3. nedeľa po Zjavení – nech sa ti stane tak, ako si uveril
Written by radovan on jan 19, 2022 in - No Comments
- nedeľa po Zjavení – 23.1.2022
„… nech sa ti stane tak, ako si uveril …“
Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista! Amen.
Mt 8, 5 – 10.13
5 Keď vošiel do Kafarnauma, prišiel k nemu stotník a prosil ho: 6 „Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne sa trápi.“ 7 Ježiš mu odpovedal: „Prídem a uzdravím ho.“ 8 Stotník mu na to povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. 9 Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zasa podriadení vojaci. Keď poviem jednému: ‚Choď!‘, tak ide, a druhému: ‚Poď!‘, tak príde, a svojmu sluhovi: ‚Urob to!‘, tak to urobí.“ 10 Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: „Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru. 13 Potom Ježiš povedal stotníkovi: „Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.“ V tej chvíli jeho sluha ozdravel.
Milé sestry, drahí bratia v Pánovi!
Osobne som rád, že práve tento evanjeliový text je jeden z možných kázňových textov na dnešnú nedeľu. Je to totiž príbeh s dobrým koncom. A ľudia majú radi príbehy. Ešte viac majú radi happy endy. Teda príbehy s dobrým koncom. Dnešný text sa však do dnešnej doby hodí nielen preto, že sa dobre končí. V tejto dobe totiž viac ako inokedy potrebujeme počuť, že je tu Niekto, kto nestratil moc. Je tu Niekto, komu sa to nevymklo z rúk. Je tu Niekto, kto to má stále vo svojej réžii. Je tu Niekto, bez vôle ktorého sa nedeje nič. Ba dokonca je tu Niekto, kto nám zasľubuje, že „tým, ktorí Ho milujú, všetky veci slúžia na dobro.“ Bratia a sestry, je tu Niekto, kto vládne aj nad koronou, aj nad každou chorobou, nemocou i smrťou. Niekto, kto s nami má dobrý plán: dať nám budúcnosť a nádej.
O čo ale v prečítaných slovách ide? Veliteľ rímskej posádky sa dozvie, že Ježiš prišiel do mesta Kafarnaum a vyhľadá Ho: „Pane, môj sluha leží doma ochrnutý a hrozne sa trápi.“ Viac sa o nemoci nehovorí. Slovo použité v gréckom origináli dovoľuje aj takú prekladovú možnosť, že to s ním jednoducho „seklo“. Kralická Biblia dokonca hovorí o tom, že ho „trafil šľak“. Nemôže sa hýbať a trpí veľkými bolesťami. Sestry a bratia, nesmieme strácať zo zreteľa, že ten kto prosí, nie je zbožný Žid, ale pohanský dôstojník. Prosí za iného pohana, zrejme vojaka nenávidenej okupačnej armády. Nuž a ten, kto je oslovený, je židovský Majster a Učiteľ.
7 Ježiš mu odpovedal: „Prídem a uzdravím ho.“ Je azda dobre vedieť, že pôvodný grécky text neobsahoval žiadne interpunkčné znamienka, teda žiadne čiarky ani bodky, a dokonca ani medzery medzi slovami. Ježišove slová teda možno pochopiť viacnásobným spôsobom. Ako konštatovanie, ako ponuku, ale aj ako otázku: Mám ísť a uzdraviť ho? Alebo tiež: Mám ho ísť uzdraviť ja? Niet sa čo čudovať, že v takejto otázke zaznieva údiv, ale tiež irónia, že rímsky dôstojník sa namiesto vyštudovaného a oficiálneho rímskeho lekára obracia na domorodého potulného proroka, učiteľa a liečiteľa. V tej otázke sa rovnako tak dá započuť, či to náhodou nie je pod úroveň Rimana, či si skutočne Riman myslí, že domorodý liečiteľ je hoden liečiť mu sluhu.
Bratia a sestry, nech už to v danej chvíli Ježiš myslí akokoľvek, isté je, že ďalej už rozhovor nezdržuje, a je pripravený liečiť. Veď niekde neďaleko leží človek, ktorý sa nemôže pohnúť, má bolesti a trpí. A to nie je práve vhodná chvíľa na dlhé rozpravy a filozofovanie. Napodiv, situáciu zdržuje samotný dôstojník, ktorý zareaguje práve na tú možnosť. A síce, či tam Ježiš má vôbec chodiť. 8 Stotník mu na to povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Dôstojník si zrejme uvedomuje prekážku, ktorá spočíva v tom, že pravoverní Židia nevstupovali do pohanských domov. Považovali ich totiž za rituálne nečisté. Ako alternatívu k Ježišovej návšteve nemocného tak ponúka uzdravenie slovom, na diaľku, ktoré hneď vzápätí aj vysvetľuje: 9 Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zasa podriadení vojaci. Keď poviem jednému: ‚Choď!‘, tak ide, a druhému: ‚Poď!‘, tak príde, a svojmu sluhovi: ‚Urob to!‘, tak to urobí.“
Bratia a sestry, slovo, ktorým má Ježiš uzdraviť, prirovnáva rímsky dôstojník k vojenskému rozkazu. On sám vie, čo znamená rozkazovať. Vie, že ten, kto má príslušnú právomoc, riadi bitky a mení tvár sveta, a síce bez toho, aby niekam musel chodiť. Vie, že ten, kto skutočne rozhoduje, nemusí nikam behať. Resp. že tí, ktorí behajú po bitevnom poli, tí o ničom nerozhodujú. Tí len plnia príkazy. Rozhoduje sa niekde inde. A síce: slovom.
