odsúdených ľudí. Takýto je náš skutočný status pred Bohom. Náš reformátor Dr. Martin Luther to vyjadruje sčasti po nemecky, sčasti po latinsky slovami: Wir sind Bettler. Hoc est verus. Sme žobráci. To je pravda. Čím skôr si to uvedomíme, čím skôr pochopíme veľkosť svojej biedy, závislosti na Bohu a stratenosti pred Ním, tým skôr budeme môcť podniknúť kroky k náprave daného stavu a ku konečnej záchrane.
Nuž a tým prvým krokom je uvedomiť si, že sami to nedáme. Nie je v našich silách pomôcť si sami. Sami sa z toho nedostaneme. Jediný, ktorý má tú moc, je Ježiš. Tí desiati malomocní z dnešného príbehu boli presvedčení o tom, že je len jeden jediný, kto im vie naozaj pomôcť a vyriešiť ich problém. Ježiš. A tak sa s Ním stretávajú. Tak sa nám tí malomocní stávajú príkladom a vzorom v riešení akýchkoľvek problémov, nielen tých zdravotných, ale akýchkoľvek. Aj tých zborových, seniorátnych, dištriktuálnych, či celocirkevných. Drahý brat, milá sestra, máš problém? Choď za Ježišom! Stretni sa s Ním! Drahá Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku, máš problém? Čo tak ísť za Ježišom a stretnúť sa s Ním? Ale nie len tak oficiálne, bohoslužobne, formálne, ale možno viac úprimne, v hĺbke svojho srdca, v tej pomyselnej Ježišovej komôrke…
Je pritom zaujímavé, že tí desiati malomocní Ježiša svojim spôsobom neobťažujú tým, žeby mu každý chcel rozpovedať svoju „story“, svoj príbeh. I keď viem si predstaviť, že Ježiš by si rád našiel čas na každého z nich. No oni Ježiša ušetria detailov zo svojho života. Namiesto toho vyslovujú niečo omnoho múdrejšie a silnejšie: „Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Áno, drahí priatelia, Pán Ježiš nepotrebuje počuť to, akí sme skvelí, alebo ukrivdení, ako sme si taký životný údel nezaslúžili, aké je to voči nám neférové a nespravodlivé. Potrebuje počuť práve toto: „zmiluj sa nad nami!“ Nám totiž nepomôže nič, iba Boží súcit, Božie milosrdenstvo nad hriešnikom a láska Otca k svojim pozemským deťom. Spoľahnúť sa dá len na toto. Na nič iné. Na toto sa spoliehaj aj ty, milá sestra, drahý brat. Na toto nech sa spoliehajú naše zbory, senioráty, dištrikty i celá cirkev … Na nič iné …
Teraz by sme zrejme čakali, že budú nasledovať nejaké Kristove silné gestá, resp. nejaká bombastická liečebná procedúra, ktorá tých chudákov zbaví ich nemoci, avšak nič také sa nedeje. Tak ako tí malomocní ušetria Ježiša od svojich príbehov, tak aj On ich šetrí od okázalých prejavov svojej moci, či od teatrálnosti. Ježiš plne rešpektuje dôstojnosť postihnutých a hovorí im len jedno: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ V tom čase totiž jedine kňaz mohol posúdiť, či sa človek s potvrdeným malomocenstvom uzdravil alebo nie. Či je čistý alebo nie. Či sa smie vrátiť do bohoslužobného spoločenstva alebo nie. Čo je pozoruhodné je to, že Ježiš posiela malomocných ku kňazom ešte predtým, než sú uzdravení. A oni, napodiv, idú. Poslúchnu Ho na slovo. Na Ježišove slová reagujú vierou a poslušnosťou. Nuž a Ježišovi tento ich prejav stačí. Cestou ich uzdravuje.
