Spomienka na vpád Turkov do Dobšinej – 437. výročie
Written by radovan on okt 13, 2021 in - No Comments
Spomienkové služby Božie na vpád Turkov do Dobšinej (15.10.1584) – 17.10.2021 (437. výročie)
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
2 Kráľovská 24, 8 – 17
8 Jójáchín mal osemnásť rokov, keď sa stal kráľom, a kraľoval tri mesiace v Jeruzaleme. Jeho matka sa volala Nechuštá, dcéra Élnátanova z Jeruzalema. 9 Konal, čo sa nepáči Hospodinovi, celkom tak, ako konal jeho otec. 10 V tom čase pritiahli služobníci babylonského kráľa Nebúkadnecara k Jeruzalemu a mesto sa dostalo do obkľúčenia. 11 Aj babylonský kráľ Nebúkadnecar pritiahol k mestu, a aj jeho služobníci ho obliehali. 12 Nakoniec vyšiel judský kráľ Jójáchín k babylonskému kráľovi, on, jeho matka, jeho služobníci, jeho velitelia a jeho dvorania. Babylonský kráľ ho zajal v ôsmom roku svojho kraľovania. 13 Odvliekol odtiaľ všetky poklady domu Hospodinovho, aj poklady kráľovského paláca, odlúpal všetko zlaté vybavenie, ktoré zhotovil izraelský kráľ Šalamún v chráme Hospodinovom, ako to povedal Hospodin. 14 Odvliekol do zajatia celý Jeruzalem, všetky kniežatá, všetkých hrdinov vojska, desaťtisíc zajatcov; aj všetkých tesárov a kováčov. Nezanechal nikoho okrem biedneho ľudu krajiny. 15 Do Babylónie odvliekol aj Jójáchína, kráľovu matku, kráľove ženy a jeho dvoranov i šľachtu krajiny. Odvliekol ich do zajatia z Jeruzalema do Babylónie. 16 Aj všetkých príslušníkov vojska, sedemtisíc; tesárov a kováčov tisíc; aj všetkých bojaschopných mužov odviedol babylonský kráľ do zajatia do Babylónie. 17 Miesto neho ustanovil babylonský kráľ za kráľa jeho strýca Matanju a premenil mu meno na Cidkija.
Drahí bratia, milé sestry v Pánovi!
„Turek prišiel z Fiľakova, odvliekol mládež a ženy. Chudobný starec, muž i mládenec sa ocitli v putách. Potomkovia s láskou trúchlia nad spoločným nešťastím otcov i synov. Pozri sem starostlivý hlásateľ nebeského pokoja, oroduj za zajatcov a pozostalým daj radu. V dva krát siedmy deň októbra, kým sa slnko zjavilo na nebi, Dobšinú strašným ohňom zničil Turek. Dobšiná, s úctou vo svojej pamäti maj, Rok tisícpäťstoosemdesiatyštvrtý. Na jeho pätnásty október nezabúdaj, kedy ťa v noci Turci do tla vypálili, o bohatstvo orabovali a v okovách odviedli mužov, ženy aj deti, ktorých si vychovala. Tristopäťdesiatdva duší, všetkých čo pochytali. Boh od strašného úderu len tých ochránil, čo pracovali vo vzdialených hámroch, lesoch a hutách alebo sa zdržiavali na levočskom jarmoku. Úbohých zajatcov v chvate hnali do Rimavskej Soboty. Tu z Božej prísnosti a hnevu noc museli stráviť v kostole, ktorý v dobrých časoch ani cez deň nenavštevovali. Hľa, takto býva potrestaný človek za svoju ľahostajnosť. Ten, čo pohŕda Božími prikázaniami, dostane sa do útrap. Ako stádo dobytka ich hnali do Fiľakova. Vyobliekanú mládež darovali sultánovi Solimanovi, kde zotrvala počas celého dlhého života. Ďalších zajatcov rozpredali do cudzích krajín a snažili sa speňažiť tridsaťtri mužov, šesťdesiatšesť krehkých žien, desať stareniek, dvestoštyridsaťtri mladých duší, detí i mládeže oboch pohlaví. Spomedzi nich sa len máloktorých podarilo vykúpiť a navrátiť. Len verná služba im zmiernila strašné jarmo. O väčšine zajatých už žiadna správa nedošla. Nech ich Pán Boh oslobodí v Božej milosti.“
