Pamiatka Reformácie – s Pánom Bohom sa nedá kšeftovať
Written by radovan on okt 26, 2021 in - No Comments
Pamiatka Reformácie – 31.10.2021
„… s Pánom Bohom sa nedá kšeftovať …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána a Spasiteľa nášho, Ježiša Krista! Amen.
Ján 2, 16b
Nerobte tržnicu z domu môjho Otca!
Slávnostné kresťanské zhromaždenie!
Jeruzalemský chrám bol vskutku monumentálnou a dych vyrážajúcou stavbou. Dávno v minulosti ho dal postaviť kráľ Šalamún a treba povedať, že si dal záležať. Po jeho zničení Babylončanmi ho síce opäť postavili navrátilci, ktorí došli z núteného exilu. Avšak bolo to už skôr len také núdzové riešenie. Teda inak povedané: poexilný chrám sa svojou majestátnosťou už ani náhodou nemohol rovnať tomu pred samotným exilom a zničením. Za Ježišových dní sa z chrámu opäť nanovo stala obrovská stavba, ktorej rekonštrukcia trvala celých 46 rokov! Nuž a za touto rekonštrukciou a opravou stál sám kráľ Herodes. Napriek prebiehajúcej rekonštrukcii chrámu prinášanie obetí v ňom samozrejme bežalo ďalej. Najmä tí, ktorí prišli zďaleka a bolo by to pre nich nepraktické a namáhavé vláčiť so sebou dlhé kilometre obetné zviera, si toto zvieratko mohli zadovážiť priamo na jednom z nádvorí chrámu. Nuž a rovnako ten, kto nedisponoval špeciálnou menou, ktorá sa v chráme používala, mohol si u peňažníkov rozmeniť akékoľvek peniaze. Všetko sa teda dalo vyriešiť takpovediac „pod jednou strechou“. Bolo to pohodlné a bezstarostné. Sestry a bratia, dalo by sa teda povedať, že na tú dobu to bolo dobre premyslené a že chrámoví zamestnanci v podstate takto iba vychádzali v ústrety pútnikom prichádzajúcim zďaleka.
Dovolím si povedať, že podobne ako s jeruzalemským chrámom to bolo aj s kresťanskou cirkvou. Tú zbudoval, postavil a založil sám Syn Boží – Ježiš Kristus. A to v 50. deň po svojom vzkriesení, keď na učeníkov bol zoslaný dar Ducha Svätého. Kristus Pán svoju cirkev zbudoval ako čistú a nepoškvrnenú inštitúciu. Ako spoločenstvo nenakazené a nepošpinené ľudskými hriešnymi spôsobmi. Nuž a takým spoločenstvom cirkev niekoľko storočí aj bola. Samozrejme, že element hriechu tu vždy bol. Ten sa totiž v pozemských podmienkach z ľudskej prirodzenosti vykoreniť nedá. Nemožno ho teda prehliadať, pretože človek je skazený a od Boha odvrátený vo svojej prirodzenosti. Avšak počas prvých storočí, kedy kresťanstvo bolo v rámci Rímskej ríše nepovoleným náboženstvom a kresťania boli pre svoje presvedčenie prenasledovaní a zabíjaní, kresťanmi sa stávali iba ľudia, ktorí Krista skutočne milovali a o Jeho učení boli hlboko presvedčení. Až do tej miery, že pre Krista a vieru v Neho boli ochotní vzdať sa aj vlastného života.