To však nie je všetko. Dôstojník nehovorí: i ja mám právomoc, a preto rozkazujem. Hovorí niečo iné, a síce tak trošku prekvapujúco: aj ja som podriadený človek. To znamená: ja sám podlieham rozkazom svojich nadriadených. Teda nie: mám právomoc, a preto rozkazujem. Ale: som podriadený, a preto rozkazujem. Tento stotník síce riadi svoju posádku tu v Kafarnaume. Ale niekde ďaleko je cisár alebo prinajmenšom miestodržiteľ, ktorý ho sem poslal a dal mu poverenie, resp. poslanie. Tento obraz teraz stotník prenáša na Ježiša. Hovorí o Ňom nielen to, že môže liečiť slovom, ale zároveň predpokladá, že Ježiš sám je podriadený a má poslanie od niekoho vyššieho.
10 Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: „Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru. Ježišova odpoveď je, samozrejme, predovšetkým provokáciou a výzvou do vlastných radov. Veď rímsky dôstojník mohol asi len ťažko rozumieť vierouke lepšie než Ježišovi učeníci. No preukázal väčšiu dôveru. A to tak Bohu ako aj priamo Ježišovi.
Áno, priatelia, stotníkove konkrétne vieroučné predstavy dnes môžu pôsobiť snáď aj úsmevne, pokiaľ si ich vyložíme tak, že Ježiš je podľa jeho mienky akýmsi pánom nad démonmi. Veliteľom oných síl, ktoré spôsobujú v človeku nemoc. Jeho slová sa však v každom prípade dajú pochopiť aj inak. A síce: tento dôstojník má vo svojej právomoci okrem iných aj toho, ktorého „trafil šľak“. Mohol by mu rozkazovať: Choď tam! Urob to a to! Má ho teda vo svojej kompetencii. Dnes by mu však mohol rozkazovať akokoľvek, no nič by sa nezmenilo na tom, že sluha by aj naďalej ležal a stonal. Dokonca by mu sám ako veliteľ mohol rozkázať: Uzdrav sa! Ale sluha by sa mu neuzdravil. Sluha je síce v stotníkovej kompetencii, ale len odtiaľ potiaľ. Sú totiž veci a oblasti, na ktoré je právomoc rímskeho stotníka príliš krátka. Tomuto sluhovi už môže slovom rozkazovať – porúčať len vyššia inštancia. Iná sila. Nemoc, bolesť, smrť … A tam slovo obyčajného stotníka nemám dosah.
Ale ten dôstojník si predstavuje a verí, že existuje akási ešte vyššia a dôležitejšia sféra. Nuž a v nej rozkazuje práve Ježiš. A na tú sú aj nemoc aj bolesť aj smrť krátke. Jednoducho: na túto Kristovu sféru ony nemajú dosah. Bratia a sestry, keby sme v tejto chvíli povedali, že tento príbeh je jasnou demonštráciou pravdy, že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo, mohlo by to znieť ako otrepaná kresťanská fráza. Avšak tento centurio sa jej chytá tak doslova ako to my zvyčajne nerobíme. Od Ježiša chce, aby to bol práve On, kto vyriekne posledné slovo. Teraz. Hneď.
13 Potom Ježiš povedal stotníkovi: „Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.“ V tej chvíli jeho sluha ozdravel. Až teraz sa dozvedáme, že sluha bol uzdravený. Spôsobila to na jednej strane Ježišova moc, na druhej strane stotníkova viera. Myslím, priatelia, že práve to je tá pointa, ktorú nám dnešný príbeh chce povedať. A síce, že stále je to všetko o Ježišovej moci a o našej viere v túto Ježišovu moc. Stále je to o božskej sile Ježišovho slova a o našej viere v silu tohto slova. Ani v tomto koronovom čase sa na tom nič nemení. Bohu vďaka za to! Len tomu dnes aj my verme, svojmu Pánovi dôveru prejavme a vernosť zachovajme! A potom sa môžu zázraky udiať pro každom jednom z nás. Amen.