Bratia a sestry, toto je preklad textu, ktorý sa nachádza na spomienkovej tabuli v sakristii nášho chrámu. Z toho, čo sme počuli v kázňovom texte ako aj z toho, čo sa nachádza na spomínanej tabuli sa zdá, akoby sa dejiny až podivuhodne opakovali. Pravdu má latinské príslovie, ktoré hovorí, že „historia magistra vitae“. To jest: história – učiteľka života. Kto je múdry a chce sa z dejín poučiť, ten sa poučí. Nuž a kto sa poučiť nechce, ten bude nútený zopakovať si ich a prežiť ich na vlastnej koži. Zdá sa, priatelia, že presne toto sa stalo aj v Dobšinej v roku 1584, v noci zo 14. na 15. októbra.
Pozrime sa však v tejto chvíli na udalosti, ktoré sa odohrali v 6. storočí pnl. a skúsme nájsť paralely, spojivá či spoločné menovatele medzi jednou i druhou udalosťou! Skazenosť izraelského kráľovstva dosahovala v danom čase svoj vrchol. Odklon od Boha a Jeho noriem ako aj zákona bol očividný na každom kroku. Nevera ľudí, rozširujúce sa modlárstvo a dráždenie Hospodina, Boha Izraela sa už ani samotným Bohom nedalo viac prehliadať. Ako refrén v piesni, tak aj takmer pri každom kráľovi Izraela sa opakuje: „robil, čo bolo zlé v očiach Hospodina“. Resp. niečo na spôsob: chodil v šľapajach svojich otcov a robil ešte horšie ako oni.
Výnimku v tomto smere predstavuje kráľ Joziáš, ktorý sa preslávil tzv. joziášovou reformou, čo prakticky predstavovalo návrat izraelského národa v pokání k Hospodinovi, potom ako sa v chráme našiel zapatrošený a zabudnutý zvitok Hospodinovho zákona. Ten na kráľa Joziáša zapôsobil tak obviňujúco, že nasledovala rozsiahla reforma tak spoločenského ako aj náboženského života. Žiaľ, že netrvalo dlho a všetko sa po čase vrátilo do starých a skazených koľají. Národ sa opäť uchýlil k zvrátenému spôsobu života. Nedbal na varovania prorokov a tvrdohlavo kráčal po svojej nevernej a odbojnej ceste. Až tomu musel Hospodin urobiť koniec.
V tom čase si na to Hospodin použil kráľa Nebúkadnecara a jeho vojsko. Výsledkom tejto vojenskej okupácie je deportácia množstva ľudu do Babylonie, do cudzej, pohanskej zeme. Pričom samotný exil trvá dobrých 70 rokov. Jedná sa pritom o tú najlepšiu, najkvalitnejšiu a technicky najzručnejšiu vzorku národa, aby tí, ktorí ostali, si sami nevedeli nijako pomôcť a nezmohli sa na žiaden odpor v budúcnosti.
Bratia a sestry, osobne mám zato, že človek ako taký i ľudstvo ako také z času na čas potrebuje takéto „tvrdé reštarty“, aby sme načisto nezdiveli a neprepadli azda domnienke, že teraz už môžeme všetko a že na nás nikto nemá žiaden dosah či vplyv. Že niet nikoho, pred kým by sme sa mali zodpovedať.