Pravda je však taká, že všetko sa to zmenilo po roku 313 n.l., kedy rímsky cisár Konštantín vydáva tzv. Milánsky edikt, ktorým kresťanstvo zrovnoprávňuje s ostatnými náboženstvami v rámci Rímskeho impéria. Kresťania sa tým pádom stávajú slobodnými ľuďmi a svoje náboženské presvedčenie môžu prezentovať verejne, bez obáv. Môžu si stavať chrámy, organizovať si svoje štruktúry a hierarchiu, môžu sa v chrámoch bez strachu a obáv stretávať pri slávení bohoslužieb. Sú slobodní. To je na jednej strane úžasné. Na druhej strane sa však spúšťa aj iný proces. Tým, že sú kresťania vnímaní ako dôveryhodní, čestní a zodpovední ľudia, začínajú byť uprednostňovaní pri spravovaní vecí verejných a dostávajú sa v rámci Rímskeho impéria do dobrých pozícií. Čo z toho vyplýva? Kým dovtedy boli kresťanmi iba tí, ktorí boli o Kristovej pravde a učení presvedčení, pretože ich táto pravda mohla ľahko stáť život, teraz byť kresťanom sa oplatilo. Zrazu to bolo výhodné. A tak sa spúšťa proces tzv. zosvetáčtenia (sekularizácie) cirkvi.
To prakticky znamená jedno: do kresťanskej cirkvi sa začínajú hlásiť aj tí, ktorí o Kristovej pravde a učení až takí presvedčení nie sú. No keďže zrazu sa kresťanom byť oplatí, lebo to má aj svoje praktické výhody, tak prečo nie? V každom prípade však títo nepresvedčení a neúprimne veriaci ľudia do cirkvi vnášajú to, čo v nej dovtedy nebolo: ľudskú špinu, faloš, taktizovanie, neúprimnosť, špekulantstvo, ziskuchtivosť a manipuláciu. To všetko znečisťuje a poškvrňuje cirkev – tú pôvodne čistú Kristovu nevestu. Nuž a čím to ide ďalej, s postupnými storočiami, tým je to horšie. Odklon cirkvi od evanjelia, od Božieho slova vo všeobecnosti je čím ďalej väčší. Klérus svoje názory, pravdy a konštrukty povyšuje nad Božie slovo. A tak podobne ako jeruzalemský chrám sa stal pre židovských pútnikov miestom, kde sa pohodlne a bez starostí dalo vybaviť Božie požehnanie a odpustenie hriechov pod jednou strechou, nebolo treba ani pokánie a ľútosť, pretože sa na to nikto nepýtal, tak sa postupom času aj cirkev stala akoby „eséročkou“, kde stačilo prísť, zaplatiť a spokojne odísť. Na pokánie, ľútosť či zmenu života sa nikto nikoho viac nepýtal … Toto v danej chvíli akosi nikoho nezaujímalo.
Zrazu do tohto dobre zabehnutého jeruzalemského systému vystupuje Ježiš a robí to, čo by od Neho v chráme nikto nečakal: Obchodníkov s obetnými zvieratami vyháňa mimo chrám a peňazomencom prevracia stoly aj s ich peniazmi. Židia sa Ho tak právom pýtajú: Aké znamenie nám ukážeš, že to smieš robiť? Alebo inak povedané: Najprv nám ukáž, čo ťa oprávňuje takto sa správať!
Nuž a Ježiš? Ten to môže preukázať, avšak až na Veľkú noc. Vtedy totiž nebeský Otec prostredníctvom Jeho vzkriesenia ukáže, že Ježiš má plnú božskú moc, aby si dovolil kritizovať náboženské, či skôr podnikateľské aktivity v chráme. Jeho kritika je pritom evidentná. Je založená na slove „tržnica“. A čo sa robí na tržnici? Predáva sa, zjednáva a kupuje. V tom čase mnohí boli tej mienky, že tu, v jeruzalemskom chráme, môžu s Pánom Bohom obchodovať. Pravidlá obchodovania boli pritom jasné: My, Ti Bože, prinesieme svoju obeť, a Ty nám za to dáš svoje požehnanie a odpustenie hriechov. Aké jednoduché! Ako dobre vymyslené! Ale funguje to takto?