Drahí priatelia, i v tomto bode sú nám malomocní príkladom a vzorom. A síce: vo svojej viere v Boha, vo svojej dôvere voči Ježišovi a napokon tiež vo svojej poslušnosti voči Ježišovmu slovu. Nereptajú na to, ako ich Ježiš lacno a rýchlo vybavil. Nie! Robia to, čo im Ježiš nakazuje. Bratia a sestry, nie sú pre nás tí desiati malomocní zatiaľ jedným veľkým zahanbením? Ako my reagujeme na to, čo nám Ježiš hovorí? Dá sa naša reakcia na Ježišovo slovo vždy označiť ako viera? Ako dôvera? Či ako poslušnosť? Ja sám seba si netrúfnem takto ohodnotiť … Nereptáme nejeden raz na to, že Boh to a to neurobil podľa našich predstáv, prianí, či očakávaní? Ale hej … reptáme a sme naštvaní. Sme neraz z Boha sklamaní. No myslím, že ešte viac je sklamaný On z nás, z našich reakcií a postojov. A preto, milí priatelia, majme takú silnú vieru v Boha, že budeme jednať na základe Jeho slova ešte skôr, než uvidíme Jeho naplnenie! Tomu sa hovorí: viera. To je to, čo si Boh cení. To je to, čo sa ráta u Boha. Nuž a takáto správna reakcia a postoj človeka neostanú nepovšimnuté. Naopak! Budú odmenené. Tak ako aj v našom dnešnom príbehu: uzdravením. Alebo tiež odpustením, resp. zasľúbením života večného.
Bratia a sestry, až doteraz nám boli tí desiati malomocní príkladom a vzorom. No finále ukazuje, že našu skutočnú úctu a rešpekt si nakoniec zasluhuje iba jeden. Uzdravení síce boli desiati, ale iba jeden sa vracia, aby sa poďakoval. Jeden z nich, len čo spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a mocným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Áno, drahí priatelia, až doteraz je tomu tak. Niektorí ľudia síce aj príjmu veľký Boží dar, ale nie sú zaň vôbec vďační. Presne tak tomu bolo pri ostatných deviatich uzdravených. Ťažko povedať, prečo takto zareagovali. Žeby azda neboli slušne vychovaní? Veď zatiaľ nám boli aj oni príkladom. Alebo celková eufória z uzdravenia im natoľko zatemnila myseľ, že zabudli na starú dobrú slušnosť? A síce: pekne sa poďakovať za dobrodenie, ktoré im bolo preukázané. Nevieme. V každom prípade jedine vďačný malomocný sa dozvedá, že jeho uzdravenie spôsobila jeho viera. A práve tak jedine vďační kresťania stále viac a viac rozumejú Božej milosti a sú schopní za ňu zvelebovať Otca, ktorý je v nebesiach. Je to prejavená vďačnosť, ktorou dokazujeme, ako si Božích darov ceníme a vážime.
Milí priatelia, narážka na to, že ten vďačný malomocný bol Samaritán, vôbec nie je nepodstatná. Inými slovami povedané: tých deväť, ktorí sa Ježišovi poďakovať neprišlo, boli s najväčšou pravdepodobnosťou Židia. Nuž a pre Židov bol Samaritán príslušníkom rasy, ktorou sa opovrhovalo ako dákym bastardom. Na jednej strane tu teda evanjelista Lukáš zdôrazňuje, že Božia milosť je tu pre každého a nikto z nej nie je vopred vylúčený. Na druhej strane z toho vyplýva aj niečo iné. A síce: iba samotná príslušnosť k vyvolenému národu, resp. v našom prípade – príslušnosť k nejakej tej kresťanskej cirkvi nestačí, pokiaľ tvoje srdce nie je naplnené vďačnosťou za všetko to dobro, ktorého sa ti od Boha deň čo deň dostáva. Pokiaľ si toto neuvedomuješ a vnútorne hlboko neprežívaš, potom si zatiaľ nepochopil nič …
Bratia a sestry, koľkokrát si tak poviem: Len aby sme na konci neboli prekvapení, kto každý nás predbehol do toho nebeského kráľovstva večného života! Možno aj takí, pri ktorých by sme sa boli stavili, že nemajú šancu. No možnože práve oni mali v sebe viac vďačnosti a pokory ako my! A preto, drahí priatelia: buďme Pánu Bohu vďační: za život, za lásku, za milosť, za zdravie, za prácu, za cirkev, za rodinu a priateľov, za zmysel života, nadovšetko za spásu a darovanú večnosť! A nerobme tak len preto, lebo tak nás to doma naučili, lebo tak sa to sluší a patrí! Robme to od srdca a celkom spontánne! Tak ako i ten uzdravený Samaritán. Popri tej eufórii z uzdravenia nezabudol na Darcu všetkých dobrých darov: vrátil sa a mocným hlasom oslavoval Boha. 16 Pri Ježišových nohách padol na tvár a ďakoval mu. Vrátil sa, aby vzdal Bohu slávu. Čiňme tak aj my! Amen.