Myslím, že takto podobne sa dá vysvetliť aj situácia v 2. polovici 16. storočia na tomto území. Obyvatelia Dobšinej sa na tú dobu mali relatívne dobre, čo bolo spôsobené profitom z banskej činnosti. Z textu na spomienkovej tabuli, ktorý som v úvode prečítal, dedukujeme, že ľudia sa postupne začali od Boha odvracať: Tu z Božej prísnosti a hnevu noc museli stráviť v kostole, ktorý v dobrých časoch ani cez deň nenavštevovali. Hľa, takto býva potrestaný človek za svoju ľahostajnosť. Ten, čo pohŕda Božími prikázaniami, dostane sa do útrap. Presne ako aj Izraelci. Ono je to totiž vždy takto: keď sa človek má dobre, alebo trošku lepšie, rýchlo zabúda na svojho Boha a sám sa začína cítiť ako „boh“. Nuž ale takéto zmýšľanie je v zásade aj začiatkom jeho nedobrého konca.
Zdá sa, že i v roku 1584 Hospodin usúdil, že nevera a ľahsotajnosť jeho ľudu tu v Dobšinej dosiahla svoj strop. Tak ako si v 6. storočí pnl. použil na svoje výchovné zámery kráľa Nebúkadnecara a jeho armádu, tak v 16. storočí si na dosiahnutie svojich výchovných zámerov použil tureckého Solimana a jeho vojenskú posádku. V každom prípade efekt bol ten istý. Deportácia a exil, z ktorého sa podarilo vykúpiť iba niektorých. O drvivej väčšine však už nikdy nikto nepočul. Akousi iróniou osudu tak pri Izraelcoch v 6. storočí pnl. ako aj pri Dobšinčanoch v 16. storočí bolo to, že Hospodin si na svoje plány použil pohanov, resp. nenávidených inovercov. V prípade Izraelcov to boli pohanskí Babylončania, nuž a v prípade Dobšinčanov to zas boli hordy moslimov. To všetko preto, aby Hospodin pyšný ľud ešte viac pokoril a ponížil a dal im poznať, kto je tu skutočný Pán.
Bratia a sestry, mám za to, že všetky historické záležitosti majú svoj význam iba vtedy, pokiaľ sa z nich dokážeme poučiť v prítomnosti. Aké poučenie z toho teda vyplýva pre nás dnes? Možno aj také, že Boh sa nenechá donekonečna vysmievať ani ponižovať. Pokiaľ človek neberie vážne Božie varovanie, môže očakávať pohromu. Možno osobnú, rodinnú, možno regionálnu alebo aj celospoločenskú. Od toho nech nás však sám dobrotivý Otec nebeský chráni! No v tomto prípade prioritne nezáleží ani tak na Jeho ochrane ako skôr na našom prístupe a uvedomelosti.
Takáto je jednoducho Božia matematika. Pán Boh si vždy nájde spôsob ako človeku ukázať, kto je tu Pán a kto si len myslí, že je pán. Dnes by som však určite nechcel Božie konanie vsadiť do nejakej šablóny, podľa ktorej Boh koná. To by nakoniec nebolo ani možné. Veď v Písme svätom čítame niečo o tom, že „moje cesty nie sú vaše cesty a moje myšlienky nie sú vaše myšlienky“. Boh teda nekoná šablónovito. Naopak! Dnes môžeme byť predovšetkým Bohu vďační za to, že Jeho trpezlivosť s nami je vskutku božská a obrovská. No príležitosti ako tá, na ktorú dnes spomíname, pre nás chcú byť zároveň mementom a varovaním, že i Božia dobrota, zhovievavosť, milosť a trpezlivosť majú svoje hranice. Nuž a tie keď človek „prešvihne“, nemôže potom očakávať nič dobré, iba Božiu spravodlivosť a hnev. Bude žať len to, čo zasial.
Historia – magistra vitae. História – učiteľka života. Drahí priatelia, necháme sa poučiť chybami našich predkov a otcov z minulosti alebo sa sami odsúdime na to, že si budeme musieť prejsť niečím podobným ako oni? Rozhodnutie je len na nás. Amen.