Drahí priatelia, táto predstava akéhosi výmenného obchodu s Bohom je pritom v ľuďoch hlboko zakorenená. Ako farár sa z času na čas stretávam so situáciami, kedy ľudia potrebujú „vysvätiť“ domácnosť. My, v Evanjelickej cirkvi sa síce skôr pridŕžame pojmu „požehnanie domácnosti“, pretože podľa nášho chápania vysväcujú sa len budovy, či predmety, ktoré budú slúžiť na bohoslužobné úkony. V každom prípade vo väčšine prípadov zmýšľanie takýchto ľudí je asi takéto: Doma máme nejaký problém. Buď tam akože straší alebo sa tam zjavujú mŕtvi alebo je tam nejaká nešpecifikovaná negatívna energia či hmlovina, a to všetko domácim strpčuje život natoľko, že tam nedokážu pokojne spať ani žiť. „Pán farár, príďte nám to vysvätiť! Nechceme to zadarmo!“ 😊 Ja samozrejme nikoho odmietnuť nechcem. Veď je to dobrá príležitosť ako sa domácim prihovoriť Božím slovom, pomodliť sa s nimi, vyznať pred nimi svoju vieru, nechať im nejakú duchovnú literatúru a dať im požehnanie. Lenže ono to nefunguje automaticky, priatelia! S Pánom Bohom sa nedá kšeftovať. On očakáva aj zmenu. Zmenu v našom živote, v našom správaní, v našom nazeraní na Neho a vnímaní Jeho osoby. On čaká, že sa pre Neho naozaj otvoríme. Že s Ním začneme naozaj žiť, milovať Ho, dôverovať Mu a mať pred Ním bázeň. Že s Ním budeme mať živý a aktívny vzťah. Až keď táto viditeľná zmena v našom živote nastane, až potom možno očakávať zlepšenie nášho bývania, resp. vyriešenie či odstránenie našich duševno – duchovných problémov. A preto aj pri takýchto návštevách vždy poviem: Dávajte vo svojom živote viac miesta tomu dobrému, božskému! A potom to zlé, čo je od diabla, bude vo vašom živote ťahať za kratší koniec! No pokiaľ vy nie ste ochotní niečo zmeniť vo svojom živote, potom nečakajte, že keď príde farár, spraví krížik a pekne sa pomodlí, všetko sa rázom vyrieši …
Drahí priatelia, práve táto skutočnosť bola mnohým v čase začiatkov reformácie daná na vedomie. A síce, že Pán Boh nie je obchodník. A že cirkev s kňazmi nie je inštitúcia, ktorá tento duchovno – náboženský „kšeft“ sprostredkúva. Mnohí sa vtedy zľakli, keď to počuli. Ale bol najvyšší čas to povedať. Bol najvyšší čas povedať, že všetko je to predovšetkým o Božej milosti, láske a dobrote. Nuž a na tieto božské atribúty má človeka reagovať vierou, vďačnou a poslušnosťou. Táto viera, vďačnosť a poslušnosť sa pritom musia v živote človeka aj viditeľne prejaviť. A síce: zmeneným životom.
Bratia a sestry, chcelo to veľa odvahy postaviť sa proti stredovekej rozbehnutej cirkevnej mašinérii. Tá poľahky dokázala zvalcovať každého, kto sa jej postavil na odpor. To, že pred vyše 500 rokmi nezvalcovala aj samotného Luthera dnes treba vnímať ako Boží div. Ako to, že sa k Lutherovi priznal aj samotný Boh. Obklopil ho mocnými ľuďmi zo sveta, ktorí ho chránili, aby svoje reformačné dielo dotiahol až do konca. Aby ľudia pochopili, že len Božia milosť na jednej strane a naša úprimná viera v Boha a láska tak k Bohu ako aj k blížnemu ako naša odpoveď na Božiu milosť je našou vstupenkou do neba. A nie zdrap papiera kúpený za peniaze v akejsi chrámovej tržnici …
Drahí priatelia, práve prostredníctvom Martina Luthera ľudia opäť nanovo pochopili jedno: Ježiš tým, že sa vzdal svojho života na kríži a svojim nasledovným zmŕtvychvstaním pre nás vytvoril novú bohoslužbu. Bohoslužbu omilostených a ospravedlnených detí Božích, medzi ktoré smieme patriť aj my! Bohu vďaka za Jeho milosrdenstvo a milosť! Bohu vďaka za odvážnych reformátorov a smelých vyznávačov pravdy Kristovej! Buďme dnes ich vernými nasledovníkmi a napodobňovateľmi! Amen.
